Preskočiť na obsah

Princove ostrovy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Princove ostrovy
(tur. Kizil Adalar, novogr. Πριγκηπονήσια)
súostrovie
Poloha súostrovia v rámci Istanbulu
Štát Turecko Turecko
Okres Princove ostrovy
Oceán Atlantický oceán
Súradnice 40°52′S 29°6′V / 40,867°S 29,100°V / 40.867; 29.100
Najvyšší bod Yuce Tepe
 - výška 201 m n. m.
Rozloha 15,85 km² (1 585 ha)
Obyvateľstvo 14 552 (2012) [1]
Hustota 918,11 obyv./km²
Najväčšie sídlo Büyükada
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Princove ostrovy (po tur. Kizil Adalar) je skupina deviatich ostrovov v Turecku vo východnej časti Marmarského mora na juh od Istanbulu. Administratívne tvoria jeden z 39 okresov v provincii Istanbul.

Celková rozloha je asi 16 km², obýva ich približne 15 tisíc obyvateľov, žijúcich na piatich najväčších ostrovoch, ktoré sú jediné obývané. Až do polovice 20. storočia si ostrovy zachovali grécku majoritu obyvateľstva.[2] Vďaka priaznivej klíme a dopravnej dostupnosti od centra Istanbulu sú ostrovy obývané bohatšími mestskými vrstvami a taktiež sú obľúbeným turistickým miestom pre miestnych obyvateľov. Hlavné a najväčšie mesto ostrovov je Büyükada na rovnomennom ostrove. Starostom ostrovného okresu je Erdem Gül (CHP).

Cestovný ruch a doprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Historický Hotel Splendid Palace z roku 1908 na Büyükade.

Princove ostrovy sú počas letných mesiacov populárnym miestom pre denné výlety z Istanbulu. Na ostrovoch je takmer úplne vylúčená motorová doprava, jediné dopravné prostriedky sú bicykle a vozy ťahané koňmi.[3] Z tohto dôvodu sú ostrovy pokojnejšie než zvyšok mesta. Na ostrovoch sa nachádza v zime asi 500, v lete asi 1000 koní do záprahov. Každoročne je nutné doviezť sem asi 400 koní. V roku 2019 do septembra za deväť mesiacov zahynulo 170 miestnych koní, najmä pre choroby a prepracovanosť.[4] Na ostrovy sa dá dopraviť trajektmi, a to z ázijskej (Bostancı, Kartal a Maltepe) aj z európskej (Kabataş) strany. Väčšina z trajektov stojí postupne na štyroch najväčších ostrovoch v postupnosti Kınalıada, Burgazada, Heybeliada a Büyükada. Trajektové služby zabezpečuje šesť spoločností.

Počas jari a jesene je na ostrovoch menej turistov. More naopak vie byť rozbúrené, preto bývajú ostrovy pravidelne počas jesene, zimy a jari odrezané od okolitého sveta kvôli zrušeniu trajektov pre búrky a vysoké vlny. Počas zimy aj pre silné studené vetry a nevyspytateľné trajektové spojenia bývajú ostrovy takmer vyľudnené. Na ostrove Büyükada v zátoke svätého Mikuláša (Aya Nikola) sa nachádza Múzeum Princových ostrovov, prvé súčasné mestské múzeum v Istanbule.[5]

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]
Ulica na ostrove Büyükada.
Prístav trajektov v Büyükade.

Počas byzantskej éry boli ostrovy známe ako miesto častého exilu mnohých vysokopostavených členov šľachty vrátane princov. Neskôr tu boli rovnako vysielaní aj členovia osmanskej sultánskej rodiny. Internovaní princovia dali aj ostrovom ich súčasný názov. Büyükada sa v gréčtine nazýval Prinkipos. Ostrovy počas obliehania Konštantínopola v roku 1453 okolo 18. apríla zabrala osmanská flotila.[6] Počas 19. storočia sa ostrovy stali populárnym dovolenkovým miestom pre istanbulskú smotánku, pričom na najväčšom z ostrovov, Büyükade, sa stále zachovali vily z viktoriánskej éry.

