Dejiny Istanbulu

Dejiny Istanbulu sú dejinami najväčšieho mesta Turecka, niekdajšieho hlavného mesta Byzantskej ríše a rokoch 1453 – 1923 hlavného mesta Osmanskej ríše.

Historické názvy

Pozri Istanbul#Historické názvy

Starovek (Byzantion)

Mesto založili najneskôr dórski Gréci z mesta Megara v 7. storočí pred Kr. ako obchodné mesto a prístav. Podľa legendy mesto založil Megarčan Byzas, podľa ktorého mesto dostalo meno Byzantion. Gréci však mali na toto miesto prísť ešte oveľa skôr, podľa báje o Iásonovi a jeho Argonautoch. Xenofón píše, že obyvatelia Byzantia sú známi hašterivou povahou.

Na Bospore malo mesto vynikajúcu polohu a bolo predurčené na ďalší rast. Byzantion kontroloval námornú cestu medzi Egejským a Čiernym morom, odkiaľ predovšetkým Aténčania dovážali asi 1/3 svojej spotreby obilia.

V čase grécko-perzských vojen ho ovládli Peržania, po skončení vojen sa Byzantion stalo opäť nezávislým. Bolo členom aténskeho námorného spolku. Počas peloponézskej vojny ho nakrátko ovládli Sparťania.

Byzantion si uchoval svoju nezávislosť aj počas vlády Filipa II. a Alexandra Veľkého, hoci ho Filip II. v roku 340 pred Kr. neúspešne obliehal. Keď v roku 196 pred Kr. rímsky veliteľ Titus Quinctius Flamininus vyhlásil slobodu gréckych štátov, Byzantion malo postavenie slobodného spojeneckého mesta – civitas libera et foederata.

Cisár Vespasianus začlenil Byzantion do Rímskej ríše. Počas občianskej vojny medzi budúcim cisárom Septimiom Severom a Pesceniom Nigrom bolo mesto veľmi poškodené, ale opäť obnovené (Cisár Septimius Severus odobral mestu výsady za to, že v tejto občianskej vojne stálo proti nemu, neskôr mesto ale výsady dostalo späť). Už Septimius Severus pomýšľal na to, že s mesta urobí cisársku rezidenciu, pretože ležalo na hraniciach medzi západnou a východnou časťou ríše. Urobil tak až cisár Constantinus (Konštantín Veľký) – pozri nižšie.

Stredovek (Constantinopolis, Kónstantinoupolis – Konštantínopol/Carihrad)

Udalosti

V roku 330 za cisára Konštantína, bolo do Byzantionu prenesené sídlo cisára z Ríma, ktorý bol už od Diocleciána cisárom opustený. Existujú tri teórie prečo sa Konštantín rozhodol vystavať nové mesto, pomenované po sebe. Prvá teória hovorí, že cisára k tomu viedla túžba postaviť mesto s jeho menom. Iná teória hovorí, že chcel postaviť mesto, ktoré nebude mať pohanskú minulosť a bude kresťanským mestom. Posledná teória hovorí, že cisár si vybral Byzantion práve pre jeho polohu a preto, že východná časť impéria bola rozvinutejšia a menej ohrozovaná ako západná časť. Každá táto teória má však kúsok pravdy. Cisár zvolil grécke meno pre mesto, Konstantinoupoli.

