Klement VII. (pápež)

Klement VII.
219. rímsky biskup
Sebastiano del Piombo, Portrét pápeža Klementa VII., okolo 1530, olej na dreve, J. Paul Getty Museum, Getty Center
Funkcie a tituly
Pontifikát
26. november 1523 – 25. september 1534
Hadrián VI. Pavol III.
Biografické údaje
Rodné meno	Giulio di Giuliano de' Medici
Narodenie	26. máj 1478 Florencia, Florentská republika
Úmrtie	25. september 1534 (56 rokov) Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	26. november 1523
Odkazy
Klement VII. na catholic-hierarchy.org angl. Klement VII.
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál  Historický portál  Biografický portál

Klement VII. (lat. Clemens Septimus), vl. menom Giulio di Giuliano de' Medici (* 26. máj 1478, Florencia – † 25. september 1534, Rím) bol taliansky duchovný a 219. rímsky pápež (v období rokov 1523 – 1534). Po Levovi X. bol druhým príslušníkom rodu Mediciovcov na pápežskom stolci.

Mladosť

Narodil sa ako nemanželský syn Giuliana de' Medici a jeho milenky menom Fioretta Goriniová. Príslušnosť k bohatej a vplyvnej florentskej rodine mu zabezpečila skvelú kariéru. Mesiac pred jeho narodením zavraždili v katedrále Santa Maria del Fiore jeho otca a tak sa Giuliovej výchovy ujal otcov starší brat Lorenzo.

Získal slušné vzdelanie a v roku 1513 ho jeho bratranec Lev X. vymenoval za florentského arcibiskupa a súčasne za kardinála. Od roku 1517, v pápežských službách, vykonával funkciu vicekancelára. V tejto funkcii sa podieľal o. i. na krokoch pápežskej kúrie proti nemeckému reformátorovi Martinovi Lutherovi.

4. mája 1519 zomrel bez mužského potomka Lorenzo II. a na Giulia prešla vláda nad Florenciou. Významné postavenie zastával aj v rímskej kúrii za svojho predchodcu Hadriána VI. (podieľal sa o. i. na vytvorení obrannej aliancie medzi Svätou stolicou a ríšou Karola V.).

Na pápežskom stolci

Viac ako dva mesiace bol pápežský stolec po Hadriánovej smrti osirelý než naň zasadol jeho nástupca. S cisárskou podporou (v súvislosti s cisárom Karolom V. treba poznamenať, že takmer celý pontifikát Klementa VII. sa niesol v znamení politicko-duchovných stretov oboch vládcov) bol po konkláve (označovanom ako „posledné konkláve renesancie“) trvajúcom päťdesiat dní zvolený iba štyridsaťpäťročný kardinál Giulio de' Medici.

Zvolenie mladého pápeža sa spájalo s veľkými očakávaniami a bolo preto všeobecne prijímané. No čoskoro sa ukázalo, že Klement VII. napriek vzdelaniu a veľkej usilovnosti, nemá dostatok charakteru a schopností zastávať taký významný úrad. V mnohých prípadoch sa preukázala jeho nerozhodnosť, váhavosť až bojazlivosť ako aj obmedzený rozhľad. Osobné a rodové záujmy často pri dôležitých rozhodnutiach prevážili nad politickým taktom a umením diplomacie.

Francúzsko-ríšsky konflikt

Už na počiatku pontifikátu bol vtiahnutý do mocenského sporu cisára Karola V. s francúzskym kráľom Františkom I. o vládu nad Talianskom. V spore dvoch katolíckych panovníkov sa Klement striedavo prikláňal na jednu či druhú stranu. V decembri 1524 uzavrel spojenectvo s Františkom I. a Benátkami no už v nasledujúcom roku po porážke Francúzov pri Pavii žiadal o ochranu cisára.

Sacco di Roma

Ďalší obrat v Klementovej politickej orientácii nastal v máji 1526, kedy sa pridal k Francúzsku, Milánu, Florencii a Benátkam. Spoločne mali oslabiť Karolovu rastúcu moc v krajine. Cisár, nahnevaný pápežovým lavírovaním, už nehodlal trpieť jeho ďalšie politické výstrelky. V záujme definitívneho vyriešenia svojej pozície v Taliansku, so svojimi oddielmi, posilnenými nájomnými nemeckými žoldniermi vpadol do krajiny a 6. mája 1527 dobyl Rím. Do doby pontifikátu Klementa VII. tak spadá jedna z temných stránok histórie „večného mesta“, ktorá vošla do histórie pod názvom Vyplienenie Ríma (tal. Sacco di Roma).

