Preskočiť na obsah

Aftermath (album Rolling Stones)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Aftermath
Obrázok albumu môže byť použitý iba so súhlasom držiteľa autorských práv
Obrázok albumu môže byť použitý iba so súhlasom držiteľa autorských práv
štúdiový album – The Rolling Stones
Dátum vydania 15. apríl 1966
Nahraný 6.–10. december 1965
3.–12. marec 1966
RCA, Hollywood
Žáner Hard rock, pop rock, blues rock, art rock
Dĺžka 52:23 (UK)
42:35 (USA)
Vydavateľstvo Decca (UK)
London Recordings (USA)
Producent Andrew Loog Oldham
Odborné recenzie
The Rolling Stones – chronológia
December’s Children (And Everybody’s)
(1965)		 Aftermath
(1966)		 Between the Buttons
(1967)
Single z albumu Aftermath
  1. „Paint It Black“ / „Stupid Girl“
    Vydaný: 7. máj 1966 (USA)
  2. „Mother's Little Helper“ / „Lady Jane“
    Vydaný: 2. júl 1966 (US)

Aftermath je štvrtý štúdiový album anglickej rockovej skupiny The Rolling Stones. Skupina ho nahrala počas prestávok medzi ich medzinárodnými turné v decembri 1965 a v marci 1966 v štúdiách firmy RCA v Kalifornii. Album v Spojenom kráľovstve vydala spoločnosť Decca Records dňa 15. apríla 1966, v Spojených štátoch ho firma London Records vydala koncom júna alebo začiatkom júla 1966. Tento album, ktorý úspešne reaguje na úspechy ich konkurentov, kapelu The Beatles, je štvrtým, ktorý vydali v Spojenom kráľovstve a šiestym, ktorý vydali v Spojených štátoch.

V histórii kapely Rolling Stones je podľa hudobných expertov album Aftermath považovaný za prelomový. Je ich prvým, na ktorý nahrali výlučne pôvodné skladby. U všetkých piesní je autorstvo pripísané dvojici Mick Jagger a Keith Richards. Ich vtedajší líder, Brian Jones, je kľúčovým prispievateľom do štýlu a aranžmánov skladieb: okrem hry na gitaru a harmoniku, experimentoval s nástrojmi, ktoré sa zvyčajne dovtedy s populárnou hudbou nespájali. Sú to nástroje ako sitar, apalačský cimbal, brnkací japonský citarový nástroj koto a juhoamerický xylofonický nástroj, marimba. Spolu s Jonesovými inštrumentálnymi textúrami začlenili Stones širšiu škálu akordov a štýlových prvkov, ktoré boli nad rámec ich pôvodných vplyvov z chicagského blues a R&B. V zložení albumu vychádzali zo žánrov ako je pop, folk, country, psychedélia, baroková hudba a hudobné vplyvy Stredného východu. Ovplyvnení intenzívnymi milostnými aférami, napätím v skupine a náročným cestovným itinerárom, Jagger a Richards napísali album, ktorý sa zaemriaval na psychodramatické témy lásky, sexu, túžby, moci a dominancie, nenávisti, posadnutosti, modernej spoločnosti a postavenia rockovej hviezdy. V ich často temných, sarkastických, či nenútene urážlivých textoch piesní na albume vystupujú ako ústredné postavy ženy.

Vydanie albumu nakrátko oddialili spory o pôvodné nápady o jeho obale a názve. Album sa mal volať Could You Walk on the Water?, no zaúradoval strach amerického distribútora, London Records, pred urážkou kresťanov v USA. Znel totiž ako narážka na Ježiša kráčajúceho po vode. V reakcii na obmedzenie ich kreatívneho vplyvu a bez ďalšieho nápadu na názov sa Stones napokon dohodli, že album bude mať názov Aftermath a na obal každého jeho vydania boli použité dve rôzne verzie fotografie kapely. Vydanie v Spojenom kráľovstve malo viac ako 52 minút, čo bola v populárnej hudbe dovtedy najdlhšia minutáž pre vinylové LP. Americké vydanie malo kratší zoznam skladieb. Uvádza ho jeho americký singel „Paint It Black“ a oproti britskej verzii na ňom štyri skladby chýbajú. Minutáž pre USA bola v súlade s vtedajšou preferenciou mať na americkom trhu kratšie LP platne.

Album Aftermath bol v Spojenom kráľovstve aj v USA okamžitým komerčným úspechom. Osem týždňov po sebe sa umiestnil na vrchole britského rebríčka albumov a nakoniec aj od asociácie nahrávacieho priemyslu v Amerike získal platinovú certifikáciu. V roku 1965 sa v populárnej hudbe rozbiehala éra dlhohrajúcich albumov. Hlavným súperom na trhu pre Aftermath bol Rubber Soul od kapely The Beatles. V 60. rokoch sa pretvárala kultúra mládeže, drali sa do popredia hodnoty Swingujúceho Londýna 60. rokov a rozvíjajúcej sa kontrakultúry, pričom tieto okolnosti k Rolling Stones lákali tisíce nových fanúšikov. Album bol veľmi úspešný aj u hudobných kritikov. Jeho podvraťácka hudba upevnila rebelský rockový imidž kapely, ale aj samotného žánru a zároveň bola priekopníkom temnejšieho psychologického a sociálneho obsahu, na ktorý sa v 70. rokoch zameral aj glam rock a britské punkové hnutie. Aftermath sa odvtedy považuje za najdôležitejší album, ktorý nastavil formovanie kapely Rolling Stones a za ich prvý skutočne klasický album, ktorý sa často umiestňuje na profesionálne zostavovaných zoznamoch najlepších albumov hudobnej histórie.

Pozadie vzniku

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1965 sa popularita kapely The Rolling Stones vďaka sérii medzinárodných hitových singlov, ktoré napísal jej spevák Mick Jagger a gitarista Keith Richards výrazne stupňovala.[10] Tento úspech pritiahol pozornosť amerického biznismena Allena Kleina, ktorý sa v auguste stal aj ich americkým zástupcom, zatiaľ čo Andrew Loog Oldham, manažér skupiny, pokračoval v úlohe ich promotéra a nahrávacieho producenta.[11] Jednou z prvých Kleinových akcií, ktoré pre kapelu urobil bolo prinútiť Decca Records, aby im dala zálohu na licenčné poplatky vo výške 1,2 milióna dolárov. Tento obnos peňazí priniesol členom kapely prvé známky pocitu finančného bohatstva a umožnil im kúpiť si vidiecke domy a nové autá.[12] Ich severoamerické turné, ktoré práve vtedy prebiehalo v októbri až decembri 1965 bolo štvrtým a doteraz najväčším turné v ich histórii.[13] Podľa životopisca, Victora Bockrisa, vďaka Kleinovej aktivite, koncerty priniesli kapele „viac publicity, väčšiu ochranu a vyššie honoráre ako kedykoľvek predtým“.[14]

V tom čase už The Rolling Stones začali reagovať na čoraz sofistikovanejšiu hudbu The Beatles, t.j. k skupine, ku ktorej ich manažér Oldham dlho prezentoval ako drsnejšiu alternatívu.[15] S úspechmi so singlami „(I Can't Get No) Satisfaction“ (1965), „Get Off of My Cloud“ (1965) a „19th Nervous Breakdown“ (1966) sa kapela čoraz viac stavala do pozície súperov v hudobnom a kultúrnom vplyve konkurujúcich The Beatles.[16] Otvorený, mrzutý postoj The Rolling Stones v piesňach ako „(I Can't Get No) Satisfaction“ vytváral protiklad rockovej hudobnej tvorby voči vládnucemu Establishmentu, čo, ako vysvetľuje hudobný historik Colin King, „len urobilo skupinu príťažlivejšou pre tých synov a dcéry, ktorí sa ocitli v odcudzení voči pokrytectvu sveta dospelých. Vznikal tým istý element, ktorý sa v priebehu 60. rokov upevnil na čoraz militantnejšiu a rozčarovanejšiu kontrakultúru.“[17] Podobne ako iné dobové britské a americké rockové skupiny, aj s Aftermath sa The Rolling Stones snažili vytvoriť album ako umelecký postoj, inšpirovaný úspechmi The Beatles, ktorí v decembri 1965 vydali album Rubber Soul, o ktorom neskôr Oldham povedal, že „zmenil hudobný svet, v ktorom sme vtedy žili na ten, v ktorom žijeme dodnes."[18]