Konštantínopol bol vystavaný v rekordnom čase za 6 rokov, staval sa v rokoch 324 – 330. Mesto však malo byť rovnako veľké a rovnako prepychové ako Rím. Cisár tu dal postaviť obrovské fórum s názvom Augusteón, ktoré bolo srdcom mesta. Nachádzala sa tu aj budova senátu, ktorý sa sem presťahoval. Blízko bol aj hipodróm, obrovský štadión, kde sa zmestilo toľko ľudí ako do Kolosea a Circa Maxima dohromady. V strede hipodrómu sa nachádzal staroegyptský obelisk faraóna Thutmoseho III. Celé mesto ďalej obsahovalo paláce bohatých Rimanov, kolonády, parky, vodovody, cisterny, kúpele, kresťanské baziliky, ale aj pohanské chrámy. Starú grécku akropolu tu cisár zanechal. Do mesta priviezli umelecké pamiatky z najvýznamnejších starogréckych miest. Boli tu pamiatky z Atén, Alexandrie či Antiochie. Mesto bolo na jednom mieste obohnané hradbami a ostatné časti chránilo more. Cisár si tu dal postaviť aj palác bol obrovských rozmerov. Žiaden iný panovník pred ním a ani po ňom si nedal postaviť väčšie sídlo, zaberal plochu väčšiny moderných európskych panovníckych sídiel. Na ázijskej strane bola štvrť Kalchi (starogrécke mesto Kalchedón), v európskej časti Galata. Nasledujúci cisári Theodosius a Arcadius (Theodosiov syn a prvý samostatný východorímsky cisár) mesto obohatili o svoje fóra, vodovod a tiež posunuli hranice mesta viac na sever, keď vybudovali nové hradby, ktoré slúžili až do roku 1453. Ich turecký názov je Yedikule (používajú ho aj istanbulskí Gréci). Cisár Theodosius si tu dal postaviť aj veľkolepý stĺp, podobne ako aj cisár Julián na námestí Augusteon. V 5. storočí tu bola postavená aj veľká mestská cisterna s nádhernými stĺpmi, ktorá sa zachovala dodnes.

V súčasnom meste Istanbul zahŕňa územie bývalého Konštantínopola priestor od prístavu Zlatý roh až k pobrežiu Marmarského mora

Konštantínopol bol od 4. storočia politickým, ekonomickým a kultúrnym centrom Rímskej ríše, neskôr po rozdelení Východorímskej ríše, ktorá sa moderne označuje aj ako Byzantská ríša podľa starého názvu Konštantínopola. Význam Konštantínopola však ďaleko presahoval hranice Byzantskej ríše, mesto bolo po úpadku Ríma najväčším a najľudnatejším mestom sveta. Západná časť Rímskej ríše v roku 476 padla, no východná časť (Byzancia) navzdory veľkému barbarskému tlaku prežila.

Za panovania cisára Justiniána I. (bol ešte Riman) v 6. storočí sa k mestu priblížili Slovania a Avari a na konci cisárovej vlády aj Bulhari, no všetci boli od mesta odohnaní. Práve počas Justiniánovho obdobia sa ríši vrátila sláva, keď generáli Belisar a Narses dobyli niektoré bývalé západné provincie aj s Itáliou. V tomto období sa však v meste proti cisárovi vzbúril ľud a toto povstanie má názov Νίκα (Níka-Zvíťazíš!). Povstanie viedli vzbúrenci Pompeius a Hypatios, ktorí však po cisárovom zásahu boli potlačení a popravení. Povstanie sa podarilo potlačiť aj vďaka dynamickému zásahu cisárovnej Theodory. Počas povstania boli však zničené niektoré časti mesta, medzi nimi aj starý chrám Hagia Sofia a Konštantínov cisársky palác. Justinián veľkolepo prebudoval tento palác, ktorý bol teraz v nádhernom byzantskom orientálnom slohu. Taktiež postavil nový chrám Hagia Sofia. Postavenie tak obrovskej kopule znamenalo nové architektonické riešenie. Interiér bol bohato zdobený mramorom a prepychovými stĺpmi z rôznych končín ríše. Kupola bola zo špeciálne odľahčených tehál z Ródu. Celý tento komplex v tvare gréckeho kríža navrhol architekt Anthemios. V nasledujúcom období sa gréčtina, v tom období nazývaná hlavne romeika, teda jazyk Romaiov (byzantských Grékov), stala oficiálnym jazykom. V meste sa vystriedalo viacero významných panovníckych rodov.