Podľa osmanského všeobecného sčítania ľudu v rokoch 1881/82-1893 mala kaza (územná jednotka Osmanskej ríše) Adalar, pokrývajúce Princove ostrovy, 7 937 obyvateľov, z toho 5 501 Grékov, 533 Arménov, 254 moslimov, 133 katolíkov, 65 židov, 27 Latinov (hlásiacich sa k Latinskému cisárstvu), 7 protestantov, 3 Bulharov a 1 404 cudzích občanov.[7]

1. októbra 1844 bol na druhom najväčšom ostrove, na Halki (Heybeliada) založený ortodoxný seminár Halki, oficiálne Teologická škola Halki (grécky: Θεολογική Σχολή Χάλκης a turecky: Ortodoks Ruhban Okulu). Halki slúžila ako hlavná škola teológie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu pravoslávnej cirkvi až do roku 1971, kedy turecký parlament zákonom zakázal súkromné inštitúcie vyššieho vzdelávania.[8] Teologická škola sa nachádza na vrchole Vrchu nádeje na mieste byzantského ortodoxného kláštora Svätej Trojice. Priestory školy sú naďalej udržiavané kláštorom a diskusia o jej opätovnom otvorení pokračuje.[9]

V roku 1912 na ostrovoch žilo 10 250 Grékov a 670 Turkov.[10] Etnická štruktúra ostrovov sa začala výraznejši poturčovať v prvých rokoch tureckej republiky po roku 1923. Na ostrovy sa sťahovalo veľké množstvo tureckej smotánky, pôvodný Britský jachtový klub, ktorý tu existoval, sa premenoval na Anadolu Kulübü a slúžil ako miesto letného oddychu v Istanbule pre tureckých poslancov. Ostrovy predstavovali až do polovice 20. storočia vzácnu ukážku multikultúrnej spoločnosti, aká bola kedysi typická pre celý marmarský región v okolí Konštantínopolu v časoch Osmanskej ríše. Po roku 1950 sa etnické skupiny, ktoré boli typické pre jednotlivé ostrovy, začali vytrácať. Väčšina Grékov opustila ostrovy po protigréckych nepokojoch v Istanbule v roku 1964, tureckej okupácii Severného Cypru v roku 1974 a súvisiacich diskriminačných zákonoch zameraných proti Grékom zo 60. rokov 20. storočia.[2][11] V súčasnosti je predominantná časť obyvateľov tureckej národnosti a tak je dnes dedičstvo minulosti zachované skôr kultúrne než demograficky. V roku 2009 už na ostrovoch žilo asi iba 80 Grékov, väčšina z nich vo vysokom veku.[2]

Známi obyvatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Zo známych osôb boli ostrovy v dejinách obývané politickými vyhnancami, ako aj umelcami, najmä spisovateľmi. V exile tu žili viacerí byzantskí cisári a cisárovné, ako aj konštantínopolskí patriarchovia. Turci ostrovy navštevujú ako bydlisko spisovateľa Saita Faika Abasıyanıka či futbalistu Leftera Küçükandonyadisa. Medzi rokmi 1929-1933 na ostrove Büyükada žil vo svojom prvom exile po odchode zo ZSSR Lev Davidovič Trockij. Námornú školu na Hebeliade v rokoch 1913-1918 navštevoval turecký básnik Nâzım Hikmet. Na ostrovoch tiež žili známi arménski literáti Zahrad a Zabel Sibil Asadour, ktorí obaja bývali na Kinaliade.[12] Dom na Burgazade (Antigone) mal aj grécky vydavateľ Demetrius Nicolaides.[13]

Charakteristika ostrovov

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa súostrovia s označením jednotlivých ostrovov.
Princove ostrovy
Názov Rozloha (km²) Počet obyvateľov Commons
Büyükada 5,4 7 127
Kategória Büyükada na Wikimedia Commons
Kategória Büyükada na Wikimedia Commons
Heybeliada 2,34 5 529
Kategória Heybeliada na Wikimedia Commons
Kategória Heybeliada na Wikimedia Commons
Burgazada 1,5 1 587
Kategória Burgazada na Wikimedia Commons
Kategória Burgazada na Wikimedia Commons
Kınalıada 1,3 3 318
Kategória Kınalıada na Wikimedia Commons
Kategória Kınalıada na Wikimedia Commons
Sedef 0,157 ?
Kategória Sedef na Wikimedia Commons
Kategória Sedef na Wikimedia Commons
Yassıada 0,05 0
Kategória Yassıada na Wikimedia Commons
Kategória Yassıada na Wikimedia Commons
Sivriada 0,05 0
Kategória Sivriada na Wikimedia Commons
Kategória Sivriada na Wikimedia Commons
Kaşık 0,008 0
Kategória Kaşık na Wikimedia Commons
Kategória Kaşık na Wikimedia Commons
Tavşan 0,004 0
Kategória Tavşan na Wikimedia Commons
Kategória Tavşan na Wikimedia Commons