V rámci Stones panovalo napätie, pretože fanúšikovia a tlač naďalej Briana Jonesa považovali za lídra skupiny. Bol to fakt, voči ktorému pociťovali Jagger a Oldham odpor.[19] Vývoj v skupine ovplyvňovali aj niektoré romantické zápletky, ktoré členovia kapely prežívali.[20] Jonesov nový vzťah s nemeckou modelkou Anitou Pallenbergovou, ktorý mal sado-masochistické prvky, pomáhal obnovovať jeho sebavedomie a povzbudzovalo ho to aj k tomu, aby experimentoval aj hudobne. Pallenbergovej inteligencia a sofistikovanosť vyvolávali závisť a napätie u ostatných členov kapely Rolling Stones.[21] Jagger považoval svoju vtedajšiu priateľku, modelku a herečku Chrissie Shrimptonovú v porovnaní s Anitou za menej atraktívnu. Hľadal preto očarujúcejšiu, podľa aktuálnych pocitov aj rovnocennejšiu spoločníčku. To čo, sa dialo okolo Briana Jonesa a Pallenbergovej prispelo ku koncu jeho čoraz ostrejšieho vzťahu s Shrimptonovou.[22] Richardsov vzťah, ktorý mal v tom čase s modelkou Lindou Keithovou sa tiež zhoršoval, pretože u nej eskalovalo užívanie drog. Užívala látky ako je Mandrax a heroín..[23] Životopisec kapely, Stephen Davis, opisuje tieto zápletky ako „revolúciu prebiehajúcu v rámci Stones“ a dodáva, že „Anita Pallenbergová vrátila rozhodenému Brianovi Jonesovi jeho miesto v kapele a prispela aby sa stal pre Rolling Stones objektom mýtov. Keith Richards sa do nej tiež zamiloval a ich romantická triáda neistú politickú os v rámci skupiny prehodnotila.“[24]

Písanie a nahrávanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Autori skladieb Mick Jagger (vľavo) a Keith Richards (vpravo) a Brian Jones (vzadu uprostred), ktorý k albumu významne prispel ako multiinštrumentalista.

Aftermath je prvý album Stones, ktorý obsahuje výlučne z pôvodný hudobný materiál skupiny.[25] Všetky piesne boli na Oldhamov podnet napísané a pripísané spolutvorcom piesní Jaggera a Richardsa..[26] Dvojica napísala veľkú časť materiálu počas turné od októbra do decembra 1965 a nahrávanie začalo hneď po jeho skončení turné.[27] Ako vo svojej knihe Rolling with the Stones uvádza basgitarista kapely, Bill Wyman, pôvodne koncipovali Aftermath ako soundtrack k plánovanému filmu Back, Behind and in Front. Od plánu sa upustilo po tom, čo sa Jagger stretol s potenciálnym režisérom filmu, Nicholasom Rayom, ktorý mu nesadol.[28] Nahrávanie prebiehalo 6. – 10. decembra 1965 v RCA Studios v Los Angeles a po propagácii ich singlu „19th Nervous Breakdown“ a turné po Austrálii pokračovalo v dňoch 3. – 12. marca 1966.[29] Charlie Watts, bubeník skupiny, novinárom povedal, že počas prvého bloku nahrávania dokončili 10 skladieb; podľa Wymanovej knihy ich v marci nahrali ešte najmenej 20.[30] Zo skladieb boli štyri vydané na singloch od Rolling Stones v prvej polovici roku 1966. Ich A-stranami boli „19th Nervous Breakdown“ a „Paint It Black“.[31] Počas týchto nahrávaní vznikli aj skladby „Ride On, Baby“ a „Sittin' on a Fence“, no vyšli až v roku 1967 na ich americkom albume Flowers.[32]

V súvislosti s atmosférou v RCA Keith Richards vo februári 1966 pre magazín Beat Instrumental povedal: „Naše predchádzajúce nahrávania boli vždy robené narýchlo. Tentoraz sme si mohli trochu oddýchnuť a mať na prácu v štúdiu čas.“[33] Hlavný nahrávací technik albumu, Dave Hassinger, bol kľúčový pre to, aby mala skupina počas nahrávania pocit pohodlia. Nechal ich experimentovať s nástrojmi a pri spestrovaní zvuku nahrávaok sa spojiť so študiovými hudobníkmi ako bol Jack Nitzsche. Wyman pripomenul, že Nitzsche a Jones si vzali nástroje, ktoré boli v štúdiu a pri každej skladbe s nimi experimentovali. Podľa Jaggera, Richards písal veľa melódií a skupina ich predvádzala rôznymi spôsobmi, ktoré premysleli na mieste v štúdiu.[34] Podľa spomienok technika Dennyho Brucea sa piesne často vyvíjali prostredníctvom Nitzscheho, ktorý hudobné nápady spájal na klavíri.[35] Wyman neskôr za to, že do skladania boli zapojení len Jagger a Richards bez zvyšku kapely Oldhama kritizoval.[36] Basgitarista sa tiež sťažoval, že „Paint It Black“ mala byť pripísaná kolektívnemu pseudonymu kapely Nanker Phelge a nie len dvojici Jagger-Richards. Pieseň vznikla zo štúdiovej improvizácie jeho samotného Jonesa a Wattsa a melódiu vymyslel Brian Jones.[37]

Jones sa ukázal ako dôležitý pri formovaní zvuku a aranžmánov albumu, lebo experimentoval s nástrojmi, ktoré boli v populárnej hudbe neobvyklé, ako je marimba, sitar, či apalačský cimbal.[38] Davis vidí súvis „drogovej imaginácii a v exotických vplyvoch“ z albumu Rubber Soul, najmä to ako použitie indického sitaru Georgeom Harrisonom v nahrávke „Norwegian Wood“, inšpirovalo Briana Jonesa experimentovať s týmto nástrojom: „V jednu noc mu dal George do rúk masívny sitar a do hodiny už Brian na ňom nacvičoval jednoduché melódie."[20] Podľa Nitzscheho mal Brian Jones zásluhu aj na spoluautorstve v skladbe „Under My Thumb“, na ktorú si Nitzsche spomínal ako na pôvodne neoriginálne znejúcu trojakordovú sekvenciu, kým Jones neobjavil mexickú marimbu, ktorá tu zostala z predchádzajúceeho nahrávania a premenil skladbu tým že do nej vložil svoj ústredný riff.[39] S týmto súhlasil aj Wyman, ktorý dodal: „Bez časti s marimbou to nie je tá pieseň..."[40]

An orange-brown coloured Appalachian dulcimer laid out on a light blue cloth
Apalačský cimbal, jeden z niekoľkých nástrojov, ktoré Brian Jones v albume použil.

V priebehu nahrávania Richards a Oldham Jonesov záujem o exotické nástroje odmietali. Považovali ich používanie za afektované.[41] V roku 1979 sa hudobná novinárka Barbara Charoneová vyjadrila, že Brian Jones „niektoré nahrávky tým, že v nich použil nejaký zvláštny magický nástroj doslova pretransformoval“.[42] Nitzsche bol šokovaný tým, ako bolo s Jonesom kruto zaobchádzané, no neskôr povedal, že Jones bol niekedy duchom neprítomný, či paralyzovaný drogami.[43] Hassinger si spomenul, že videl Jonesa často „ležal ako prikovaný na podlahe, vyzeral ako keby bol na drogovom tripe“ a bol neschopný hrania, pritom ostatní jeho kolegovia z kapely radšej počkali, kým odíde.[44]

Kvôli Jonesovým výpadkom, Richards nakoniec nahral väčšinu gitarových partov pre Aftermath sám. Bol to jeden z prvých albumov, na ktorých to takto urobil. Richards neskôr povedal, že táto výzva bola pre neho za hudobne obohacujúca, no z Jonesovej strany cítil odpor. Jones svojim neprofesionálnym prístupom spôsoboval v kapele, ktorá lavírovala medzi hektickým plánom koncertného turné a nahrávaním v štúdiu, extrémny tlak.[45] V niektorých skladbách Richards zvýraznil Wymanove basové linky fuzz basovým partom, ktorý hudobní historici Philippe Margotin a Jean-Michel Guesdon označujú, že bol ovplyvnený použitím zvýraznenia basov ako u Paula McCartneyho v skladbe „Think for Yourself“ (album Rubber Soul).[46] Aftermath bol tiež prvým albumom Rolling Stones, u ktorého je, na rozdiel od elektronicky prerobeného sterea, väčšina skladieb v skutočne nahranom stereo móde.[47]