Zatiaľ čo v stredovekej Európe upadla spomienka na antickú kultúru, v Konštantínopole sa táto kultúra kontinuálne pestovala a zdokonaľovala. Žiadne drancovanie antických pamiatok nenastalo a pôsobilo tu mnoho stredovekých gréckych filozofov, ktorí riešili problematiku svojich starovekých predchodcov. V 11. stor. umenie zažilo veľkolepý návrat k antike a jej ideálom. Umelecké vyobrazenia zachytávajú prírodu a človeka, rovnako ako Boha vševládcu (Theos Pantokrator) podľa vzoru starogréckeho boha Dia. Takéto moderné ponímanie sveta bolo pre stredovekých Európanov nepochopiteľné a kacírske. Jedným z významných gréckych filozofov tohto obdobia bol aj Michael Psellos v 11. stor., ktorý zanechal dielo o osudoch cisárov a mesta v jeho časoch. Zanecháva nám aj svoj vlastný pracovný postup. Bohaté mesto viackrát obľahli Avari, Slovania, Arabi, Rusi a rôzni vzdorocisári, no mesto odolalo aj vďaka silným hradbám. Konštantínopol bol hlavným mestom stredovekej gréckej kultúry, tak ako v staroveku Atény. V meste bola aj univerzita (panepistimion), kde sa študovali antické diela. Cisári tu stavali pozoruhodné kostoly a svetské budovy ako kúpele či parky po celý stredovek. Bežný ľud žil spôsobom zdedeným po predkoch. Samotná Byzantská ríša sa však postupne zmenšovala najprv v prospech Arabov a potom v prospech Turkov. V meste sídlil aj patriarcha, hlava konštantínopolského patriarchátu, ktorý bol od r. 1054 v schizme s pápežom v Ríme. V roku 1204 pápež vyhlásil križiacku výpravu, aby oslobodil Svätú zem, ktorú neboli schopní Byzantínci dobyť naspäť. Po nezdaroch sa však križiaci obrátili proti miestnemu obyvateľstvu a Konštantínopol bol počas štvrtej križiackej výpravy vydrancovaný a obsadený križiakmi. Križiaci vtedy zničili a odniesli najpozoruhodnejšie antické diela. Križiaci tu založili Latinské cisárstvo a celé vtedajšie územie Rímskej ríše si rozdelili. Benátčania, ktorí ovládli mesto, tu postavili veľa stavieb, dodnes sa však zachovala iba ich veža v Galate a kostol, ktorý bol však premenený na mešitu. V meste tak môžeme obdivovať aj taliansku architektúru. Slobodné grécke štáty ako Trapezus a Epirus však trvali na vyhnaní Európanov a z ich iniciatívy bola Byzantská ríša v roku 1261 obnovená. Prvý cisár bol Michal VIII. Počas tohto obdobia mesto zažíva svoju poslednú slávu, no rúško tajomnosti už nemalo. V tom období sa tu vystriedalo viacero významných panovníckych rodov, ako Dukovci, Angelovci, Komnenovci a Palaiologovci, za ktorých zažila byzantská kultúra najväčší rozmach od čias antiky. Ríšu však postupne ničili Osmanskí Turci.

Dňa 29. mája 1453 Turci obľahli mesto. Posledný cisár Konštantín XI. Palaiologos Dragases zhromaždil poslednú grécku armádu spolu s posilami z Francúzska a Janova. Vďaka modernejšej armáde a vďaka obrovským kanónom uhorského konštruktéra turecký sultán Mehmed II. prelomil Theodosiove hradby a porazil odporcov. V boji padol aj byzantský cisár. Byzantská ríša definitívne zanikla. Turci a Gréci spočiatku spolu vychádzali, no po prísnych ediktoch nasledujúcich sultánov namierenými proti Grékom sa začala prejavovať vzájomná nevraživosť. Tak tomu bolo aj v uliciach Konštantínopola.

Obrana mesta

Z vojenského hľadiska sa Konštantínopol považoval za nedobytnú (Theodosiánske a pobrežné hradby) a najsilnejšiu pevnosť známeho sveta. Veľké množstvo útokov a obliehaní neuspelo na členitom opevnení mesta. Prvou skúškou bolo obliehanie perzskými Sasánovcami a ich spojencami Avarmi v roku 626.

V roku 1204 bol Konštantínopol počas štvrtej križiackej výpravy vydrancovaný a obsadený na viac ako polstoročie križiakmi, svojimi bývalými spojencami. Až roku 1261 bolo v Konštantínopole obnovené byzantské cisárstvo po návrate cisára Michala VIII. z nikajského exilu.

Dňa 29. mája 1453 Byzantská ríša definitívne zanikla dobytím Konštantínopolu Osmanskými Turkami.

