Uhorská občianska vojna (1264 – 1265)

Uhorská občianska vojna 1264 – 1265, bitka pri Isaszégu
Súčasť bojov o trón medzi Arpádovcami
Miniatúra zobrazujúca korunováciu kráľa Štefana V. svojim otcom Belom IV., Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 1264 – 1265, bitka pri Isaszégu marec 1275 Miesto severovýchodné Uhorsko, najmä Zátisie a Sedmohradsko Výsledok Víťazstvo Štefana V. Status quo ante bellum Obnovenie Bratislavského mieru z roku 1262 udržanie tieňovej vlády Štefana V. v severovýchodnom Uhorsku sformovanie oligarchických klanov
Protivníci
sily verné Belovi IV.	sily verné Štefanovi V.
Velitelia
Belo IV.	Štefan V. (Uhorsko) Peter Čák Matúš II. Čák
Historický portál

Uhorská občianska vojna v rokoch 1264 – 1265 (maď. 1264 – 1265. évi magyar belháború) bol krátky dynastický konflikt medzi uhorským kráľom Belom IV. a jeho synom, neskorším uhorským kráľom Štefanom (V.).

Vojna bola jedným zo spúšťačov vznikajúcej feudálnej anarchie v Uhorsku v posledných desaťročiach 13. storočia.

Vzťahy Bela IV. s jeho najstarším synom a dedičom Štefanom sa naštrbili začiatkom 60. rokov 13. storočia potom, čo Belo IV. začal uprednostňovať svoju dcéru Annu a svojho najmladšieho syna, slavónskeho vojvodu Bela. Štefan kráľa obvinil, že ho plánuje vydediť. Krátka šarvátka medzi Belom a Štefanom však bola v roku 1262 ukončená bratislavským mierom. Štefan prinútil svojho otca, aby mu postúpil všetky oblasti Uhorska na východ od Dunaja, a sám prijal titul mladšieho kráľa, zároveň si ponechal aj titul pána Kumánov (Stephanus, Dei gratis junior rex Hungariae, dux Transilvaniae et Dominus Cumanorum). Napriek mierovej dohode zostal vzťah medzi kráľmi napätý a koncom roku 1264 vyústil do občianskej vojny, ktorá skončila Štefanovým víťazstvom nad kráľovským vojskom v bitke pri Isaszégu. V roku 1266 uzavreli otec so synom strany mierovú zmluvu, no ani tá nedokázala odstrániť nedôveru medzi nimi, ktorá pretrvala až do Belovej smrti v roku 1270.

Uhorské kroniky (Kronika Šimona z Kézy, Obrázková kronika) konflikt nespomínajú. Uhorské donačné listiny, rakúske kroniky a letopisy stručne zaznamenávajú niektoré udalosti bez kontextu. V dôsledku toho existuje niekoľko historiografických rekonštrukcií chronológie občianskej vojny. Zo slovenských historikov sa konfliktu stručne venoval už Jonáš Záborský vo svojom diele Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových, ktorý konflikt datuje do roku 1267. Novšia monografia pochádza z pera maďarského historika Attilu Zsoldosa.

Predohra

Miniatúra bitky pri Kressenbrunne v Kronike Jána z Turca

Najstarší syn kráľa Bela IV. Štefan sa narodil v roku 1239. V roku 1245 dal Belo korunovať svojho syna za kráľa a vyhlásil ho za svojho dediča. Kráľovská listina z roku 1246 spomína Štefana už ako „kráľa a vojvodu Slavónie “. Belo Štefanovi daroval územia medzi riekou Drávou a Jadranským morom. Od roku 1245 mladý Štefan nominálne vládol provinciám Chorvátsko, Dalmácia a Slavónsko. Keď Štefan v roku 1257 dosiahol plnoletosť, bol vymenovaný za sedmohradského vojvodu, no ešte v roku 1258 ho otec preložil do Štajerska. Štefanova vláda bola v Štajersku nepopulárna. Miestni páni sa s podporou českého kráľa Přemysla Otakara II. vzbúrili proti uhorskej správe. Hoci Štefan dosiahol proti Čechom významné úspechy, v rozhodujúcej bitke pri Kressenbrunne bola spojená uhorská armáda kráľa Bela a Štefana 12. júla 1260 Přemyslom Otakarom II. porazená, predovšetkým preto, že hlavné sily pod Belovým velením prišli neskoro, a sám Štefan, ktorý velil predvoju, bol zranený a ledva unikol z bojiska. Konflikt medzi Uhorskom a Čechami bol ukončený viedenským mierom podpísaným 31. marca 1261. Belo IV. sa musel vzdať Štajerska v prospech Přemysla Otakara II a zároveň dal Přemyslovi Otakarovi II. za manželku svoju vnučku Kunhutu Uhorskú. Štefan sa vrátil druhýkrát do Sedmohradska.

Štefanov vzťah s Belom IV. sa zhoršil začiatkom 60. rokov 13. storočia. Štefan obvinil svojho otca, že ho plánoval vydediť v prospech svojho mladšieho brata, jedenásťročného Bela.