Hudba a kompozícia

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa muzikológa Davida Malvinniho je Aftermath vyvrcholením vývoja štýlu Rolling Stones, ktorý začali v roku 1964. Album je syntézou predtým spoznaných zvukov z blues, rokenrolu, rhythm and blues, soulu, folkrocku a popových balád.[48] Margotin a Guesdon idú ďalej, keď hovoria, že album ukazuje, že Stones sú bez vplyvov, ktoré by prehlušili ich skoršiu hudbu, konkrétne chicagské bluesové korene kapely. Namiesto toho hovoria, že nahrávka obsahuje originálny štýl art rocku, ktorý je výsledkom Jonesovho hudobného experimentovania a čerpá nielen z blues a rocku, ale aj z popu, R&B, country, baroka, klasickej hudby a z world music.[49] Hudobné tóny a stupnice majú inšpiráciu z anglických lutnových piesní a v hudbe Stredného východu. Skladby na albume pritom patria z rocku založenom na riffoch a na blues (v jeho ľudovej aj v mestskej forme).[50] Hoci to Tom Moon stále považuje za výsledok bluesrockového úsilia, prirovnáva hudbu k spolupráci medzi art rockovou kapelou The Velvet Underground a štandardnou soulovou kapelou, aké bývali v zmluvnom vzťahu s firmou Stax Records.[51] Jagger odráža tieto pocity v interview pre Rolling Stone, ktoré bolo zverejnené v roku 1995. Album považuje za štylisticky rôznorodú prácu a míľnik, ktorým „nakoniec odložili nabok ducha, ktorého mali, z predtým hraných síce nepochybne pekných a zujímavých, ale predsa len coververzií starých R&B piesní. Pri nich a takejto kariére naozaj nemali úprimný pocit, že konali spravodlivo“.[52]

Spolu s jeho pokračovaním z roku 1967, Between the Buttons, album Aftermath radí Malvinni ako súčasť pop-rockového obdobia skupiny The Rolling Stones, pretože obsahuje rozmanitejší akordický rozsah a stavia na molových akordoch viac, ako na ich predošlých bluesových nahrávkach.[53] Podľa Kevina Courriera Rolling Stones použili najmä v skladbách „Lady Jane“, „I Am Waiting“, „Under My Thumb“ a „Out of Time“ „jemne zložitejšie“ aranžmány, ktoré dodávajú nahrávkam „vábivý priestor“, ktorý pripomína album Rubber Soul.[54] Posledné dve piesne s použitím marimby, medzi štandardnejšími pop-rockovými titulmi na albume Aftermath, sú často citovanými príkladmi Jonesovho prepletenia nekonvenčnými nástrojmi a svojráznymi zvukmi do charaktristického znenia albumu.[55] Podľa názoru Philipa Normana na rozdiel od akéhokoľvek iného albumu Rolling Stones dávajú Jonesove variabilné príspevky do albumu Aftermath „chameleónske farby“ spojené s módou Swingujúceho Londýna a „vizuálnu kvalitu“.[38] Robert Christgau hovorí, že textúra hard rocku odvodeného od blues kapely Rolling Stones je „trvale obohatená“, keďže Brian Jones „natieral okultné inštrumentálne [farby]“, Watts „premieňal džez na rockové formy“, Richards pridal „drsný rock" a kapela „ako celok sa učí rešpektovať a využívať (nikdy nectené) štúdiové nuansy". Wymanovu hru tu Moon opisuje ako „najfunkovejšiu“ z albumov The Rolling Stones.[56]

V časopise Rolling Stone, sa pri podrobnom preberaní jednotlivých skladieb popisuje album Aftermath ako „rozsiahla kolekcia tvrdých riffov („It's Not Easy“), drsnejšieho akustického blues („High and Dry“); zoomujúcej psychedélie („Paint It Black“), barokovo-folkovej galantnosti. ('I Am Waiting') a epického groove (jedenásť minútová skladba „Goin' Home“)“.[57] Jon Savage vyzdvihuje aj štýlovú rozmanitosť albumu, keď hovorí, že „sa pohybuje od moderných madrigalov („Lady Jane“), v hudobnom priestore znejúcich rág („Mother's Little Helper“), zvláštnych, pochmúrnych žalôb („I Am Waiting“), cez zrýchlený pop („Think“) k niekoľkým bluesovým variáciám („High and Dry“, „Flight 505“ a „Going Home“)".[58] Prvé štyri piesne z americkej edície Aftermath: „Paint It Black“, „Stupid Girl“, „Lady Jane“ a „Under My Thumb“, hudobný akademik James Perone identifikoval ako najvýraznejšie pokusy prekročiť bluesový základ, rokenrolové konvencie z minulosti Rolling Stones. Poznamenáva tiež, že Richardsov gitarový riff a sólo v poslednej skladbe sú v porovnaní s predchádzajúcimi hitmi Stones ako „(I Can't Get No) Satisfaction“, „Get Off of My Cloud“ a „19th Nervous Breakdown“ „minimalistické, v pomerne nízkej tessitúre a relatívne bez emócií“.[59]

Texty a námety

[upraviť | upraviť zdroj]

Ženy

[upraviť | upraviť zdroj]

Rôznorodý hudobný štýl Aftermath kontrastuje s temnými témami, ktoré vidíme v textoch, ktoré k skladbám Jagger a Richards napísali. Často vychádzajú z ich opvrhovania svojimi milenkami. Margotin a Guesdon hovoria, že Jagger, ktorý bol pred albumom obvinený z mizogýnie, sa mstí za krivdy zo skutočného života piesňami pomocou „jazyka a obrazov, ktoré mali moc zraniť“. Spisovatelia predpokladajú, že „Stupid Girl“, ktorá napáda „údajnú chamtivosť a ľahkú istotu žien“, nepriamo kritizuje Shrimptonovú. „High and Dry“ vyjadruje cynický pohľad na stratené romantické spojenie, zatiaľ čo „Under My Thumb“, „Out of Time“ a „Think“ ukazujú, ako sa „mužova pomsta voči milenke (alebo možno manželke) stáva zdrojom skutočného potešenia".[26] Chrissie Shrimptonová je v texte piesne „Out of Time“ devastovaná textom, v ktorom o nej Jagger spieva „You're obsolete, my baby, my poor old-fashion baby“ („Si zastaralá, moja milá, môj úbohý staromódny miláčik“).[60] Savage považuje takéto piesne za evokujúce „odpornosť vykonštruovaného imidžu Rolling Stones“ v lyrickej forme tým, že zachytáva Jaggerovu antipatiu voči Shrimptonovej, ktorú opisuje ako „divoké dievča z vyššej strednej triedy, ktoré dávalo tak dobre, ako dostalo“.[61] Priznajúc, že ​​mužský šovinizmus sa od konca roka 1965 stal kľúčovou témou textov Stones, Richards neskôr Bockrisovi povedal: „Všetko to bol vedľajší produkt z nášho prostredia... hotely a príliš veľa hlúpych kuriatok. Nie všetky hlúpe, nie akýmikoľvek prostriedkami, ale tak ste boli skutočne odrezaní od reality."[62]

Podľa Guesdona a Margotina Rolling Stones vyjadrujú súcitnejší postoj k ženám v piesni „Mother's Little Helper“, ktorá preberá to, ako sa žena v domácnosti spolieha na farmaceutické lieky, aby zvládla svoj každodenný život a v „Príbehu o romantickom dvorení v nahrávke o „Lady Jane“.[26] Naproti tomu Davis píše o albume Aftermath, ktorý obsahuje „nehanebné útoky na materstvo“ a hovorí, že pieseň „Mother's Little Helper“ oslovuje „usadené ženy v domácnosti, ktoré prežívajú na predmestiach“.[63] Podľa technika Davea Hassingera inšpiráciu pre „Mother's Little Helper“ dala kapele jeho manželka Marie, keď im dodala sedatív v reakcii na požiadavku jedného zo zamestnancov v štúdiu.[64] Davis prirovnáva „Lady Jane“ k milostnej piesni Tudorovcov s textom očividne inšpirovaným ľúbostnými listami Henryho VIII. Lady Jane Seymourovej.[65] Niektorí poslucháči predpokladajú, že pieseň bola o Jaggerovej priateľke z vysokej spoločnosti Jane Ormsby-Goreovej, dcére Davida Ormsby-Gorea, 5. baróna Harlecha.[65] V tom, čo hudobný novinár Chris Salewicz označil za „nepravdivé“ tvrdenie, Jagger povedal Shrimptonovej, že pieseň „Lady Jane“ bola písaná pre ňu..[66]

Konceptuálna štruktúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Celkovo temnejšie témy vedú Margotina a Guesdona k tomu, že Aftermath označujú ako „pochmúrny album, v ktorom sa od skladby k skladbe odzrkadľuje bezútešnosť, paranoja, zúfalstvo a frustrácia“.[26] Podľa Stevena Hydena Jaggerova tvorba piesní naznačuje „sex ako potešenie, sex ako silu, lásku prezlečenú za nenávisť a nenávisť prezlečenú za lásku“.[67] Moon verí, že ideológia sily kvetín z toho obdobia je pretavená do temna na „takéto drsné, chudé, zúfalo osirotené piesne“, zatiaľ čo Norman ich nazýva „piesňami nevýrazného mužského triumfu“, v ktorých Jagger striedavo prejavuje detský šarm a mizogýnne pohŕdanie.[68] Hoci piesne ako „Stupid Girl“ a „Under My Thumb“ môžu byť mizogýnne, interpretujú sa aj ako temné stvárnenie nenávistnej maskulinity rozprávača. Misogynnia, napr. ako v skladbe „Under My Thumb“, „môže byť len nástrojom na obnovenie krehkého narcizmu a arogancie mužského rozprávača“, uvažuje hudobná vedkyňa Norma Coatesová.[69]