Büyükada

[upraviť | upraviť zdroj]
Jedna z početných víl z osmanskej éry, ktoré lemujú ulice Büyükady.
Grécky ortodoxný sirotinec Prinkipo z roku 1899, najväčšia drevená stavba v Európe.

Büyükada (po turecky "Veľký ostrov"; gr. Πρίγκηπος – Prínkēpos) je najväčší z deviatich ostrovov súostrovia. Büyükada má geomorfolgicky dva kopce na severnom a južnom konci ostrova, medzi ktorými sa rozkladá údolie.

Podobne ako pri zvyšných Princových ostrovoch, aj tu je vylúčená automobilová doprava s výnimkou služobných vozov. Na prepravu po ostrove sa okrem chôdze využívajú početné bicykle alebo konské záprahy, tzv. phaetony, ktoré fungujú ako taxislužba pre miestnych aj vyhliadková služba pre turistov.

V kláštore na Büyükade bolo v exile minimálne päť byzantských cisárovien a princezien – Irena, Anna-Euphrosyna, Theophano, Zoe Porfyrogenéta a Anna Dalassene. Po deportácii zo Sovietskeho zväzu tu žil od februára 1929 štyri roky tiež Lev Davidovič Trockij. Narodila sa tu iracká princezná Fahrelnissa Zeid.

Na ostrove sa nachádza viacero historických budov vrátane kostola svätého Juraja (Aya Yorgi, Άγιος Γεώργιος)) a kláštora zo 6. storočia n.l., kostola svätého Demetera (Ayios Dimitrios) a mešity Hamidiye, postavenou sultánom Abdülhamidom II.. Na kopci Hristos, ktorý je bližšie k prístavu, sa rozkladá bývalý grécky sirotinec, obrovská drevená budova, v súčasnosti známa ako Environmentálne centrum Prinkipo, ktoré tu chce konštantínopolský patriarcha Vartholomeos I. kvôli záchrane budovy od roku 2012 zriadiť.[14] Sirotinec, päťpodlažnú budovu s 206 izbami, postavili podľa projektu francúzskeho architekta Alexandrea Vallauryho v roku 1899. Ako sirotinec fungovala do roku 1964, kedy ju uzavreli. Bývalý sirotinec je druhá najväčšia drevená stavba na svete a najväčšia v Európe.[15] Kvôli neochote tureckej vlády prenechať ho konštantínopolskému patriarchátu je v dezolátnom stave, najmä čo sa týka zastrešenia. V marci 2018 bola budova zaradená ochranárskou organizáciou Europa Nova medzi sedem najohrozenejších pamiatok v Európe.[15] Podľa odhadov Európskej investičnej banky a nadácie Europa Nostra z júla 2019 si bude oprava sirotinca Prinkipo vyžadovať najmenej 40 miliónov €.[16] Na základe výskumu oboch organizácií v máji 2019 by na stavbe malo nájsť prácu 250-300 ľudí, financie na rekonštrukciu musí vyzbierať Grécky ortodoxný patriarchát v Istanbule.[16]

V centrálnom údolí medzi dvoma kopcami sa nachádza kostol a kláštor Ayios Nikolaos a bývalý zábavný park Luna Park.

Heybeliada

[upraviť | upraviť zdroj]
Turecká námorná stredná škola na Heybeliade.
Teologická škola Halki na vrchole Vrchu nádeje.