Konflikt v roku 1262 a rozdelenie kráľovstva bratislavským mierom

Štefan na prelome rokov 1261 a 1262 rozšíril svoju právomoc aj pozdĺž rieky Tisa za Sedmohradsko. Tam žijúci Kumáni boli považovaní za jeho poddaných. Štefanove listiny dokazujú, že udeľoval pozemky v Bihare, Szatmáre, Berežskej a Ugočskej župe ako aj ďalších župách mimo Sedmohradska. V tom čase sa už objavovali náznaky eskalácie konfliktu: keď napríklad kráľovský pár – Belo a Mária – na jar 1262 navštívil slavónsku provinciu, panovník skonfiškoval Medvedgrad z vlastníctva Záhrebskej diecézy, aby tam preniesol korunovačné klenoty zo Székesfehérváru do úschovy na ochranu pred Štefanom.

Bratislavský hrad, kde otec so synom podpísali prvú dohodu v roku 1262

Po sérii sporov medzi ich prívržencami vypukol na jeseň roku 1262 medzi Belom IV. a Štefanom ozbrojený konflikt. Je pravdepodobné, že iniciátorom vojny bol Štefan, ktorého armáda vpochodovala do západnej časti Horného Uhorska (župy Hont a Bratislava). Podľa nedatovanej listiny kráľovnej Márie Belo a Štefan „stáli proti sebe, armády na oboch stranách, pripravené zdvihnúť ruky k sebe“, takže si možno predstaviť, že k žiadnym vážnym vojnovým aktom nedošlo. Szűcs sa domnieval, že obe armády sa stretli možno okolo novembra 1262 pri Bratislavskom hrade. Po zásahu predstaviteľov miestnej svetskej a cirkevnej vrchnosti, župana (grófa) Herranda Hédera a hontského archidiakona Ladislava sa podarilo medzi stranami zabezpečiť prímerie. Mierovú zmluvu uzavreli okolo 25. novembra 1262 za sprostredkovania dvoch arcibiskupov ríše, Filipa Türjeho z Ostrihomu a Smaragda z Kaloče, za účasti Filipa, biskupa z Vácu, Benedikta, prepošta zo Szebenu, a Jána, prepošta z Aradu. Podľa bratislavského mieru si Belo IV. a Štefan rozdelili Uhorské kráľovstvo pozdĺž Dunaja: krajiny na západ od rieky zostali pod priamou vládou Bela a Štefan prevzal vládu nad východnými územiami. Štefan prijal aj titul mladšieho kráľa a ponechal si titul pána Kumánov (Stephanus, Dei gratis junior rex Hungariae, dux Transilvaniae et Dominus Cumanorum). Dňa 5. decembra 1262 vydal Štefan v Poroszló listinu, v ktorej vyhlásil, že je spokojný so všetkým, čo mu jeho otec v dohode uzavretej v Bratislave „pred niekoľkými dňami“ dal a sľúbil, že nebude nastolovať ďalšie požiadavky. Zaviazal sa, že nebude konať proti svojmu otcovi ani svojmu mladšiemu bratovi vojvodovi Belovi. Priznal, že prevzal hrad Fiľakovo. Štefan tiež prisľúbil, že vráti všetky pozemky a majetky, ktoré počas vojny zobral barónom a služobníkom svojho otca, okrem osôb uvedených menovite (Henrich Preussel a Franco, kapitáni Fiľakova, ktorí napriek dohode odmietli odovzdať pevnosť Štefanovi). Belo IV. sľúbil súčasne, že nebude povzbudzovať Kumánov, aby mu prisahali vernosť. To isté urobil Štefan s nemeckými a slovanskými poddanými v Slavónii, ako aj s českými žoldniermi v Belovej kráľovskej armáde. Dohodli sa tiež, že sa nikdy nebudú mstiť šľachticom a kráľovským služobníkom v službách druhej strany a nikdy nebudú zasahovať do ich majetku. Okrem toho ostala pod spoločnou správou oboch panovníkov sedmohradská ťažba soli a obchod.

Príprava na vojnu

Štefan bol so svojimi výdobytkami spokojný. V máji 1263 sľúbil, že nebude prenasledovať pánov, ktorí sa pridali k jeho otcovi. Navrhol tiež, že ak hriešnik utečie z jedného kráľovstva do druhého, vládca toho druhého ho môže podľa rozsudku tiež brať na zodpovednosť. Požiadal oboch arcibiskupov, aby v júli 1263 predložili Svätej stolici Bratislavský mier. Neexistuje dôkaz, že zmluvu potvrdil pápež Urban IV., pretože Belo IV. odmietol zapojiť cirkev do mierového procesu napriek príchodu pápežského legáta Velasca do Uhorska. Štefan zriadil samostatný kráľovský dvor a nominoval vlastných prívržencov do dôležitých funkcií v Sedmohradsku. Belo IV. nemal v týchto pohraničných oblastiach absolútne žiadnu právomoc. Štefanova účtovná kniha z prvej polovice roku 1264 je zachovaná a sú v nej vymenované dary a peňažné výhody poskytnuté jeho podporovateľom (napr. Egídius Monoszló, Reynold Básztély, Joachim Gutkeled, Dominik Čák a Kumáni). Záznamy odrážajú, že mladší kráľ sa v predvečer občianskej vojny v rokoch 1264 – 1265 snažil získať stúpencov. Tieto výdavky financoval z príjmov razby v Syrmii, skladu soli v Sălacea (Rumunsko) a ťažby striebra v Banskej Štiavnici.