S odvolaním sa na americkú verziu albumu, James Perone identifikuje početné hudobné a lyrické črty, ktoré prepožičiavajú Aftermath koncepčnú jednotu, ktorá, hoci nie je dostatočná na to, aby sa považovala za konceptuálny album, umožňuje, aby sa nahrávka chápala „ako psychologická dráma na témy. lásky, túžby a posadnutosti, ktorá sa nikdy celkom neukáže." Možno ju čítať aj „ako súčasť temného mužského sveta fantázií, možno skonštruovaného ako prostriedok na vysporiadanie sa s osamelosťou spôsobenou nefunkčným vzťahom alebo sériou nefunkčných vzťahov so ženami“. Ako vysvetľuje Perone:

Jednotlivé piesne akoby spôsobom ping-pongovej loptičky preskakovali tam a späť medzi témami lásky/túžby po ženách a túžby ovládať ženy a mimovoľnej mizogýnie. Kapela však využíva hudobné prepojenia medzi skladbami, ako aj podtému cestovania, použitie mačacích metafor pre ženy a iné lyrické spojenia, aby naznačila, že postavy, ktoré ich spevák, Mick Jagger, na celom albume stvárňuje, sú skutočne jedny a možno vychádzajú z hlbokých zákutí jeho psychiky.[70]

Spoločenské motívy

[upraviť | upraviť zdroj]
Colour photo of a busy city intersection with two young white males walking across in the foreground
Carnaby Street (r. 1968). Album Aftermath zachytil zapojenie Rolling Stones do rozrastajúcej sa mládežníckej scény Swingujúceho Londýna.

Podľa hudobného historika Simona Phila, rovnako ako všetky nahrávky The Rolling Stones z roku 1966, Aftermath tiež odráža „angažovanosť“ kapely so Swingujúcou londýnskou scénou, v ktorej im ich dekadentný imidž poskytol poprednú úlohu tým, že zachytili meritokratické ideály mládeže, vzhľad a bohatstvo nad spoločenskou triedou.[71] Spisovateľ Ian MacDonald hovorí, že rovnako ako na albume Between the Buttons aj tu Rolling Stones vystupujú ako rozprávači scény a produkujú „podvratný“ druh pop music porovnateľný s ich súčasníkmi, kapelou The Kinks.[72] Ako poznamenáva Greil Marcus, protagonistov piesní možno interpretovať ako londýnskych bohémov, ktorí silne pohŕdajú buržoáznym pohodlím. Predpokladajú „súboj medzi pohlaviami“ a používajú humor a výsmech.[73] Courrier dodáva, že ako „zlé dvojča“ albumu Rubber Soul, Aftermath preberá jeho „romantickú skepsu“ a prerámcuje ho do rozprávania o „revolte spodnej spoločenskej triedy“.[74]

„Mother's Little Helper“ aj „What to Do“ spájajú modernú spoločnosť s pocitmi nešťastia. Dotknuté sú aj obavy kapely o ich rockovej hviezde, vrátane nekonečných koncertných turné v „Goin' Home“ a fanúšikov, ktorí ich napodobňujú v „Doncha Bother Me“, v ktorej Jagger spieva: „Línie mojich očí sú chránené autorským zákonom ".[75] Savage sleduje ten istý text, pred ktorým sú riadky „Všetky kluby a bary / A malé červené autá / Neviem prečo, ale snaží sa dostať vysoko“, ako cynický pohľad Stones na Swingujúci Londýn v čase, keď tento fenomén dostával medzinárodnú pozornosť a bol prezentovaný ako turistická atrakcia.[76] Podľa Peroneho „I Am Waiting“ naznačuje zo strany rozprávača paranoju a to, že jej príčinou sú spoločenské sily, no pieseň predstavuje určitý stupeň rezignácie v porovnaní s ostatnými komentátormi albumu o spoločnosti zameranej na konzumný spôsob života.[77]

Názov a obal

[upraviť | upraviť zdroj]
Predbežný názov a obal boli odmietnuté nahrávacou spoločnosťou Stones pre narážku na Ježiša kráčajúceho po vode. (obraz: Kristus kráčajúci po vode, Julius von Klever, cca. r. 1880)

Počas nahrávania chcel Oldham dať albumu názov Could You Walk on the Water?[78] V polovici januára 1966 britská tlač dokonca oznámila, že Rolling Stones dňa 10. marca vydá nový album s týmto názvom.[79] V knihe Rolling with the Stones Wyman o tomto zámere hovorí ako o „odvahe“ zo strany Oldhama, no on predpokladá, že titul Could You Walk on the Water? bol ich manažérom navrhnutý pre kompiláciu Big Hits (High Tide and Green Grass) a nie pre budúci album Aftermath.[80] V tom čase sa Richards sťažoval na to, že sa Oldham neustále pokúša „medzi nich miešať“ a „Stones sa prakticky stali projekciou jeho vlastného ega.“[81] Hovorca firmy Decca povedal, že spoločnosť album s takýmto názvom „za žiadnu cenu“ nevydá. Oldhamov nápad vedúcich pracovníkov amerického distribútora spoločnosti London Records znepokojil. Obávali sa, že narážka na Ježiša kráčajúceho po vode vyvolá negatívnu odozvu u amerických kresťanov.[82]

Kontroverzia o titule zatiahla Rolling Stones do konfliktu s Deccou, čím sa oddialilo vydanie Aftermath z marca na apríl 1966.[83] Podľa Davisa, Oldham mal nápad v prebale albumu vyrobiť luxusný gatefold, skladačku, so šiestimi stranami farebných fotografií z nedávneho amerického turné Rolling Stones a obal zobrazujúci kapelu kráčajúcu po kalifornskej nádrži spôsobom „popových mesiášov na Galilejskom jazere“. opisuje Davis. Obal, ktorý Decca zamietla, bol namiesto toho použitý pre americkú verziu Big Hits (High Tide and Green Grass), no len so zobrazením kapely stojacej na brehu tejto nádrži.[84] Podľa Davisa „v sklamaní nad nedostatkom kontroly nad svojou prácou, ktoré nasledovalo, bol album pre nedostatok iného konceptu nazvaný Aftermath.“[85] Časopis Rolling Stone identifikoval spojitosť medzi konečným názvom a témami, ktoré boli v jeho skladbách: „Aftermath (t.j. následky) čoho? Po prvé: búrlivej slávy, ktorá bola výsledkom vydaných piatich albumov za dva roky... a potom aj pokrytectva ich žien“.[57] Podľa Normana je „následok“ „svätokrádežného odkazu na najpozoruhodnejší z Kristových zázrakov“ z predchádzajúceho titulu „to, pred čím ich ich bohabojní šéfovia mohli ochrániť“, čím sa účinne vyhli medzinárodnému rozruchu, ktorý vyvolal John Lennon jeho marcovou poznámkou, že The Beatles sú „populárnejší ako Ježiš“.[86]

Titulnú fotografiu pre britskú verziu albumu Aftermath's spravil britský fotograf Guy Webster. Dizajn, ktorý bol nazvaný „Sandy Beach“, je podľa Oldhamovho návrhu.[87] Namiesto prepracovanej eseje, ktorú pre albumy Rolling Stones zvyčajne spracoval Oldham, poznámky k nemu spísal Hassinger. Ich slová boli priamym komentárom k jeho skladbám.[88] Hassinger k tomu poznamenal: „Bolo skvelé robiť s Rolling Stones, ktorí, na rozdiel od nespočetných žvástov priemerných komediantov po celom svete, sú skutoční profesionáli, s ktorými sa pracovať dá.“[89] Na obrázku na obale boli detailné zábery tvárí členov kapely diagonálne zarovnané na svetloružovom a čiernom pozadí. Názov albumu bol rozrezaný cez zalomený riadok na polovicu.[90] Na zadnej strane LP sú štyri čiernobiele fotografie skupiny, ktoré vo februári 1966 urobil vo svojom fotografickom štúdiu v New Yorku Jerry Schatzberg.[91] Jones sa v apríli v rozhovore pre Melody Maker k Oldhamovmu dizajnu vyjadroval nelichotivo.[90]

Na obálku americkej verie albumu odfotil David Bailey farebnú fotografiu Jonesa a Richardsa pred Jaggerom, Wattsom a Wymanom a postavil ju na rozmazané čierne pozadie. Podľa Margotina a Guesdona bola fotografia „narážkou na psychedelické hnutie“, bola zámerne rozmazaná, čím mala „lepšie zodpovedať aktuálnemu umeleckému smerovaniu kapely The Rolling Stones“.[90]