Heybeliada (po turecky "Sedlový ostrov"; gr. Χάλκη – Chalkē, tiež nazývaný Halki) je druhý najväčší ostrov v súostroví. Má približne 2,7 kilometra zo severu na juh a 1,2 kilometra zo západu na východ. Najvýraznejším prvkom na ostrove je rozľahlý areál Námornej školy pre kadetov (Deniz Lisesi) v blízkosti prístavu, ktorá bola založená v roku 1773.[17] Architektonicky sú významné dve miesta. Prvé je Kamariotissa, jediný zachovaný byzantský kostol na ostrove a zároveň posledný kostol v Byzancii vybudovaný pred dobytím Konštantínopola. Druhé je hrob druhého anglického veľvyslanca pri Vysokej porte, Edwarda Bartona. Toho vyslala do Konštantínopolu kráľovná Alžbeta I., avšak rozhodol sa žiť na Halki, aby unikol ruchu mesta. V prístavnej časti ostrova je dnes čulý ruch so službami pre turistov.

Na ostrove sa rozkladajú štyri malé kopce, najvyšší z nich, Degirmentepe, má 136 metrov.[18] Na Vrchu nádeje v strede ostrova (85 m.n.m.) sa rozkladá grécky ortodoxný kláštor Hagia Triada pôvodom z 11. storočia, v priestoroch ktorého sídli od roku 1844 Seminár Halki, jediný grécky ortodoxný seminár v Turecku. Súčasná budova bola vybudovaná v roku 1894.[17] Tento teologický seminár organizačne patrí pod Konštantínopolský ekumenický patriarchát, avšak v roku 1971 bol z dôvodu novej tureckej legislatívy, ktorá umožňovala zakladanie súkromných škôl iba armáde a polícii, zatvorený. Kláštor v súčasnosti láka turistov z Grécka či Turecka, napriek prísľubu tureckej vlády a diplomatickému tlaku z patriarchátu, Grécka, EÚ či USA však seminár stále nebol znovuotvorený.[8][19] Pri návšteve Istanbulu vo februári 2019 grécky premiér Alexis Tsipras ako prvý grécky predseda vlády navštívil tiež seminár Halki a žiadal od prezidenta Erdoğana, aby bol opätovne otvorený. Erdoğan to podmienil zlepšením situácie Turkov žijúcich v západnej Trácii.[9] Podľa Grékov záleží iba na Erdoğanovi, či a kedy sa Halki otvorí.

V novembri 2017 bola kaplnka Premenenia Pána zo 17. storočia v areáli semináru Halki, ktorá prežila zemetrasenie v júni 1894, takmer úplne zničená lesníkmi z Tureckej správy lesov.[20] Kaplnka bola pritom čerstvo zrekonštruovaná. Nebolo žiadne predošlé varovanie o demolačných prácach, organizovaných so súhlasom tureckej vlády. Búranie zastavilo iba po naliehaní ekumenického patriarchu Bartolomeja I., budova však bola ťažko poškodená.[21]

Na ostrove sa tiež po vzniku Tureckej republiky v roku 1923 otvorilo sanatórium na liečbu tuberkulózy, ktoré bolo neskôr zatvorené. Na ostrove prežil väčšinu života spisovateľ Hüseyin Rahmi, po ktorom je pomenovaná miestna stredná škola, v jeho dome sídli múzeum a má sochu v parku pri prístave.[17]

Z dôvodu ochrany znečistenia ostrova majú povolenie na premávku iba vozidlá bezpečnostných zborov (sanitky, hasiči, polícia) či smetiari. Dopravu zabezpečujú konské povozy, na ostrov je nutné prepraviť sa loďou, rovnako ako na okolité. V zime dosahuje populácia ostrova asi 3 000 obyvateľov, na leto sem prichádza viac majiteľov letných domov a stúpa až na 10 tisíc. Hlavnými kultúrnymi a športovými lákadlami sú malé koncerty pod holým nebom, ktoré sponzoruje miestna samospráva a možnosť plávania. Hlavnou udalosťou je každoročný sprievod počas osláv Dňa nezávislosti Turecka, ktorého sa zúčastňuje miestna námorná kapela.

Burgazada

[upraviť | upraviť zdroj]
Prístav na ostrove Burgazada.
Trajektový prístav na Burgazade.