Rozdelenie Uhorska medzi rokmi 1254 a 1270, žltou farbou vyznačené Štefanove dŕžavy

Belo IV. považoval mier a rozdelenie Uhorska z roku 1262 za dočasný neúspech. Pustil sa do masívnej diplomatickej a propagandistickej kampane zameranej na podkopanie Štefanových pozícií a pripravoval sa na ozbrojenú odvetu. Na novozriadenom Štefanovom panstve ležalo niekoľko pozemkov členov kráľovskej rodiny. Napríklad Belova dcéra, mačvianska vojvodkyňa Anna a jej manžel Rostislav Michajlovič vlastnili kráľovské panstvo Bereg. Po rozdelení získala panstvo Štefanova manželka Alžbeta Kumánska. Kráľovná Mária a vojvodkyňa Anna protestovali proti okupácii svojich pozemkov na pápežskom dvore. Annini synovia Michal a Belo obvinili Štefana z konfiškácie ich hradov – Bereg a Füzér – v rozpore s Bratislavským mierom z roku 1262. Namiesto zmierenia Belo IV. naberal silu na odvetu. Svojej kráľovnej manželke Márii daroval hrad Visegrád s dvorom Pilišského kráľovského lesa a župu Požega. Ďalej odovzdal hrady Nitra, Bratislava, Mošon a Šopron svojmu najmladšiemu synovi, vojvodovi Belovi. Okrem toho kráľ pripojil k Belovmu vojvodstvu župy Baranya, Šomoď, Zala, Vas a Tolna. Tieto darovacie listiny potvrdil pápež Urban IV. dňa 21. decembra 1263. Podľa pápežského listu dostal mladý Belo 15.júla 1264 aj hrad Vasvár a župu Valkó. Župa Valkó patrila v súlade s Bratislavským mierom do Štefanovej sféry vplyvu; Belo IV. týmto darom mierovú zmluvu porušil. Pápež Urban IV. poveril Filipa Türjeho a vesprémskeho biskupa Pavla Baloga, aby hájili záujmy vojvodu Bela. Na kráľovu žiadosť pápež potvrdil aj majetky vojvodkyne Anny. Niekoľko donácií sa týkalo pozemkov v Štefanovej ríši, čím bola opäť porušená zmluva z roku 1262. V tomto prípade boli Belove donácie a najmä ich pápežské potvrdenia určené na zabezpečenie budúcnosti členov rodiny na jeho strane proti Štefanovi, ktorý mal po jeho smrti nastúpiť na trón. V roku 1263 vyslal Belo IV. do Bulharska vojsko pod velením Ladislava Kána, aby podporili despotu Jakuba Svetoslava proti Byzantskej ríši. Belova diplomatická misia približne v rovnakom čase zabránila mongolskej invázii.

Pozemky vo vlastníctve prívržencov Bela a Štefana sa nachádzali v oboch kráľovstvách, čo spôsobilo mnohé konflikty a spolu s dvojvládím prispievalo k neskoršej anarchii. Šľachtici obvinení zo zločinov v jednom kráľovstve často utekali k druhému panovníkovi, kde im bol udelený azyl. Belo IV. napríklad obvinil Konráda Győra z falšovania mincí. Podľa svojej kráľovskej listiny Konrád utiekol na Štefanov dvor, aby sa vyhol zodpovednosti. V roku 1263 dostal Konrád na žiadosť Štefana od kráľa amnestiu. Vznikajúce napäté vzťahy v rámci dynastie Arpádovcov využil aj notoricky známy lúpežný barón Panyit Hahót. Ťažké zločiny spáchal v župe Zala v Belovej ríši. V dôsledku toho kráľ nariadil konfiškáciu jeho pozemkov, no Panyit opustil Belovu ríšu a zložil prísahu vernosti Štefanovi. Hoci spoločný súd Bela a Štefana rozhodol v neprospech Panyita, on sa predstavil ako obeť politického prenasledovania a začiatkom októbra 1264 si od vojvodu Štefana zaobstaral listinu s prísľubom zrušenia rozsudku a vrátenia skonfiškovaných zemí po Štefanovom nástupe na uhorský trón. Aj Štefan Rátót opustil kráľovský dvor a v roku 1264 prebehol k vojvodovi Štefanovi zo strachu z uväznenia Čáka z ugodskej vetvy rodu Čákovcov. Po Štefanovom odchode Belo zdevastoval jeho majetky =na území svojej ríše.