Marketing a predaj

[upraviť | upraviť zdroj]
Black and white photo of young white males sat by a long dark desk and surrounded by a crowd of people, including men with microphones attempting to interview them
Sediaci zľava doprava: Bill Wyman, Jones, Richards a Jagger s novinármi na amsterdamskom letisku Schiphol počas turné krátko pred vydaním albumu Aftermath

Vydaniu albumu Aftermath predchádzalo dvojtýždňové koncertné turné Rolling Stones, ktoré od 25. marca 1966 prebiehalo v Európe.[92] Decca ho vydala v Spojenom kráľovstve dňa 15. apríla a v sprievodnej tlačovej správe k albumu uviedla: „Pozeráme sa na Shakespeara, Dickensa a Chaucera, aby sme uvideli časy z našej histórii a cítime, že zajtra sa pri mnohých príležitostiach pozrieme na albumy Rolling Stones..., ktoré fungujú ako zrkadlo pre súčasnú myseľ, akcie a diania."[93] V ten istý deň časopis Time uverejnil článok s názvom „London: A Swinging City“, v ktorej oneskorene rozpoznal fenomén Swingujúceho Londýna rok po tom, ako tento fenomén dosiahol svoj vrchol.[94] Britská edícia albumu Aftermath mala 52 minút a 23 sekúnd, čo bolo v tom čase najdlhšie vinylové LP v populárnej hudbe.[95] Platňa bola lisovaná so zníženým objemom, aby sa jej nezvyčajná dĺžka umožnila.[58] V Holandsku v týždni od 14. mája vydavateľ Phonogram Records rýchlo vydal tento album v reakcii na vysoký dopyt holandských predajcov hudby.[96]

V Spojených štátoch vydavateľ London Records vydanie albumu odložil. Pred Aftermath mali distribútori v edičnom pláne dať na trh kompiláciu Big Hits (High Tide and Green Grass). K novému štúdiovému albumu vydali v máji ako pilotný singel nahrávku „Paint It Black“.[97] Pieseň bola pôvodne vydaná ako „Paint It, Black“, no čiarka pred slovom „Black“ vyvolávala polemiku o údajnej rasovej konotácii.[98] Svoje piate severoamerické turné, ktoré bolo teraz určené na podporu albumu Aftermath skupina začala 24. júna. Bolo to ich dovtedy najviac zarábajúce turné a podľa Richardsa aj začiatok obdobia zbližovania sa medzi Jonesom, Jaggerom a ním samotným.[99] Koncom júna alebo začiatkom júla vydal Londýn americkú edíciu albumu so skladbou „Paint It Black“, ktorá nahradila úvodnú nahrávku „Mother's Little Helper“. Album vyšiel v USA v rovnakom období ako jeho ďalší singel, vynechaná skladba „Mother's Little Helper“ s piesňou „Lady Jane“ na jeho B- strane.[100] Z amerického albumu vypadli aj skladby „Out of Time“, „Take It or Leave It“ a „What to Do“. Bolo to urobené v snahe výrazne skrátiť dĺžku dlhohrajúcej platne v súlade s priemyselnou politikou Spojených štátov vydávať kratšie albumy a tým maximalizovať množstvo vydaných LP pre populárnych umelcov.[101] Aftermath bol štvrtý britský a šiesty americký štúdiový album skupiny The Rolling Stones.[102]

V Spojenom kráľovstve sa Aftermath umiestnil na osem po sebe nasledujúcich týždňov na vrchole albumového rebríčka časopisu Record Retailer, ktorý sa neskôr transformoval na UK Albums Chart, pričom v tomto rebríčku na vrchole nahradil soundtrack k filmu The Sound of Music (1965). Celkovo sa Aftermath rebríčku udržal 28 týždňov.[103] V roku 1966 bol vo Veľkej Británii Aftermath štvrtým najpredávanejším albumom a v Holandsku sa medzi najpredávanejšími albumami na desiatom mieste.[104] V USA sa album dňa 2. júla dostal na 117. miesto v rebríčku Billboard Top LP, čo z neho urobilo najvyššie umiestnenú novinku toho týždňa. Do 13. augusta sa Aftermath dostal na 2. miesto za album Yesterday and Today, ktorý v USA v tom období vydala kapela The Beatles.[105] Ten mesiac Asociácia nahrávacieho priemyslu v Amerike udelila albumu Aftermath za predaj 500 000 kópií zlatú certifikáciu, roku 1989 za milión kópií bola albumu udelená platinová certifikácia.[106]

Podľa popového historika Richarda Haversa bol Aftermath v roku 1966 podporený hlavne úspechom singlu „Paint It Black“, ktorý bol v júni na dva týždne na prvom mieste rebríčka Billboard Hot 100.[105] Singel „Mother's Little Helper“ bol tiež hitom Hot 100 a dosiahol svoj vrchol v tomto rebríčku na 8. mieste.[90] Piesne albumu sa ukázali byť populárne aj medzi inými nahrávacími umelcami, „Mother's Little Helper“, „Take It or Leave It“, „Under My Thumb“ a „Lady Jane“, všetky boli prebraté do mesiaca od vydania Aftermath.[107] K úspechu Jaggera a Richardsa ako autorov sa pridal Chris Farlowe, ktorý sa v auguste dostal na prvé miesto britských hitparád so svojou Jaggerom produkovanou nahrávkou „Out of Time“.[108]

Ohlasy kritiky

[upraviť | upraviť zdroj]

V hudobných periodikách mal album Aftermath veľmi priaznivé recenzie.[109] Bol vydaný len niekoľko mesiacov pred albumom Boba Dylana Blonde on Blonde a Revolver od kapely The Beatles. Boli to projekty hudobníkov, ku ktorým Jaggera a Richardsa prirovnávali, keď Oldham v tlači propagoval ich umelecké dozrievanie.[110] Medzi britskými kritikmi Richard Green z britského týždenníka Record Mirror v apríli 1966 začal svoju recenziu slovami: „Či už si to uvedomujú alebo nie, a myslím si, že Andrew Oldham áno, Rolling Stones majú s Aftermath v rukách prelomový album roka.“ a dodal, že prekonať ich úspech by si vyžadovalo veľa úsilia. Green povedal, že hudobne je je na albume nezameniteľne rokenrol a obzvlášť na neho zapôsobili Wattsove bicie.[111] Keith Altham z New Musical Express (NME) vyzdvihol Stones ako „hlavných tvorcov elektrických strojov“, ktorí nahrali album s „najlepšou hodnotou za peniaze, aké kedy boli“. „Goin' Home“ opísal ako „fantastickú R&B improvizáciu“ a povedal, že „Lady Jane“, „Under My Thumb“ a „Mother's Little Helper“ majú potenciál pre skvelé single.[112] Aftermath bol v týždenníku Melody Maker považovaný za doteraz najlepší album skupiny, ktorý by „bez námahy vzal Britániu útokom“. Recenzent časopisu ocenil jeho zameranie „na bigbít, silu a zaujímavé „zvuky“ a poznamenal, že použitie cimbalu, sitaru, organu, čembala, marimby a fuzz boxov vytvára „ohromujúcu rozmanitosť atmosféry a tónov“.[113]

Kým posmešný postoj textov k ženám niektorých poslucháčov urážal, tomuto aspektu sa v britskej popovej tlači alebo k sťažnostiam fanúšičiek venovala len malá pozornosť.[114] V kultúrnom časopise New Left Review Alan Beckett napísal, že texty kapely môže plne oceniť len publikum, ktoré pozná život moderného mesta, najmä Londýna. Povedal, že „archetypálne dievča“ pre Rolling Stones, ako bolo prvýkrát predstavené v ich piesni „Play with Fire“ z roku 1965, bolo „bohaté, rozmaznané, zmätené, slabé, užívalo drogy atď.“ a dodal, že: „Každý, kto bol vtedy okolo Chelsey alebo Kensingtonu môže pridať k postavám aspoň jedno meno.“[115] V odpovedi v tej istej publikácii intelektuálny historik Perry Anderson (používajúci pseudonym Richarda Mertona) obhajoval posolstvo kapely ako odvážne a satirické odhalenie sexuálnej nerovnosti. Povedal, že v piesňach ako „Stupid Girl“ a „Under My Thumb“ sa Rolling Stones „vzopreli ústrednému tabu spoločenského systému“ a „urobili to tým najradikálnejším a najneprijateľnejším možným spôsobom: oslavou."[116] Niektoré feministické autorky obhajovali pieseň „Under My Thumb“.[117] Američanka Camille Pagliová považoval pieseň napriek jej sexistickým textom za „umelecké dielo“ a Aftermath za „skvelý album“ s „bohatstvom zvukov“.[118]