Burgazada (vo význame "Ostrov Pevnosť"; gr. Ἀντιγόνη – Antigonē) je tretí najväčší ostrov súostrovia s priemerom 2 kilometre. Na začiatku 4. storočia pred n.l. tu Démétrios I. Macedónsky, jeden z diadochov – následníkov Alexandra Veľkého, nechal vybudovať pevnosť a pomenoval ju po svojom otcovi Antigonovi I. Jednookom. Odtiaľ pochádza grécke meno ostrova, ktoré sa zachovalo dodnes. Avšak bežné turecké pomenovanie je dnes len "Burgaz", teda "pevnosť". V roku 2003 bol na ostrove veľký lesný požiar, ktorý zničil 4 km² porastu.

Burgaz je známy ako dejisko a hlavná téma románov spisovateľa Saita Faika Abasıyanıka, ktorý tu tiež býval. Jeho dom slúži v súčasnosti ako múzeum.[22] V jeho obľúbenej reštaurácii v Kapazankayi sa nachádza tiež jeho bronzová socha, užívajúca si výhľad na more s pohárom rakı, ktorí majitelia denne dopĺňajú. Architektonickou dominantou ostrova je grécky pravoslány kostol sv. Jána (Aya Yani Kilisesi) z roku 876. Na ostrove tiež funguje kláštor Hristos či mešita Burgazada, ktorá bola vybudovaná pri 500. výročia dobytia Konštantínopolu Turkami.[17]

Ostrov bol etnicky grécky až do 20. storočia, kedy sem začali migrovať bohatí Turci. V nedávnej minulosti boli obyvatelia Burgazady prevažne Židia, obchodníci sa tu usídlili v 50. rokoch 20. storočia.

Kınalıada

[upraviť | upraviť zdroj]
Prístav trajektov na Kınalıade.
Pobrežie Kınalıady.

Kınalıada (vo význame "Henový ostrov" v turečtine podľa červenkastej farby jeho zeme pripominajúcej henu; gr. Πρώτη – Prōtē, "Prvý") je najbližší ostrov k európskej aj ázijskej časti Istanbulu, asi 12 kilometrov na juh od centra mesta.[17] Ostrov je jeden z najmenej zalesnených v súostroví, má červenkastú farbu, ktorá je dôsledku intenzívnej baníckej činnosti v minulosti, kedy sa tu ťažili kamene, železo a meď. Miestne kamene boli využité pri stavbe slávnych konštantínopolských hradieb.[17] Kınalıada bol najčastejšie využívaný ostrov pre exily v byzantských časoch. Najznámejším obyvateľom bol po prehratej bitke pri Mantzikerte v roku 1071 bývalý byzantský cisár Roman IV. Diogenes. Ostrov má tiež na svojom vrchole historický kláštor. Je tu grécky ortodoxný chrám Panayia, grécka základná škola, ako aj mešita, vybudovaná v roku 1963.[17] V moderných dejinách bolo obyvateľstvo Kınalıady prevažne arménske. Je tu najvyššia hustota arménskeho obyvateľstva v Istanbule, najmä v letných mesiacoch, kedy bývajú obyvatelia v letných domoch. V lete je asi 90 % obyvateľstva ostrova arménskeho.

Ostrov je dosiahnuteľný trajektom z európskej časti Istanbulu, z Kabataşu. Cesta trvá asi 25 minút pri rýchlom trajekte a 40 minút pri bežnom (tzv. vapur). Do Beşiktaşu pri Bospore trvá cesta trajektom asi 60 minút.[23]

Sedef

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad na Sedef z Büyükady.

Sedef (tur. Sedef Adası, vo význame "Ostrov matky perál"; gr. Τερέβινθος – Terebinthos, v modernej podobe Αντιρόβυθος, Antirovythos) je jeden z najmenších ostrovov súostrovia a najmenší trvalo obývaný. Nachádza sa na ňom 108 súkromných domov. Verejnosti je otvorená časť ostrova s plážou. Ostrov je takmer výlučne v súkromnom vlastníctve. Súčasné lesné borovicové porasty na Sedefe nechal zväčša zasadiť Şehsuvar Menemencioğlu, ktorý kúpil ostrov v roku 1956 a hral tiež dôležitú úlohu v ďalšom rozvoji ostrova. Zasadil sa o striktný stavebný regulatív zameraný na ochrany prírody a životného prostredia, na základe ktorého nemôžu na ostrove stáť budovy vyššie než dve podlažia. Grécky názov ostrova Terebinthos vo význame terpentínový naznačuje, že na ostrove v minulosti rástli borovice typu Pistacia palaestina, nazývané terpentina. V roku 857 sem bol na desaťročné vyhnanstvo uvrhnutý konštantínopolský patriarcha Ignatios I. dovtedy, kým bol v roku 867 opätovne zvolený za patriarchu.