Pohyby opačným smerom však boli bežnejšie. V priebehu rokov 1263 a 1264 v dôsledku intríg a taktiky starého panovníka opustilo Štefanov dvor niekoľko významných Štefanových prívržencov a prisahali vernosť Belovi. Belo úspešne presvedčil Kumánov, aby sa pripojili k jeho panstvu, napriek pokusom mladšieho kráľa vyhnúť sa tomu. Aj Ladislav Kán a jeho brat Július Kán tesne pred vypuknutím občianskej vojny zmenili svoju vernosť a prešli k Belovi. Denis Péc a jeho vicekancelár Benedikt prebehli približne v rovnakom čase. Benediktov odchod bol bolestivým zásahom do Štefanovej administratívy: jeden z jeho veriteľov, Syr Wulam, zostavil zoznam svojich finančných pohľadávok týkajúcich sa transakcií uskutočnených v čase Benedikta, aby neutrpel straty v dôsledku blížiacich sa politických búrok. Ďalej Belo IV. uplatnil svoj zahraničný vplyv v Poľsku a okrem Leška II Čierneho mu ponúkli väčšiu podporu jeho zaťovia, poľské kniežatá Boleslav V. Hanblivý a Boleslav Pobožný. Uznávajúc strategický vojenský význam Budínskeho hradu, ktorý postavil po mongolskej invázii, Belo IV. rozhodol o pozastavení mestských privilégií svojho hlavného mesta Budína, vrátane slobodnej voľby meštianskeho richtára a 11. septembra 1264 prepustil svojho villicusa (správcu) Petra. Za prvého budínskeho richtára vymenoval svojho verného dôverníka, rakúskeho rytiera Henricha Preussela; ktorý sa stal aj veliteľom a kastelánom pevnosti.

Celá kráľovská rodina, vrátane vojvodu Štefana, sa zišla na svadbe syna Bela IV., vojvodu Bela a Kunigundy z Ascania neďaleko Bratislavy 5. októbra 1264 pod patronátom českého kráľa Přemysla Otakara II., ktorý bol po roku 1261 považovaný za silného spojenca Bela IV. Sălăgean tvrdil, že svadba znamenala úplnú vonkajšiu izoláciu Štefana. Podľa historika Attilu Zsoldosa Belo IV., ktorý sa zabezpečil na viacerých frontoch, sa na akcii postavil svojmu staršiemu synovi, čo spôsobilo, že rozsiahla občianska vojna v Uhorsku bola nevyhnutná.

Vojna

Pevnosť Deva (v súčasnosti v Rumunsku), miesto prvej bitky v decembri 1264

Vojna vypukla okolo 10. decembra 1264. Štefan svoju rodinu zanechal za opevnenými múrmi hradu Patak v Zemplínskej župe (dnes v ruinách pri Sátoraljaújhely) – kráľovnú Alžbetu, svoje štyri dcéry a malého syna Ladislava. Rozhodol sa podniknúť útok proti Belovmu kráľovstvu, ale jeho otec zasadil preventívny úder. Belova armáda, ktorú tvorili prevažne kumánski bojovníci a viedli ju bratia Ladislav a Július Kánovi, vtrhla do ríše vojvodu Štefana a bez prekážok postupovala vpred údolím rieky Mureș v južnej časti Transylvánie. Štefanovo vojsko – mladší kráľ bol osobne prítomný spolu s Petrom Čákom a Mikodom Kökényesradnótom – zastavilo ich postup pri pevnosti Deva (dnešné Rumunsko), kde útočníci utrpeli ťažkú porážku a Július Kán bol zabitý. Bola to prvá bitka, v ktorej Peter Čák – prominentný účastník vnútorných konfliktov v 70. rokoch 13. storočia – ukázal svoj brilantný vojenský talent. Štefanovej armáde trvalo istý čas presunúť sa do južných častí svojho panstva od predpokladaného zhromaždiska armády v Oreadee. Po výsluchu vojnových zajatcov a správach z prieskumu však Štefanovi bolo jasné, že kumánska armáda je len predsunutá sila, po ktorej nasledovala oveľa významnejšia kráľovská armáda vedená skúseným vojenským generálom, kráľovským sudcom Lavrencom, synom Keményho. Tieto hlavné jednotky nasledovali rovnakú cestu juhom kráľovstva a prinútili Štefana ustúpiť až k hradu Feketehalom (Codlea, Rumunsko) v najvýchodnejšom rohu Sedmohradska. Podľa Zsoldosa Štefan ustúpil bez toho, aby bojoval s postupujúcou Lavrencovou armádou, pretože v severnej časti jeho ríše prebiehali súbežné udalosti.

Ruiny hradu Patak nad Novým Mestom pod Šiatrom

Súčasne s vojenskými udalosťami v údolí Mureșu prekročilo hranicu v Hornom Uhorsku zo Spiša ďalšie kráľovské vojsko pod velením vojvodkyne Anny a palatína Henricha Kysackého. V polovici decembra 1264 táto armáda po slabom odpore obsadila pevnosť v Patak a zajala Štefanovu manželku Alžbetu Kumánsku a ich päť maloletých detí Katarínu, Máriu, Annu, Margaret a jediného syna Ladislava. Štefanova rodina bola na príkaz vojvodkyne Anny, ktorá sa najhorlivejšie stavala proti ašpiráciám svojho brata, premiestnená na hrad Zniev na panstve Bela IV., strážený Ondrejom Hunt-Poznanom. Zajatie Štefanovej rodiny vytvorilo pre Bela IV. potenciálnu príležitosť vydierať svojho syna v prípade svojej porážky na bojisku.