Kultúra

Konštantínopol bol najväčšie a najbohatšie mestské centrum vo východnom Stredomorí počas poslednej fázy Rímskej ríše, najväčšiu zásluhu na tom mala jeho strategická poloha strážiaca obchodné cesty medzi Egejským a Čiernym morom. Mesto ostalo hlavným mestom východnej, grécky hovoriacej časti impéria po viac ako tisíc rokov. V čase jeho rozkvetu, približne zodpovedajúcemu Stredoveku, to bolo najbohatšie a najväčšie európske mesto, vykonávajúce silný kultúrny tlak a dominujúce ekonomike Stredomoria. Návštevníci a obchodníci boli špeciálne ochromení nádhernými kláštormi a kostolmi, zvlášť Hagiou Sofiou, teda chrámom Svätej múdrosti: ruský cestovateľ 14. storočia, Štefan z Novgorodu, napísal, „Pokiaľ ide o Sv. Sofiu, ľudská duša to nedokáže povedať ani ju opísať.“

Mesto bolo špeciálne dôležité pre zachovanie množstva knižničných zbierok od gréckych a latinských autorov v čase, keď nestabilita a anarchia spôsobili ich masové ničenie v západnej Európe a severnej Afrike: po páde meste boli tisícky týchto dokumentov zachránené a prenesené do Talianska, kde zohrali kľúčovú rolu vo vzniku renesancie a v prechode do moderného sveta. Celkový vplyv Konštantínopolu na západe po celé stáročia je nezanedbateľný.

Medzinárodné postavenie

Mesto malo za úlohu chrániť východné provincie starej Rímskej ríše proti inváziám barbarov v 5. storočí. 18 metrov vysoké hradby postavené za cisára Theodosia II. boli podstatne nedobytné pre barbarov žijúcich na juh od Dunaja, ktorí radšej hľadali ľahšie ciele na západe ako bohaté provincie na východe v Ázii. Od 5. storočia bolo mesto chránené aj Anastáziovým valom, 60 kilometrov dlhým prstencom hradieb cez trácky polostrov.

Mnohí vedci tvrdia, že tieto dômyselné opevnenia povolili východu relatívne nerušený vývoj, zatiaľ čo Staroveký Rím a západ sa zrútil. So vznikom kresťanstva, a vzostupom islamu, sa Konštantínopol stal bránou do kresťanskej Európy stojacou v popredí záujmu islamskej expanzie. Ako sa Byzantská ríša nachádzala medzi islamským svetom a kresťanským západom, tak aj Konštantínopol pôsobil ako prvá obranná línia Európy proti arabským postupom v 7. a 8. storočí. Mesto a impérium, síce napokon prepadli Turkom v roku 1453 (Pád Konštantínopola), ale jeho trvalé dedičstvo poskytlo Európe storočia vzkriesenia po páde Ríma.

Architektúra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantská architektúra

Vplyv byzantskej architektúry a umenia je viditeľný na mnohých pamiatkach po celej Európe. Jednotlivé príklady sú Katedrála sv. Marka v Benátkach, baziliky v Ravenne a mnohé kostoly na slovanskom východe. Taktiež spolu s až do 13. storočia jediným, talianskym florénom impérium pokračovalo v produkcii zlatých Diokleciánových mincí solidov, ktoré sa stali veľmi cenenou menou po celý stredovek. Mestské Theodosiánske valy boli často imitované (napríklad hrad Caerarfon) a navyše jeho mestská infraštruktúra bola zázrakom po celý stredovek, ktorý udržiaval nažive umenie, zručnosti a technické vedomosti Rímskej ríše.

Náboženstvo

Konštantínove založenie mesta dalo prestíž konštantínopolskému biskupovi, ktorý sa napokon stal známy ako Ekumenický patriarcha, súperiaci o slávu s Pápežom^[1], situácia, ktorá vyústila do Veľkej schizmy, ktorá od roku 1054 až dodnes rozdeľuje Rímskokatolícku cirkev a Pravoslávnu cirkev.