Yassıada

[upraviť | upraviť zdroj]
Yassıada

Yassıada (po turecky "Plochý ostrov"; gr. Πλάτη – Platē) má rozlohu asi 5 hektárov a rozmery približne 740 na 185 metrov.[24] Bol využívaný Byzantíncami ako miesto exilu pre prominentné osoby. Ako jeden z prvých tu bol internovaný arménsky patriarcha Katolikos Nerses, ktorý bol tu, ako aj na Büyükade, väznený v 4. storočí n. l.[25] V 11. storočí Byzantínci využívali ostrov pre politických väzňov. Zvyšky štyroch podzemných väzenských ciel sú stále viditeľné. Taktiež tu bol vybudovaný kostol, ktorý nechal postaviť počas svojhu exilu v roku 860 konštantínopolský patriarcha Ignatios I. a kláštor Platea, vybudovaný na príkaz cisára Teofila medzi rokmi 829-842.[24] V roku 1204 bol ostrov dobytý latinskými križiakmi počas Štvrtej križiackej výpravy.

V roku 1857 kúpil ostrov britský veľvyslanec Henry Bulwer, brat spisovateľa Edwarda Bulwera-Lyttona, ktorý si tu vystaval sídlo a viacero ďalších stavieb, aby žil nerušený na vzdialenom ostrove. Bulwer tiež vybudoval na ostrove poľnohospodársku produkciu, aby bol sebestačný. Neskôr však ostrov predal egyptskému chedívovi Ismáílovi, ktorý sa o ostrov nestaral a nič tu nebudoval.

So vznikom Tureckej republiky v roku 1923 sa ostrov stal majetkom štátu. V roku 1947 vláda Yassıadu predala tureckému námorníctvu, ktoré tu vystavalo viaceré školiace objekty. V rokoch 1960-1961 sa tieto objekty stali miesto súdnych procesov s členmi Demokratickej strany po úspešnom puči.[24] Viacerí z obvinených boli odsúdení na smrť, vrátane troch vrcholových politikov na čele s expremiérom Adnanom Menderesom. Následne boli prevezení na ostrov İmralı v južnej časti Marmarského mora, kde boli v roku 1961 popravení. Po ukončení súdnych procesov bol ostrov navrátený námorníctvu a výučba tu pokračovala až do roku 1978.

V roku 1993 sa ostrov stal majetkom Istanbulskej univerzity a jej katedry morského života a plodov mora, ktorá ho využívala na prednášky a výskum. Avšak, silné vetry na ostrove predstavovali nepriaznivé podmienky pre študentov a nakoniec bola výuka presunutá inde. S vyučovaním sa prestalo v roku 1995. Ostrov bol následne až do roku 2015 opustený. V tom čase sa stal ostrov obľúbeným miestom pre mieste potápačské školy a amatérskych potápačov.[26]

V roku 2013 získal ostrov čestný názov „Ostrov demokracie a slobody“ na počet väznenia Adnana Menderesa. V roku 2015 prezident Recep Tayyip Erdoğan zrušil zákon, ktorý zakazoval výstavbu na ostrove. Ostrov sa z vlastníctva Ministerstva kultúry a cestovného ruchu Turecka dostal na 29 rokov do prenájmu Nevşehirskej obchodnej a priemyselnej komory.[24] Následne sa rozbehol megalomanský developerský projekt Ostrov demokracie a slobody pod patronátom prezidenta Erdoğana, ktorého súčasťou bola úplná premena ostrova. Na ostrove boli vybudované ubytovacie kapacity vrátane hotela so 125 izbami a 30 bungalovov, kongresové centrum pre 600 ľudí, ako aj mešita s kapacitou 1 200 ľudí.[24][27] Veľké kontroverzie vzbudzovali výruby stromov, ktoré pôvodne pokrývali takmer celý ostrov, no po finalizácii projektu v máji 2019 z nich ostalo len minimum.[28] V súvislosti s diskusiami o stavebných úpravách a výstavbe na Princových ostrovoch sa kladie premena Yassıady ako odstrašujúci príklad, ktorému je nutné sa vyhnúť.[29] Developer chce podobným spôsobom na kongresové centrum prestavať aj susednú Sivriadu.[24]