Ruiny hradu Szádvár

Následne sa severná armáda rozdelila. Zatiaľčo menšia časť na čele s vojvodkyňou Annou pokračovala v postupe na východ, aby sa zmocnila a získala späť svoje predtým skonfiškované majetky a pevnosti v regióne Bereg (vrátane hradu Baranka), väčšina armády pod vedením Henricha Kysackého začala obliehať Štefanove hrady vo východnej časti Horného Uhorska. Výsledkom boli Henrichove rýchle víťazstvá. Sám Štefan v listine z roku 1270 spomína, že v tomto období „takmer všetky naše hrady [...] odovzdali naši zradcovia, ktorí boli pokladaní za verných [...] našim rodičom“. Napríklad Belove vojská obsadili hrad Ágasvár, malú pevnosť v pohorí Mátra v Novohradskej župe, takmer bez odporu pre „neveru a nevernú nedbanlivosť“ Jóba Záhu, péčskeho biskupa, ktorý sa vzdal. Istý Bács (Bach) – brat župana Tekeša – otvoril brány pred postupujúcim vojskom Henricha Kysackého a odovzdal mu hrad Szádvár v Turnianskej župe.

Hrad Füzér po rekonštrukcii v roku 2016

Štefanov príbrženec Michael Rosd však s niekoľkými obrancami úspešne bránil hrad Füzér v Újvárskej župe a ďalšiu neďalekú pevnosť zvanú „Temethyn , pričom odolal aj rôznym pokusom o podplácanie. „Temethyn“ sa označoval ako majetok rodu Rosdovcov a bývalá historiografia ho stotožňovala s hradom Tematín v Nitrianskej župe. V Nitrianskej župe však nie sú známe žiadne ďalšie pozemky Rosdovcov. Keďže ich spoločenský vzostup nastal až po roku 1270 za vlády Štefana, bohatstvo im nemohlo stačiť na stavbu hradu. Navyše by oba hrady ležali v neprekonateľnej vzdialenosti od seba, čo by znemožňovalo súčasnú ochranu. Zsoldos identifikoval „Temethyn“, pozostávajúci z priekop a valov, s nedávno vykopanou opevnenou základňou na vrchole Őrhegy („Strážny kopec“) asi kilometer od hradu Füzér (Slovo „temetvény“ pôvodne znamenalo „násyp“). Po svojom úspechu sa Michael Rosd neskôr pripojil k Štefanovej armáde.

Obliehanie Feketehalomu

Ruiny hradu v Codlea (maď. Feketehalom), v súčasnosti v Rumunsku

Počas ústupu do Feketehalom v posledných dňoch decembra 1264 a počas príprav na dlhé obliehanie bol vojvoda Štefan informovaný o zajatí svojej rodiny v Pataku. „Väzenský dozorca“ Ondrej Hunt-Poznan vzhľadom na budúci pravdepodobný Štefanov nástup na uhorský trón nedržal rodinu nakrátko. Napríklad Alžbete počas jej zajatia požičal 100 strieborných mariek a umožnil vojvodovmu kuriérovi Imrichovi Nádašdymu, aby rýchlo informoval Štefana o páde Pataka a domácom väzení jeho rodiny. V dôsledku toho Štefan poveril svojho verného dôverníka Petra Čáka zhromaždením malého kontingentu, aby sa vypravil do severovýchodného Uhorska a zachránil Štefanovu rodinu. Peter Čák úspešne dobyl pevnosť Baranka od vojsk vojvodkyne Anny, ale jeho malá armáda už nedokázala dosiahnuť ďalšie víťazstvá a nedokázala zabrániť trvalej internácii kráľovnej Alžbety a detí na Belovom panstve.

Pevnosť Feketehalom (nem. Schwarzburg) ležala v regióne v Burzenlande v juhovýchodnom rohu Sedmohradska. V predchádzajúcich rokoch bola po sérii mongolských invázií do regiónu silne opevnená. Hrad bol v dobrom stave, bol dobre zásobený a ponúkal vhodné útočisko pre mladšieho kráľa a jeho sprievod. Štefan bol v tomto okamihu v kritickej situácii a následne nazval Feketehalom „miestom biedy a smrti“; jeho hlboká apatia sa jasne odráža v jeho neskorších poznámkach, že „mimo Boha som sotva veril ľuďom“. Veľký počet jeho barónov a šľachticov ho opustil a prisahal vernosť Belovi IV. Dokonca aj miestna šľachta ho odmietla podporovať. Počas ústupu sa jeho vojsko postupne rozptýlilo, až kým mu neostalo verných len niekoľko desiatok rytierov, ktorí nasledovali svojho pána na hrad Feketehalom. Belovi zložili prísahu vernosti aj sedmohradskí Sasi. Tudor Sălăgean zdôraznil súbežné nepriaznivé podmienky v zahraničí. Štefanov vazal, despota Jakub Svetoslav, využil chaotickú situáciu v Uhorsku, podriadil sa bulharskému cárovi Konštantínovi Tichovi a začiatkom roku 1265 prekročili spolu Dunaj z juhu a prepadli uhorské pevnosti severne od rieky, ktoré patrili Severinskému Banátu a Štefanova ríši. Okrem toho sa spojenci kráľa Bela v Poľsku – Boleslav Pobožný a Lešek Čierny – dostali do konfliktu s niekoľkými Štefanovými vonkajšími spojencami v Haličsko-volynskom kráľovstve. Za daných okolností osud celej občianskej vojny závisel podľa Sălăgeana od obliehania Feketehalomu. Len niekoľko desiatok Štefanových priaznivcov nasledovalo mladšieho kráľa za múry pevnosti; po zvyšok svojho života Štefan nezabudol na ich lojalitu v týchto ťažkých časoch. Bohatými darmi umožnil spoločenský vzostup skupiny takzvanej „kráľovskej mládeže“ (maď. királyi ifjak, lat. iuvenis noster) – z nižších šľachtických rodov, kráľovských služobníkov a hradných bojovníkov. Attila Zsoldos vyčíslil a identifikoval zoznam známych obrancov (spolu 40 osôb) počas obliehania Feketehalomu. Medzi nimi boli napríklad Cosmas Gutkeled, Alexander Karászi, Dominik Balaša, Mikod Kökékenyesradnót, Demetrius Rosd, Reynold Básztély, Tomáš Bakša a jeho mladí bratia (vrátane budúceho slávneho vojenského generála Juraja Bakšu), Michal Čák a Tomáš Káta.