Medzi americkými komentátormi Bryan Gray v Deseret News napísal: „Tento album robí zatiaľ najlepšiu prácu pri odcudzení ľudí starších ako dvadsať rokov. Dôvod: snažia sa spievať."[28] Recenzný panel Record World vybral album ako jeden z ich troch „Albumov týždňa“, pričom mu predpovedal veľký predaj a zároveň vyzdvihol jeho úvodný singel „Paint It Black“ ako „len prvý zo série jeho horúcich [skladieb]“.[119] Recenzent Billboardu predpovedal, že Aftermath sa stane ďalším hitom Rolling Stones, pričom citoval „Paint It Black“ ako ústredný bod hardrockového albumu a Oldhama za jeho produkciu pochválil.[120] Časopis zameraný hudobný priemysel, Cash Box, bol albumom mimoriadne ohromený a tiež predpovedal okamžitý úspech v rebríčku, pričom povedal, že najmä „Lady Jane“ a „Goin' Home“ pravdepodobne pritiahnu značnú pozornosť.[121] Robert Christgau, ktorý v roku 1967 písal pre Esquire, povedal, že nahrávky Rolling Stones predstavujú jedinú možnú výzvu pre album Rubber Soul ako „albumu, ktorý svojou inováciou, utiahnutosťou a lyrickou inteligenciou“ ďaleko prekonal všetky predchádzajúce diela v populárnej hudbe.[122] Asi o dva roky neskôr v americkom časopise Stereo Review zaradili americkú verziu albumu Aftermath do svojej základnej rockovej „knižnice“ 25 albumov a umeleckú identitu Rolling Stones prisúdili z veľkej časti Jaggerovi, „ktorého sila, jemnosť a vtip nemajú v súčasnej populárnej hudbe obdobu“.[123] Aj keď Jaggera a Richardsa medzi skladateľmi rockovej muziky radil na druhé miesto za Johnom Lennonom a Paulom McCartneym, Christgau Aftermath stále považoval za najlepší album v akejkoľvek kategórii a napísal:

„Rockoví fanúšikovia rozlišujú The Rolling Stones oproti The Beatles, ale možno nezapôsobili na širšie publikum, pretože ich oddanosť hudbe je čistá: štúdiový orchester Hollyridge Strings, ktorý interpetoval v 60. a 70. rokoch 20. storočia nahrávky najúspešnejších dobových popových umelcov, nikdy nenahrá album s melódiami od dvojice Jagger-Richards. Ale pre každého, kto je ochotný zahodiť svoje predsudky, je Aftermath skvelým zážitkom, destiláciou všetkého, o čom je rock a blues.“[123]

Historický odkaz albumu

[upraviť | upraviť zdroj]

Kultúrny vplyv

[upraviť | upraviť zdroj]

Aftermath je všeobecne považovaný za jeden z najdôležitejších prvých albumov kapely The Rolling Stones.[124] Bolo to ich prvé vydanie éry hudobných albumov, počas ktorej dlhohrajúce (LP) platne ako primárny produkt a forma umeleckého vyjadrenia v populárnej hudbe nahradili singlové nosiče.[125] Rovnako ako v prípade albumu Rubber Soul od kapely The Beatles, rozsah komerčného úspechu Aftermath zmaril zámery hudobného priemyslu obnoviť trh s LP platňami ako doménu pre bohatších, vekovo už dospelých kupcov vinylových platní. Plán, ktorý vychádzal z nesúhlasu hudobného priemyslu s neotesaným imidžom spojeným s Jaggerom a ich presvedčenie, že mladí kupci platní sa viac zameriavajú na singlové nahrávky.[126] Podľa Malvinniho bol Aftermath „zásadným krokom pre dobytie popového sveta Rolling Stones a ich veľmi potrebnou odpoveďou“ na Rubber Soul, ktorý podobne stelesňoval vznik mladej kultúry v populárnej hudbe polovice 60. rokov.[127] S ich stupňujúcim komerčným úspechom sa Rolling Stones pripojili k The Beatles a The Who ako jedna z mála rockových skupín, ktorí boli schopní nasledovať svoj vlastný umelecký smer a zaradiť sa do elitnej londýnskej bohémskej scény bez toho, aby si kompromismi a ignoráciou triednych hodnôt odcudzili širšie mládežnícke publikum.[128] Keď hovoríme o kultúrnom dopade vydania albumu Aftermath v Británii v roku 1966, Margotin a Guesdon hovoria, že to bol „v istom zmysle soundtrack Swingujúceho Londýna a dar pre mladých ľudí“ a „jedna z najjasnejších hviezd novej kultúry (alebo kontrakultúry), ktorá mala dosiahnuť svoj zenit nasledujúci rok v Lete lásky“.[129]

Anglický hudobný novinár, Roy Carr, v roku 1976 o albume povedal: „Aftermath nasleduje priamo po trilógii piesní Stones založených na ich amerických skúsenostiach: „(I Can't Get No) Satisfaction“, „Get Off of My Cloud“ a „19th Nervous Breakdown“ a potvrdzuje, že získali dostatočnú sebadôveru vo svoje vlastné autorské schopnosti na to, aby predviedli album s úplne originálnym materiálom. Aj keď si to vtedy možno neuvedomovali, ich počiatočný adrenalín (ktorý ich udržiaval tri roky) bol takmer vyčerpaný. Avšak samotná dynamika ich boja o nadvládu v USA im umožnila uskutočniť tento prevrat bez toho, aby prejavili známky umeleckej únavy.“[130]

Album Aftermath je považovaný za jeden zo základov umeleckého formovania v ranej tvorbe kapely The Rolling Stones.[124] Ich nový zvuk na albume pomohol o tisíce rozšíriť ich fanúšikov, kým obsah albumu upevnil ich temný imidž.[131] Ako poznamenáva spisovateľ a žurnalista Ritchie Unterberger, ich pohŕdavý pohľad na spoločnosť a ženy významne prispel k povesti skupiny ako „zlých chlapcov“ rockovej hudby.[1] Podľa Johna Mendelsohna z PopMatters najmä sociálny podtón skladby „Mother's Little Helper“ „upevnil ich povesť podvratnej kultúrnej sily“, pretože odhalil pokrytectvo výlučného spojenia mainstreamovej kultúry so závislými a rockovými hviezdami, ktoré užívajú Psychoaktívne drogy.[132] Jazz Monroe z NME píše, že Aftermath súčasne zaprel a pretvoril rockovú tradíciu a navždy povýšili Rolling Stones na jednu úroveň s The Beatles.[133] V internetovom denníku a zábavnom webe, The A.V. Club, Hyden album popisuje ako „šablónu pre každý z klasických albumov Stones, ktorá prišla až neskôr“, pričom jeho „sarkastické, temné a nenútene šokujúce“ piesne pripisujú úvodným témam, ktoré mal Jagger v budúcnosti ďalej preskúmať prostredníctvom jeho „komplexnej, klzkej osobnosti“, ktorá umožňovala aby bol „dobrý a zlý, muž a žena, tvrdý a nežný, obeť a prenasledovateľ“. Tento zámerne „mätúci, komplikovaný obraz“ pomohol urobiť z Jaggera jedného z najpútavejších vedúcich hudobníkov v rocku.[67]

Vplyv na rockovú hudbu

[upraviť | upraviť zdroj]

Ukázalo sa, že album ovplyvnil vývoj rockovej hudby. Jeho temný obsah bol priekopníkom temnejších psychologických a sociálnych tém glam rocku a britského punk rocku v 70. rokov.[134] Hudobný historik Nicholas Schaffner v knihe The British Invasion: From the First Wave to the New Wave (1982) oceňuje, že Stones sú na tomto albume prvým nahrávacím počinom, ktorý zahŕňa témy sexu, drog a rockovej kultúry „s patričnou mierou inteligencie a zodpovedajúcim nedostatkom sentimentu, či alebo dokonca romantizmu“.[135] Najmä postoj piesní ako „Paint It Black“ ovplyvnil punkový nihilistický náhľad.[136] Elvis Costello nazval svoj album This Year's Model (1978) „duchovný odkaz na Aftermath“ a pieseň „This Year's Girl“ nazval odpoveďou na nahrávku „Stupid Girl“.[137]

Niektoré rockové prvky Aftermath ovplyvnené blues predznamenali blues-rockovú hudbu konca šesťdesiatych rokov.[50] Schaffner tvrdí, že skladba „Goin' Home“ predvídala trend rozšírených hudobných improvizácií profesionálnych rockových kapiel, zatiaľ čo Rob Young z magazínu Uncut hovorí, že to ohlasovala „blížiaci sa psychedelický príliv“ na spôsob albumu Rubber Soul.[138] V zhrnutí vplyvu albumu Aftermath z roku 2017 opisuje popkultúrna spisovateľka Judy Bermanová skladbu „Paint It Black“ ako „doteraz najnihilistickejší rockový hit“ a dospela k záveru, že „keďže Jones zamenil svoju gitaru za balík exotických nástrojov skupina nasmerovala svojich koncertných hudobníkov v 11-minútovom vrcholnom bluesovom džeme v skladbe „Goin' Home“ ďalej smerom k rocku."[117]

Prehodnotenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Aftermath je často považovaný za prvý klasický album skupiny Rolling Stones.[139] Podľa Stephena Davisa, jeho postavenie ako prvej úplnej autorskej zbierky dvojice Jagger-Richards z neho robí „pre serióznych fanúšikov prvý skutočný hudobný album kapely The Rolling Stones“.[140] Schaffner hovorí, že je to „najkreatívnejší“ a možno aj najlepší z ich albumov „za prvých päť rokov“, kým Hyden ho uvádza ako ich „prvé plnohodnotné majstrovské dielo“.[141] Ian MacDonald, ktorý píše pre Uncut, ho považuje za „ranný vrchol“ kariéry Stones a Jody Rosen v zbierke „Back Catalogue“ pre časopis Blender ho zaradil ako prvý zo „zásadných“ albumov skupiny.[142] Alexis Petridis z The Guardian označil Aftermath za piatu najlepšiu nahrávku kapely The Rolling Stones, kým Graeme Ross z novín The Independent ho radí na šieste miesto a naznačuje, že je na úrovni iných referenčných LP z roku 1966, vrátane takých ako boli Blonde on Blonde, Revolver, či Pet Sounds od skupiny Beach Boys.[143] V publikácii The Rolling Stone Illustrated History of Rock & Roll (1976) Christgau menuje Aftermath ako prvý zo série LP Rolling Stones a ráta k nemu Between the Buttons, Beggars Banquet (1968) a Let It Bleed (1969) ako tie ktoré patria „medzi najlepšie rockové albumy".[144] V kompilátore žánrovo špecifických hudobných sprievodcov, MusicHound Rock (1999), Greg Kot vyzdvihuje Jonesove „šikovné“ inštrumentálne vstupy a zároveň identifikuje Aftermath ako album, ktorý zmenil Rolling Stones z britských bluesových „tradicionalistov“ spolu s The Beatles a Bobom Dylanom na kanonických umelcov rockovej albumovej éry.[6] V retrospektívnej recenzii pre AllMusic Unterberger oceňuje využitie vplyvov od Dylana a psychedélie na skladbe „Paint It Black“ a podobne označuje „Under My Thumb“, „Lady Jane“ a „I Am Waiting“ za majstrovské diela.[1]

V roku 2002 boli ako súčasť kampane ABKCO Records obe verzie Aftermath na opätovné vydanie albumov Rolling Stones zo 60. rokov digitálne zremastrované. David Browne pri recenzovaní reedícií v časopise Entertainment Weekly odporúča britskú verziu pred americkou, kým Tom Moon vo svojom hodnotení v The Rolling Stone Album Guide (2004) uprednostňuje americkú edíciu pre jej nahradenie skladby „Mother's Little Helper“ nahrávkou „Paint“. It Black“ a vyzdvihuje dômyselné Jaggerove texty.[145] Colin Larkin, ktorý vo svojej Encyklopédii populárnej hudby (2011) hodnotí britskú verziu vyššie, opisuje Aftermath ako „prelomové dielo v rozhodujúcom roku“ a album, ktorý demonštruje flexibilitu v písaní a hudobných štýloch skupiny, ako aj „znaky zarytej mizogýnie v kapele“.[146] Jim DeRogatis a Greg Kot sa v knihe The Beatles vs. The Rolling Stones: Sound Opinions on the Great Rock 'n' Roll Rivalry (2010) zhodujú, že Aftermath je „prvý od začiatku až do konca“ skutočne skvelý album Stones, pričom na DeRogatisa obzvlášť zapôsobila prvá polovica skladieb britskej edície.[147]

Jeden z predstaviteľov popkultúry, spisovateľ Shawn Levy, vo svojej knihe Ready, Steady, Go!: Swinging London and the Invention of Cool z roku 2002 hovorí, že na rozdiel od troch predchádzajúcich albumov Stones, Aftermath ukázal „účel“ vo svojom poradí a „skutočný zmysel, že pracovala koherentná vízia“ na spôsob Rubber Soul od The Beatles. Dodáva však, že v auguste 1966, po vydaní albumu Revolver, sa Aftermath javil už ako „ochabnutý, krotký a zastaraný“.[148] Young verí, že jeho povesť diela na rovnakej úrovni ako Rubber Soul je nezaslúžená, pretože kvalita jeho piesní je nekonzistentná, produkcia je „relatívne priama“ a rozmanitý štýlový prístup zabezpečuje, že chýba jednotiaci aspekt ostatných veľkých albumov tohto obdobia.[149] V diskusii o kritickom odkaze albumu pre PopMatters sa Mendelsohn a Eric Klinger zhodujú s týmto sentimentom a zároveň súhlasia s tým, že pre Rolling Stones ide skôr o prechodné dielo, ktoré nie je na úrovni albumov z ich nasledujúcich „zlatých rokov“: Beggars Banquet, Let It Bleed, Sticky Fingers (1971) a Exile on Main St. (1972).[132] Pri príležitosti 40. výročia albumu Aftermath v článku pre Clash, Simon Harper pripúšťa, že jeho umelecké nastavenie popri súčasných dielach The Beatles môže byť diskutabilné, ale „ako znovuzrodenie najväčšej rock and rollovej kapely na svete je jeho dôležitosť nesporná“.[150]

Niektoré retrospektívne hodnotenia albumu sú kritické voči jeho tvrdým postojom voči ženám. Ako poznamenáva Nicholas Schaffner, „brutalita útokov z takých hlúpostí ako sú „Stupid Gir“, „Under My Thumb“ a „Out of Time“ vtedy samozrejme vyvolali medzi feministkami záchvaty hnevu."[135] Young z toho vyvodzuje, že hlavná lyrická téma albumu teraz evokuje „pomerne staromódny pocit neslušnej, štipľavej mizogýnie“, pričom ženské postavy prezentuje ako „paničky v domácnosti... idiotitské husi... „zastarané“ módne figuríny...“. Unterberger vyjadruje podobné výhrady k podstate piesní ako „Goin' Home“ a „Stupid Girl“, pričom druhú z nich považuje za mimoriadne hlúpu.[1]

Rebríčky

[upraviť | upraviť zdroj]

Album Aftermath je často zaraďovaný do odborných rebríčkov najlepších albumov. V roku 1987 bol na základe príspevkov medzinárodnej poroty 81 kritikov, spisovateľov a vysielateľov zvolený za 68. miesto v knihe Paula Gambacciniho Critics' Choice: The Top 100 Rock 'n' Roll Albums of All Time.[151] V súčasných rebríčkoch najlepších albumov sa holandský OOR, britský Sounds a írsky Hot Press umiestnil Aftermath na 17., 61. a 85. miesto. Francúzsky časopis Rock & Folk zaradil tento album v roku 1995 do zoznamu „The 300 Best Albums from 1965–1995“. V roku 2000 bol Aftermath zvolený na 387. miesto v rebríčku All Time Top 1000 albumov, ktorý zostavil Colin Larkin.[152] V roku 2003 časopis Rolling Stone zaradil americké vydanie albumu Aftermath na 108. miesto v zozname časopisu „500 najlepších albumov všetkých čias“..[57] Zoznam francúzskeho maloobchodníka FNAC z roku 2008 označil Aftermath za 183. najlepší album všetkých čias. V súčasných zoznamoch „najlepších“ albumov ho časopis Rolling Stone a mužský magazín GQ zaradili na druhé a 10. miesto. V roku 2017 zaradil Pitchfork album Aftermath na 98. miesto v rebríčku 200 najlepších albumov 60. rokov.[117]

Album je hodnotený aj v sprievodcoch populárnymi nahrávkami. V antológii Stranded od Greila Marcusa z roku 1979 je menovaný ako jeden z albumov jeho „Ostrova pokladov“, ktorý obsahuje jeho osobnú diskografiu z prvých 25 rokov rockovej hudby.[153] Americké vydanie albumu je zahrnuté v „Základnej knižnici hudobných záznamov“ z 50. a 60. rokov v publikácii Christgau's Record Guide: Rock Albums of the Seventies (1981).[154] Rovnaká verzia sa objavuje v knihe Jamesa Peroneho The Album: A Guide to Pop Music's Most Provocative, Influential and Important Creations (2012) a v 101 Albums That Changed Popular Music (2009) v dodatku „Ten Albums That Almost Made It“ od Chrisa Smitha.[155] Okrem toho bol Aftermath zaradený v publikácii Billa Shapira z roku 1991 Rock & Roll Review: A Guide to Good Rock on CD (uvedené v sekcii „Najlepších 100 rockových kompaktných diskov“), ďalej v diele The Accidental Evolution of Rock'n'roll (1997) od Chucka Eddyho, v Greenwoodskej Encyclopédii rockovej histórii z roku 2006 je v zozname „Most Significant Rock Albums“, album je aj v knihe Toma Moona z roku 2008 1000 Recordings to Hear Before You Die a 1001 Albums You Must Hear Before You Die, ktorú v roku 2010 zostavil Robert Dimery.[156]

Zoznam skladieb

[upraviť | upraviť zdroj]

Album vydaný v Spojenom kráľovstve

[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky skladby napísané a zložené: Mick Jagger a Keith Richards. 