Čajky lietajú popri trajekte z Istanbulu na Princove ostrovy, v pozadí ostrov Büyükada a napravo Heybeliada, jún 2012.

Sivriada

[upraviť | upraviť zdroj]
Sivriada

Ostrov Sivriada (po turecky "Ostrý ostrov"; gr. Ὀξεία – Oxeia) je momentálne neobývaný. Geologicky je ostrov hornatý, predstavuje vrchol podmorského kopca, maximálna nadmorská výška dosahuje 90 metrov.[30] Ostrov bol často využívaný byzantskými mníchmi ako vzdialené miesto pre modlitby a meditácie.[30] Byzantskí cisári ho využívali ako väzenie pre prominentných oponentov. Na príkaz cisára Nikefora I. tu bol väznený Platón zo Sakkoudionu, strýko známeho mnícha a svätca Teodora Studitu, kvôli podpore svojho synovca v konflikte s cisárom. Ďalší známi väzni boli Gebon, Basileos Skleros, Nikeforitzes (vedúci minister cisára Michala VII. Dukasa) či konštantínopolskí patriarchovia Ján a Michaél II. Kourkouas. Hrobky tých, ktorí na ostrove zomreli počas byzantskej éry, sú stále zachované a viditeľné. V roku 1911 sa tu odohral obrovský masaker psov. Guvernér Istanbulu a minister vnútra z vtedajšej Mladotureckej strany prikázali pre modernizáciu mesta pochytať všetkých istanbulských túlavých psov a odviezť ich na Sivriadu. Tu až 80 000 z nich zahynulo, zväčša z hladu a smädu na ostrove bez jedla, vody či stromov, sčasti na utopenie pri pokuse o odplávanie.[31]

V blízkosti prístavného móla a príbytku pre rybárov je možné vidieť zrúcaninu rímskej usadlosti a byzantského kláštora z 9. storočia n. l. Na ostrove bol najväčší stavebný ruch v 9. storočí, kedy tu bol postavený kostol, kaplnka zasvätená svätým mučeníkom, kláštor na východnej strane ostrova a cisterna v strednej časti (taktiež sčasti zachovaná do súčasnosti).

Kaşık

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad na ostrov Kaşık z Burgazady.

Kaşık, (tur. Kaşık Adası, v preklade "Lyžičkový ostrov"; gr. Πίτα – Pita) sa nachádza medzi Burgazadou a Heybeliadou. Je neobývaný, je druhým najmenším v súostroví, má rozlohu približne 0,006/0,008 km².

Tavşan

[upraviť | upraviť zdroj]
Ostrov Tavşan

Ostrov Tavşan (tur. Tavşan Adası, v preklade "Králičí ostrov"; gr. Νέανδρος – Neandros, pomenovaný podľa mytologickej postavy), je najmenší z Princových ostrovov, má asi 0,004 km².