Raný novovek (Kostantíníje – Konštantínopol/Carihrad)

Sultán Mehmed II. sem presídľoval gréckych obyvateľov z Peloponézu, Solúna a z egejských ostrovov, nakoľko väčšina obyvateľov mesto opustilo. Vrátili sa sem aj pôvodní, konštantínopolskí Gréci. Turci mesto urobili hlavným mestom Osmanskej ríše. Gréci Konštantínopol ľudovo nazývali a stále nazývajú jednoducho, Η Πόλη (I Póli – Mesto), lebo Konštantínopol bolo najväčšie mesto v ríši. Za osmanskej nadvlády bola postavená Modrá mešita, ktorú postavil architekt gréckeho pôvodu Sinan podľa vzoru chrámu Hagia Sofia, Sultánsky palác a minarety ku chrámu Hagia Sofia. Gréci tvorili väčšinu obyvateľstva mesta až do roku 1923.

Počas Gréckej vojny za nezávislosť Sultán zavraždil gréckeho patriarchu Kirilosa, ktorý tu stále sídlil. Počas nasledujúcej Grécko-tureckej vojny začiatkom 20. stor. grécka flotila obsadila Konštantínopol. Grécke obyvateľstvo vojsko radostne privítalo, no pre pád gréckeho premiéra Venizelosa bolo grécke vojsko z mesta stiahnuté. Po porážke gréckej armády v Malej Ázii a gréckej masakre v maloázijskom meste Smyrna (Izmir) a v gréckom anatólskom kraji Pontos Mustafom Kemalom Atatürkom, musela väčšina gréckeho obyvateľstva Turecko v r. 1921 – 23 opustiť. Výnimkou boli iba Gréci z Konštantínopola, tí tu mohli ostať, ale mnohí z nich aj tak odišli. Ostalo ich tu okolo 150 000. Gréci pokračovali vo svojej práci a až do roku 1950 držali ekonomiku a financie mesta vo svojich rukách. Najväčší tureckí podnikatelia boli práve Gréci. Situácia sa zmenila v roku 1950 pri tzv. Septemvriáde. Septemvriáda (Σεπτεμβριάδα) je grécke označenie na masaker konštantínopolských Grékov. Spory medzi gréckou komunitou v Turecku a Turkami boli veľmi vyhrotené a Turci nemohli vystáť, že Gréci fakticky kontrolujú Konštantínopol. Všetko však dala do pochodu udalosť, keď Gréci úmyselne zničili dom, v ktorom sa narodil Mustafa Kemal Atatürk v Solúne. Turecká armáda nato obsadila Konštantínopol, dopúšťala sa násilností, zničila niektoré grécke štvrte a vypálila grécke kostoly a školy v meste. Turecká vláda prikázala Grékom Turecko opustiť a väčšina Grékov tak urobila. Mesto, ktoré bolo teraz značne vyľudnené, osídlili tureckí dedinčania zo všetkých kútov Turecka.

Hlavné historické časti Konštantínopola sú Yendikule, Bospor (gr. Tharápia), Kurtuluš (gr. Tatavla), Yenikoy (gr. Nikovi) a Beyoglu (Pera). Istanbul je dnes najväčšie turecké mesto a môžeme v ňom obdivovať bohaté kultúrne pamiatky.

Roku 1923 bola založená Turecká republika a hlavné mesto sa presunulo do Ankary, aby už nikdy nemohlo byť hlavné mesto Turecka dobyté nepriateľom z mora.

Súčasné dejiny (Istanbul)

V roku 1930 bolo mesto premenované na Istanbul (z gréckeho spojenia εἰς την πόλη is tin póli do Mesta, alebo ľudovo στην πόλη, stin póli, do mesta, v meste); tento názov sa však v turečtine používal už prv.

Zdroje a referencie

presun z článku Istanbul
presun z článku Byzantion

↑ The Fourth Canon of the First Council of Constantinople: http://www.ccel.org/fathers2/NPNF2-14/Npnf2-14-61.htm#P3914_689786.

Literatúra

ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
HRADEČNÝ, Pavel a kol. Dějiny Řecka. Praha : Lidové noviny, 1998. ISBN 80-7106-192-1
DRŠKA, Václav; PICKOVÁ, Dana. Dejiny stredovekej Európy. Praha : Aleš Skřivan ml., 2004. ISBN 80-86493-113

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Istanbulu

Externé odkazy

[1] The Fourth Canon of the First Council of Constantinople: http://www.ccel.org/fathers2/NPNF2-14/Npnf2-14-61.htm#P3914_689786.

[1]