Prenasledujúca kráľovská armáda dorazila na hrad Feketehalom v posledných dňoch roku 1264. Pevnosť bola napadnutá najprv armádnym predvojom vedeným Konrádom, bratom Lavrenca, veliteľa Belovej armády. Tento sa rýchlym postupom pokúsil preraziť hradnú bránu, čomu však zabránili vojaci Alexandra Karásziho. Spočiatku obrancovia podnikali protiútoky, ktorými sa pokúšali vyhnať obliehateľov spod hradného múru, ale tieto boli neúspešné pre nepomer v sile oboch armád. Lavrenc, syn Keményho, začal hrad Feketehalom obliehať kamennými katapultami. Útočníci podľa jeho neskorších spomienok držali sily mladšieho kráľa pod neustálym tlakom. Štefan začal veriť v zbytočnosť odporu. Je pravdepodobné, že obrancovia čoskoro vyčerpali svoje rezervy. V dôsledku toho mal Štefan v úmysle poslať k rodičom špeciálneho vyslanca Demetria Rosda, aby požiadal o milosť, ale obliehatelia ho zajali a Lavrenc väzňa mučil. Neskôr vojvoda Štefan tvrdil, že veliteľ Belovej armády mal v úmysle zabiť všetkých obrancov, zatiaľ čo Zsoldos tvrdí, že Lavrenc chcel určite vyhrať na bojisku. Niektorí šľachtici na čele s Panyitom Miskolcom, ktorí boli nútení narukovať do Belovej armády počas počiatočnej fázy občianskej vojny, však zmenili stranu. Je možné, že Panyit poskytoval informácie obrancom a sabotoval Lavrencove obliehacie aktivity. Predtým Pauler a Szűcs tvrdili, že Panyit dorazil so záchrannou armádou a uvoľnil hrad. Prichádzajúcu záchrannú armádu totiž viedli hlavní generáli vojvodu Štefana Peter a Matúš Čákovci. V januári 1265 sa vrátili z Horného Uhorska do Sedmohradska, kde zhromaždili a zreorganizovali vojsko mladšieho kráľa a presvedčili Sasov, aby sa vrátili k Štefanovi. Bitka medzi dvoma armádami pod múrmi Feketehalomu sa odohrala na konci januára, keď aj vojvoda Štefan vyviedol svoju zostávajúcu posádku z pevnosti. Belove jednotky boli na hlavu porazené. Lavrenc bol zajatý spolu s svojimi vojnovými zástavami a mnohými vojakmi, vrátane Tomáša Kartala. Rytier Ondrej, syn Ivana, počas bitky prebodol Lavrenca a troch ďalších generálov (vrátane vlajkonosiča). Spolu zajal Alexander Karászi osemnásť „známych rytierov“.

Štefanovo víťazstvo pri Isaszégu

Svojím víťazstvom pri Feketehalome a predchádzajúcim úsilím Petra Čáka Štefan okamžite získal kontrolu nad Sedmohradskom a k nemu pripojenými územiami, Szatmárskou, Berežskou a Užskou župou, čo umožnilo rýchlu mobilizáciu v severovýchodnom Uhorsku. Bez váhania sa rozhodol vpochodovať do centrálnych častí Uhorska. Štefan sa chcel vyhnúť tomu, aby dal otcovi šancu poslať posily armáde Henricha Kysackého. Niekoľko jeho prívržencov sa pripojilo k armáde počas jej cesty, medzi nimi Michael Rosd, Peter Kacsics so svojím bandérium (vojenská jednotka) z Novohradskej župy a Štefan Rátót, ktorý spravoval kráľovnin hradný ľud. Podľa Attilu Zsoldosa Štefanovo vojsko vpochodovalo do Hermannstadtu (Sibiu), potom do Kluže a následne prekročilo Kráľovský priesmyk (maď. Király-hágó, rum. Pasul Craiului) zo Sedmohradska do Zátisia („Transtisia“).