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ 2011 Census: First Results on Population and Household Estimates for Scotland - Release 1C (Part Two) [online]. National Records of Scotland, 2013-08-15, [cit. 2017-04-09]. Dostupné online. (angličtina)
  2. ↑ a b c The Last Greeks of Princes’ Islands – (Full Documentary) [online]. greekreporter.com, 2015-01-14, [cit. 2019-11-04]. Dostupné online.
  3. ↑ Najkrajšie pláže Istanbul. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2019-11-06]. ISSN 1335-4418.
  4. ↑ 170 carriage horses died in 2019 on Princes’ Islands: Report [online]. hurriyetdailynews.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  5. ↑ YÖNETIMI, Web. Adalar Müzesi - Museum of the Princes' Islands [online]. adalarmuzesi.org, [cit. 2019-11-06]. Dostupné online. Archivované 2019-12-02 z originálu.
  6. ↑ NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (ďalej len Norwich). S. 445. (anglický jazyk)
  7. ↑ KARPAT, Kemal. Ottoman Population 1830-1914, Demographic and Social Characteristics [online]. University of Wisconsin Press, 1985, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ a b YAKIŞ, Yaşar. Solving the question of religious minorities could help Turkey and Greece [online]. ahvalnews.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  9. ↑ a b Only Erdoğan can solve Halki Seminary issue: Greek aide [online]. hurriyetdailynews.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  10. ↑ George Sotiriadis, An Ethnological Map Illustrating Hellenism in the Balkan Peninsula and Asia Minor, 1918
  11. ↑ TURKS EXPELLING ISTANBUL GREEKS; Community's Plight Worsens During Cyprus Crisis [online]. nytimes.com, [cit. 2019-11-04]. Dostupné online.
  12. ↑ Adalar’da İz Bırakanlar [online]. eladenecli.com, 2014-12-21, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online. (po turecky)
  13. ↑ SAGASTER, Börte; STAVRIDES, Theoharis; HOFFMANN, Birgitt. Press and Mass Communication in the Middle East (Festschrift for Martin Strohmeier). [s.l.] : University of Bamberg Press, 2018. 366 s. Dostupné online. ISBN 978-3-86309-527-7. S. 37, 39. (po anglicky)
  14. ↑ KOTSELI, Areti. Istanbul: Historic Greek Orphanage to Become Environmental Center Under Patriarch Bartholomew I [online]. eu.greekreporter.com, 2012-04-09, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ a b Büyükada Greek Orthodox Orphanage one of Europe’s ‘seven most threatened heritage sites’ [online]. hurriyetdailynews.com, 18.3.2018, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ a b Istanbul’s Greek Orthodox orphanage in need of 40 million Euro restoration - report [online]. Istanbul: ahvalnews.com, 31.7.2019, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. ↑ a b c d e f g ARSIYA, İklim. A tranquil destination away from hectic Istanbul: The Princes’ Islands [online]. dailysabah.com, 20.3.2015, rev. 2015-03-20, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ Heybeliada (Heybeli Island) [online]. visitingistanbul.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  19. ↑ Turkey, the patriarch and the Halki seminary [online]. ekathimerini.com, 1.10.2019, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  20. ↑ AsiaNews.it. Halki’s Chapel of the Transfiguration left in ruins [online]. asianews.it, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  21. ↑ Clerical Whispers: Halki’s Chapel of the Transfiguration left in ruins [online]. clericalwhispers.blogspot.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. ↑ Müze Hakkında [online]. saitfaikmuzesi.org, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online. (po turecky)
  23. ↑ Şehir Hatları Ferries Timetables | Bosphorus Ferry | Ferry Schedule [online]. en.sehirhatlari.istanbul, [cit. 2019-11-04]. Dostupné online. Archivované 2019-11-22 z originálu.
  24. ↑ a b c d e f Vahab. Yassıada to become ‘Island of Democracy and Freedom’ [online]. hurriyetdailynews.com, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online.
  25. ↑ Príhovor Svätého Otca pri ekumenickej modlitbe za pokoj v Jerevane [online]. Bratislava: TK KBS, 2016-06-26, [cit. 2019-11-08]. Dostupné online.
  26. ↑ Cornucopia Online [online]. cornucopia.net, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  27. ↑ Here is the last situation in Yassiada before Erdogan's visit [online]. afaae.com, [cit. 2019-11-06]. Dostupné online. Archivované 2021-10-25 z originálu.
  28. ↑ Pro-gov’t Turkish contractors cover Yassıada island in concrete [online]. stockholmcf.org, 2018-09-02, [cit. 2019-11-06]. Dostupné online.
  29. ↑ Population on Istanbul’s Princes islands to rise more than fivefold if new construction plan is accepted [online]. hurriyetdailynews.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  30. ↑ a b Sivriada (Pointed Island) [online]. visitingistanbul.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.
  31. ↑ Psychology Today [online]. psychologytoday.com, [cit. 2019-11-07]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Princove_ostrovy&oldid=7816221“