Na konci roku 1526 sa oddiel nemeckých lancknechtov o sile asi dvanásťtisíc vojakov dostal cez alpské priesmyky. Vyhladovaní a slabo vystrojení žoldnieri, posmeľovaní v nenávisti voči „protiluteránskemu“ a vierolomnému pápežovi, videli ľahkú korisť v dobytí Ríma. 6. mája nasledujúceho roku vpadli do mesta a strašným drancovaním a vraždením ho obsadili. Klement VII. bol nútený utiecť z Vatikánu do Anjelského hradu (pripomienkou týchto udalostí je dodnes slávnostná prísaha príslušníkov švajčiarskej gardy, konaná každoročne práve 6. mája). O niekoľko dní bola však pevnosť cisárskymi vojakmi obkľúčená a pápež sa 5. júna vzdal. Od tohto dňa sa na nasledujúcich šesť mesiacov stal cisárskym väzňom v Anjelskom hrade. Slobodu získal až začiatkom decembra 1527 za cenu značných politických ústupkov a po vyplatení obrovskej náhrady škôd. Spečatením „priateľských“ zväzkov medzi pápežom a Karolom V. sa stala svadba medzi cisárovou nelegitímnou dcérou Margarétou a florentským vojvodom Alessandrom de' Medici (pravdepodobným synom Klementa VII.).

Klement VII. stiahol z Ríma a až do októbra 1528 žil mimo mesta (v Orviete a Viterbe).

Ďalšie záujmy Klementa VII. boli od toho času plne podriadené vôli cisára. Spoločne s Karolom V. sa dohodli na postupe proti nemeckým heretikom ako aj proti Turkom, ktorí po víťazstve pri Moháči v auguste 1526 nezadržateľne postupovali na Viedeň. Vyjadrením Klementovej podriadenosti bola Karolova cisárska korunovácia 24. februára 1530 v Bologni, ktorá bola poslednou cisárskou korunováciou vykonanou pápežom.

I keď pápež chápal, že jeho kroky závisia od cisára, predsa sa v záujme rodových záležitostí ako aj z obáv pred Karolovým rastúcim vplyvom v Taliansku pokúsil v roku 1531 nadviazať prerušené vzťahy s Francúzskom. Osobne cestoval v roku 1533 do Marseille, kde 28. októbra, ako prejav dobrej vôle a spojenectva, vydal svoju praneter Katarínu za následníka francúzskeho trónu Henricha.

Nástup reformácie

Keď Klement VII. uzavrel spojenectvo s cisárom (znásobené príbuzenským zväzkom), rozhodol sa, že využije tento moment na posilnenie katolicizmu v Nemecku. V roku 1530 sa v Augsburgu konal cisársky snem, na ktorom pápežov kardinál Lorenzo Campeggio odovzdal cisárovi pápežove inštrukcie na boj proti protestantizmu. V obave pred narastaním neposlušnosti ľudových más voči cisárskej vláde, šľachte a duchovenstvu, navrhoval cisárovi vyhlásiť neľútostný boj prívržencom protestantskej viery.

Jeho základom malo byť oslabenie majetkovej základne inovercov. Opäť sa dostala k slovu inkvizícia. V záujme „vytrhnutia kacírstva aj s koreňmi“ sľuboval Klement cisárovi nielen duchovnú ale aj materiálnu a finančnú pomoc.

Nehľadiac na to, že cisár si uvedomoval všetky ťažkosti spojené s bojom proti luteránstvu, ktoré sa najmä v Nemecku veľmi rozšírilo, rozhodne odmietal stať sa akýmsi vykonávateľom vôle pápeža, najmä keď vyhladenie luteránstva znamenalo predanie najvyššej moci pápežstvu.

Na druhej strane mal Karol V. veľký záujem na posilnení katolicizmu na účet protestantizmu, ktoré sa stávalo obrannou baštou predstaviteľov nemeckej šľachty ale aj mestskej chudoby a roľníctva proti kráľovskej vláde. Jeho snahy smerovali k zvolaniu celocirkevného koncilu za účasti predstaviteľov svetskej moci, ktorý by bol dobrou príležitosťou k posilneniu cisárskeho vplyvu.