Niekde v Zátisí sa okolo druhej polovice februára 1265 zrazilo Štefanovo vojsko s ďalším kráľovským vojskom, ktorému velil Ernye Ákos, Nitriansky župan. Ernye vyslal predvoj kumánskych bojovníkov s veliteľom náčelníkom Menkom, ktorí zaútočili na jednotky Mikoda a Imricha Kökényesradnóta, predvoj Štefanovej armády. Bratia Kökényesradnótovci porazili Kumánov. Hlavná bitka medzi Štefanovým vojskom (na čele s bratmi Čákovcami) a Ernye Ákosom – znalým miestneho terénu – sa odohrala niekde západne od Oradey. Ernye utrpel vážnu porážku a bol zajatý. Podľa kráľovskej listiny ťažko zranený Peter Čák porazil Ernyeho počas súboja. Iný dokument hovorí, že jeho dlhoročný rival Panyit Miskolc po konflikte predstavil spútaného väzňa Ernyeho na vojvodskom dvore Štefana.

Vojnové operácie počas rokov 1264 – 1265

Víťazstvo nad armádou Ernyeho Ákosa bolo pre Štefana rozhodujúcim faktorom pri príprave na konečný útok občianskej vojny. Vojsko dokázalo bez prekážok preniknúť do srdca kráľovstva, prekročilo rieku Tisu v prístave Várkony a vpochodovalo do Zadunajska. Po informácii o porážkach Lavrenca, syna Keményho a potom Ernyeho Ákosa približne v rovnakom čase, Henrich Kysacký pozastavil dobývanie hradov v Hornom Uhorsku. Jeho armáda pochodovala na juh neďaleko riečneho prístavu v Pešti, aby zabránila Štefanovmu kontingentu v prechode Dunaja, čo by sa rovnalo obsadeniu hlavného mesta. Podľa Jansa Enikela, takmer súčasného rakúskeho kronikára, Henrichovo vojsko pozostávalo z celej kráľovskej armády Bela IV., doplnenej o pomocný oddiel 1000 mužov na čele s Henrichom Preusselom, budínskym rektorom, vyslaným na scénu Belovou manželkou, kráľovnou Máriou. Za hlavného generála kráľovskej armády bol vymenovaný syn vojvodkyne Anny, mačviansky vojvoda Belo, s pobočníkmi Henrichom Kysackým a Henrichom Preusselom, ale efektívne vedenie zostalo v rukách Henricha Kysackého. Napriek tomu odchod Henricha Kysackého z Horného Uhorska umožnil miestnym pánom pripojiť sa k postupujúcim Štefanovým vojskám, členom široko rozvetveného klanu Aba. Štefan a jeho armáda získali rozhodujúce víťazstvo nad armádou svojho otca v bitke pri Isaszégu začiatkom marca 1265. Štefanovu jazdu viedli Egídius Monoszló a Mikuláš Geregye. Štefan bol prítomný a viedol svoje vojská na bojisko, pričom ich nielen riadil, ale sa aj zúčastnil boja. V súboji porazil útočiaceho rytiera, pričom ho pred ostatnými útočníkmi chránil Alexander Karászi, ktorý bol po jeho pravici ako osobný strážca. Mačviansky bán Belo utiekol z bojiska, zatiaľ čo Henrich Kysacký bol zajatý mladým dvorným rytierom Reynoldom Básztélym, ktorý ho kopijou zrazil z konského sedla a zajal ho na zemi. Henrich Preussel bol tiež zajatý a po bitke bol krátko nato popravený. Podľa Weltchroniky Jansa Enikela vojvoda Štefan prebodol Preussela mečom, zatiaľ čo ho rakúsky rytier prosil o život. Zajatí boli aj dvaja synovia Henricha Kysackého, Mikuláš a Ivan.

Dohra

Napriek rozhodujúcemu a nespochybniteľnému víťazstvu sa Štefan rozhodol nenapadnúť Belovu ríšu a zostal na území svojho panstva. Len jediný zdroj, Weltchronik Jansa Enikela, tvrdí, že Štefan a jeho družina vstúpili na Budínsky hrad, kde rokoval so svojou matkou, kráľovnou Máriou, kým ju poslal do Bratislavy. Autentickosť rozprávania je však otázna, pretože rakúsky kronikár mieša jasne identifikovateľné udalosti týkajúce sa budúceho Štefanovho nástupu na uhorský trón v roku 1270 (napríklad útek mačvianskej vojvodkyne Anny s kráľovskou pokladnicou na dvor Přemysla Otakara II.) do rozprávania o občianskej vojne v rokoch 1264 – 1265. Aj súčasníci očakávali od Štefana iný postoj. Približne v tom istom čase poslala Štefanova sestra Kinga z Poľska list svojej neteri Kunhute Haličskej (manželka Přemysla Otakara II.) do Prahy, v ktorom ľutovala zvrat udalostí a nariekala nad smutným osudom svojho otca Bela IV., ktorý „vo svojom nahnutom veku, keď by mal odpočívať[.] [...] bude zbavený svojho trónu, zradený svojimi prívržencami a mnohí z tých, ktorí bránia pravdu jeho kráľovského majestátu, zomrú“. Naliehala na svoju neter, aby sa prihovorila u svojho manžela Přemysla Otakara II. a nech poskytne Belovi IV. vojenskú pomoc. Podľa Attilu Zsoldosa Stephen preukázal zdržanlivosť a mal lepšiu vyjednávaciu pozíciu v úlohe obete, pričom si okrem vojenského triumfu nárokoval aj morálne víťazstvo. Jenő Szűcs tvrdil, že je to nepravdepodobné kvôli vnútornej rovnováhe síl. A čo je najdôležitejšie, ani Štefan, ani jeho baróni nemali záujem narušiť predchádzajúci status quo. Zsoldos navyše vyzdvihol jedno z posledných rozhodnutí Bela IV. spravených počas občianskej vojny. Starší panovník, informovaný o nepriaznivých vojenských správach z bojov koncom februára 1265 nariadil poslať Štefanovho jediného syna Ladislava ako politického rukojemníka z hradu Zniev na dvor svojho zaťa, Boleslava Hanblivého do Krakova v Poľsku. Alžbeta a dcéry zostali v domácom väzení na hrade. To mohlo zmierniť Štefanove snahy naplno využiť svoju vojenskú prevahu po bitke pri Isaszégu.

Obe strany uzavreli mier po týždňoch rokovaní v marci 1265, opäť za sprostredkovania dvoch arcibiskupov, Filipa Türjeho z Ostrihomu a Smaragda z Kaloče. Belo IV. poslal list novozvolenému pápežovi Klementovi IV dňa 28. marca 1265 a žiadal pápežské potvrdenie zmluvy. Text dokumentu sa nezachoval. Je pravdepodobné, že Belo vyhlásil Štefana za predpokladaného dediča uhorského trónu, zatiaľ čo Štefan uznal svojho otca za vládnuceho panovníka Uhorského kráľovstva. Vojnoví zajatci dostali amnestiu a toho roku boli prepustení. Okolo septembra 1265, ešte stále vo funkcii kráľovského sudcu, sa už Lavrenc, syn Keményho, objavil ako rozhodca počas súdneho sporu. V reakcii na to bola kráľovná Alžbeta a jej dcéry oslobodené, zatiaľ čo Ladislava priviezli domov z Poľska. Mier vyústil do status quo ante bellum („situácia pred vojnou“) a obnovenia bratislavského mieru z roku 1262, t.j. Belo bol nútený uznať Štefanovu zvrchovanosť nad východnou časťou Uhorska (vrátane Kumánov). Štefan tiež obnovil obliehané a obsadené pevnosti v Hornom Uhorsku; už v roku 1265 daroval Ágasvár svojmu prívržencovi Štefanovi Rátótovi. Výmenou za to Štefan uznal právo svojho mladšieho brata Belu na slavónske vojvodstvo spolu s neskôr pripojenými susednými župami. Štefan sa vzdal aj nároku na správu žúp Valkó a Syrmia v prospech svojho mladšieho brata. Štefan však odmietol vrátiť majetky svojich rodinných príslušníkov – kráľovnej Márie, vojvodkyne Anny a mačvianskeho vojvodu Bela – ktoré ležali na jeho území. Niekedy na jar 1266 vydal Štefan listinu, v ktorej sú uvedené jeho záväzky voči matke. Odovzdal jej okrem Požežskej župy aj razbu a komoru v Syrmii, ktorú predtým vlastnila. Štefan podľa Zsoldosa tieto záruky aplikoval nie na súčasnosť, ale na obdobie po otcovej smrti a jeho nástupe na uhorský trón. Svojej sestre Anne však odmietol odpustiť pre jej „zločin nevďačnosti“.

Ruiny dominikánskeho kláštora Požehnanej Panny na Margitinom ostrove

Približne o rok neskôr bola ich dohoda doplnená a podpísaná v dominikánskom kláštore Požehnanej Panny na Margitinom ostrove (Budapešť) dňa 23. marca 1266. Výber miesta – vedľa hranice medzi dvoma ríšami – možno spájať so sv. Margarétou, ktorá ako jediná členka rodiny mala dôvernejší vzťah so svojím starším bratom Štefanom. Nová zmluva potvrdila rozdelenie krajiny pozdĺž Dunaja a upravila mnohé aspekty koexistencie Belovho regnum a Štefanovho režimu (jediný rozdiel v terminológii, ktorý odkazuje na jeho formálnu podriadenosť), vrátane výberu daní a obyčajných ľudí. Dokument zverejnili obe strany pod zárukou arcibiskupa Philipa Türjeho (druhý prelát Smaragd bol zavraždený v predchádzajúcom roku). Dokument ratifikovali aj ďalší členovia dynastie Árpádovcov – kráľovná Mária, vojvodkyňa Anna a mačviansky vojvoda Belo. Štefan sa zaviazal udržiavať mier so svojimi švagrmi Boleslavom Hanblivým a Boleslavom Pobožným. Obaja králi zabezpečili kráľovnej Alžbete aj administratívne právomoci nad majetkami, ktoré si po roku 1262 uzurpovala ako „dedičské právo“ od svojej svokry kráľovnej Márie. Baróni a šľachtici, ktorí vlastnili pozemky na území druhého panovníka, dostali úplnú záruku, imunitu a autonómiu; mali svoje záväzky a záväzky voči vlastnému panovníkovi bez ohľadu na geografickú polohu svojich majetkov. Pápež Klement IV. zmluvu potvrdil 22. júna 1266.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hungarian Civil War (1264–1265) na anglickej Wikipédii.