Pápež, v úsilí o získanie hegemónie nad cisárom, odmietal zvolanie koncilu, na ktorom podľa neho hrozilo obmedzovanie sféry zasahovania Ríma do vnútorných záležitostí jednotlivých cirkví. V záujme ochrany pápežského absolutizmu začal tajné rokovania s kráľom Františkom I., aby s jeho pomocou zvrhol v Taliansku panstvo Karola V. Tak pápež v snahe zabrániť zvolaniu koncilu pripravoval vojnu medzi Francúzskom a ríšou. Paradoxne tak vyznieva fakt, že svojím odmietavým postojom v otázke celocirkevného koncilu, ktorý mohol byť účinným nástrojom k potlačeniu rozmáhajúceho sa protestantizmu, sa práve Klement stal v určitom zmysle podporovateľom reformácie. František I. sa totiž otvorene staval na stranu nemeckých protestantov v boji proti cisárskemu absolutizmu.

Klementova snaha o zamedzenie rozmachu luteranizmu sa tak minula účinkom. Dôsledkom toho sa stalo realitou rozširovanie protestantského náboženstva nielen v Nemecku, ale aj v Nórsku, Dánsku, Švédsku a ďalších krajinách. Na ďalšie účinné kroky v záujme posilnenia katolíckej viery už Klementovi neostával čas.

Spor s Henrichom VIII.

Ďalšiu skúšku svojej autority musel Klement VII. podstúpiť v spore s anglickým kráľom Henrichom VIII. Aj v tomto prípade sa potvrdil Klementov váhavý a kolísavý postoj. Išlo o spor vyvolaný Henrichovou žiadosťou o anulovanie jeho manželstva s prvou manželkou Katarínou Aragónskou v roku 1527.

Prostredníctvom svojho tajomníka sa Henrich VIII. obrátil priamo na Klementa VII. V žiadosti uvádzal, že hlavným dôvodom jeho snahy o anuláciu manželstva bolo nenaplnenie manželského zväzku (Henrich mal s Katarínou iba dcéru Máriu; ďalšou kráľovou požiadavkou bolo pápežovo povolenie k Henrichovmu novému sobášu). Vzhľadom na to, že Klement VII. bol v tom čase zajatcom Karola V., problémom bolo vôbec sa k nemu dostať. Tajomník napokon obdržal iba prísľub podmieneného súhlasu s Henrichovým ďalším sobášom, čo však kráľa vôbec neuspokojilo. V záujme vyriešenia tejto záležitosti sa Henrich odhodlal nespoliehať sa na súhlas Svätej stolice a vec rozhodnúť po svojom. V roku 1529 nechal schváliť tzv. Akt zvrchovanosti (Act of Supremacy), ktorým prišlo de facto k odluke od Ríma. K definitívnemu vyriešeniu sporu prišlo o štyri roky neskôr, kedy zákonom Act of Submission bolo zakázané dovolanie sa anglického duchovenstva ale i laikov do Ríma. Rok 1533 sa tak považuje za rok vzniku anglikánskej cirkvi, ktorej hlavou sa stal samotný anglický panovník. Pápežovou odpoveďou bola 11. júla 1533 Henrichova exkomunikácia a vyhlásenie jeho nového manželstva s Annou Boleynovou za neplatné (s rozlukou Henrichovho prvého manželstva pápež napokon v marci 1534 súhlasil).

Klement VII. ako mecenáš umenia

Odhliadnuc od politických aktivít, Klement VII. sa prejavil ako významný mecenáš umenia. Do obdobia jeho života spadá pôsobenie velikánov renesancie – Sebastiana del Piombo, Benvenuta Celliniho, Raffaela (Klementovu podobizeň, ešte ako kardinála Giulia de' Medici, Raffael zachytil na obraze Pápež Lev X. s kardinálmi Giuliom de’ Medici a Luigim de’ Rossi) a Michelangela. U posledne menovaného umelca si objednal veľkolepé pomníky pre členov svojej rodiny v rodovej kaplnke v bazilike San Lorenzo a tesne pred svojou smrťou fresku Posledný súd na oltárnu stenu Sixtínskej kaplnky.

Po smrti bol Klement VII. pochovaný po boku svojho príbuzného Leva X. v Bazilike svätého Petra. No už o dva roky boli telesné ostatky oboch mediciovských pápežov prenesené do baziliky Santa Maria sopra Minerva, kde ich uložili v skvostných, takmer identických náhrobkoch v Capella Medicea o del Coro. Klement VII. je tu zvečnený v žehnajúcom geste (autorom náhrobku je architekt Nanni di Baccio).

Pozri aj

• Zoznam kardinálov vymenovaných Klementom VII.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Klement VII. (pápež)

Zdroje

• KLEMENT VII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 209 – 211.
• S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7

Predchodca: Hadrián VI.

Pápež Klement VII. (zoznam)

Nástupca: Pavol III.