Zoznam skladieb na prvej strane britskej verzii LP platni Aftermath
# Názov skladby Dĺžka
1. „Mother's Little Helper“   2:40
2. „Stupid Girl“   2:52
3. „Lady Jane“   3:06
4. „Under My Thumb“   3:20
5. „Doncha Bother Me“   2:35
6. „Goin' Home“   11:35

Všetky skladby napísané a zložené: Mick Jagger a Keith Richards. 

Zoznam skladieb na druhej strane britskej verzii LP platni Aftermath
# Názov skladby Dĺžka
1. „Flight 505“   3:25
2. „High and Dry“   3:06
3. „Out of Time“   5:15
4. „It's Not Easy“   2:52
5. „I Am Waiting“   3:10
6. „Take It or Leave It“   2:47
7. „Think“   3:10
8. „What to Do“   2:30
  • SACD remaster britskej edície od značky ABKCO z roku 2002 bol vydaný s inak nedostupným stereo mixom „Mother's Little Helper“.[157]

Album vydaný v Spojených štátoch

[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky skladby napísané a zložené: Mick Jagger a Keith Richards. 

Zoznam skladieb na prvej strane americkej verzii LP platni Aftermath
# Názov skladby Dĺžka
1. „Paint It Black“ (pôvodne nazvaná „Paint It, Black“[98]) 3:46
2. „Stupid Girl“   2:52
3. „Lady Jane“   3:06
4. „Under My Thumb“   3:20
5. „Doncha Bother Me“   2:35
6. „Think“   3:10

Všetky skladby napísané a zložené: Mick Jagger a Keith Richards. 

Zoznam skladieb na druhej strane americkej verzii LP platni Aftermath
# Názov skladby Dĺžka
1. „Flight 505“   3:25
2. „High and Dry“   3:06
3. „It's Not Easy“   2:52
4. „I Am Waiting“   3:10
5. „Goin' Home“   11:13
  • Poznámka: časovanie skladieb „Paint It Black“ a „Goin' Home“ na opätovnom vydaní CD je nesprávne.


Výroba albumu

[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje sú z bookletu CD z roku 2002 a príspevky uvedené v knihe Philippa Margotina a Jeana-Michela Guesdona All the Songs, pokiaľ nie je uvedené inak.[158]

The Rolling Stones
  • Mick Jagger – spev a vokály, perkusie, harmonika („Doncha Bother Me“)
  • Keith Richards – vokály, elektrické a akustické gitary, fuzz bass ( „Under My Thumb“, „Flight 505“, „It's Not Easy“)
  • Brian Jones – elektrické a akustické gitary; sitar („Paint It Black“), dulcimer („Lady Jane“, „I Am Waiting“), harmonika („Goin' Home“, „High and Dry“), marimba („Under My Thumb“, „Out of Time“), vibrafón („Out of Time“)[159], koto („Take It or Leave It“)[160]
  • Bill Wyman – basová gitara, fuzz bass; organ („Paint It Black“), marimba, zvony
  • Charlie Watts – bicie nástroje, perkusie, marimba, zvony
hostia
produkcia

Rebríčky

[upraviť | upraviť zdroj]

Týždenné rebríčky

[upraviť | upraviť zdroj]
Rebríček (1966–67) Najvyššia
pozícia
Australian Albums (Kent Music Report)[162] 2
Canada CHUM's Album Index[163] 1
Finland (The Official Finnish Charts)[164] 1
German Albums (Offizielle Top 100) 1
UK New Musical Express Best Selling LPs[165] 1
UK Record Retailer LPs chart[166] 1
US Billboard 200 2
US Cash Box Top 100 Albums[167] 1
US Record World Top 100 LPs[168] 1

Koncoročné rebríčky

[upraviť | upraviť zdroj]
Rebríček (1966) Najvyššia
pozícia
US Billboard Koniec roka[169] 24
US Cash Box Koniec roka[170] 22

Certifikácie

[upraviť | upraviť zdroj]
Krajina Certifikácie Predaj
United Kingdom[171]
release of 2006 		Silver 60 000^
United States[172] Platinum 1 000 000^

^zasielanie je pre certifikáciu hodnotené samostatne
xnešpecifikované údaje sú na certifikáciu založené samostatne

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d Unterberger (b) n.d..
  2. ↑ Rosen 2006.
  3. ↑ Larkin 2011, s. 2005.
  4. ↑ Browne 2002.
  5. ↑ Strong 2006, s. 993.
  6. ↑ a b Kot 1999, s. 950.
  7. ↑ Anon. 1995, s. 46.
  8. ↑ Moon 2004, s. 695.
  9. ↑ Hull n.d..
  10. ↑ Perone 2012; Erlewine n.d..
  11. ↑ Charone 1979; Bockris 1992; Norman 2001.
  12. ↑ Davis 2001, s. 134.
  13. ↑ Wyman 2002, s. 208.
  14. ↑ Bockris 1992, s. 69.
  15. ↑ Erlewine n.d.; Simonelli 2013; Philo 2015.
  16. ↑ Williams 2002.
  17. ↑ King 2004, s. 68.
  18. ↑ Simonelli 2013; Kubernik 2015.
  19. ↑ Salewicz 2002; Trynka 2015.
  20. ↑ a b Davis 2001, s. 155–56.
  21. ↑ Davis 2001, s. 147, 155–56.
  22. ↑ Salewicz 2002; Norman 2001.
  23. ↑ Salewicz 2002, s. 99.
  24. ↑ Davis 2001, s. 155, 156.
  25. ↑ Jagger et al. 2003, s. 108.
  26. ↑ a b c d Margotin & Guesdon 2016, s. 138.
  27. ↑ Salewicz 2002; Davis 2001.
  28. ↑ a b Wyman 2002, s. 232.
  29. ↑ Bonanno 1990, s. 49–50, 52.
  30. ↑ Wyman 2002, s. 212, 222.
  31. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 140.
  32. ↑ Margotin a Guesdon 2016; Davis 2001.
  33. ↑ Wyman 2002, s. 213.
  34. ↑ Jagger et al. 2003, s. 100.
  35. ↑ Trynka 2015, s. 177.
  36. ↑ Charone 1979, s. 84.
  37. ↑ Wyman 2002; Trynka 2015.
  38. ↑ a b Norman 2001, s. 197.
  39. ↑ Trynka 2015, s. 185–86.
  40. ↑ Trynka 2015, s. 187.
  41. ↑ Trynka 2015, s. 188.
  42. ↑ Charone 1979, s. 83.
  43. ↑ Trynka 2015; Charone 1979.
  44. ↑ Charone 1979, s. 88–89.
  45. ↑ Charone 1979; Bockris 1992.
  46. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 149, 152, 155.
  47. ↑ Fremer 2010.
  48. ↑ Malvinni 2016, s. 43.
  49. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 136, 138.
  50. ↑ a b Perone 2012, s. 91.
  51. ↑ Moon 2004, s. 697.
  52. ↑ Wenner 1995.
  53. ↑ Malvinni 2016, s. 136.
  54. ↑ Courrier 2008, s. 134.
  55. ↑ O'Rourke 2016; Clayson 2007.
  56. ↑ Christgau 1998; Moon 2004.
  57. ↑ a b c Anon. 2003.
  58. ↑ a b Savage 2015, s. 71.
  59. ↑ Perone 2012, s. 95–96.
  60. ↑ Salewicz 2002, s. 103, 107.
  61. ↑ Savage 2015, s. 72.
  62. ↑ Bockris 1992, s. 70.
  63. ↑ Davis 2001, s. 161–62.
  64. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 142.
  65. ↑ a b Davis 2001, s. 162.
  66. ↑ Salewicz 2002, s. 106.
  67. ↑ a b Hyden 2008.
  68. ↑ Moon 2004; Norman 2001.
  69. ↑ Hyden 2008; Coates 2019.
  70. ↑ Perone 2012, s. 91–92.
  71. ↑ Philo 2015, s. 103–04.
  72. ↑ MacDonald 2002.
  73. ↑ Marcus 1980, s. 181.
  74. ↑ Courrier 2008, s. 133.
  75. ↑ Margotin a Guesdon 2016; Anon. 2003.
  76. ↑ Savage 2015, s. 74.
  77. ↑ Perone 2012, s. 96–97.
  78. ↑ Davis 2001; Margotin a Guesdon 2016.
  79. ↑ Bonanno 1990, s. 50.
  80. ↑ Wyman 2002, s. 217, 230.
  81. ↑ Wyman 2002, s. 222.
  82. ↑ Wyman 2002; Margotin a Guesdon 2016; Norman 2012.
  83. ↑ Davis 2001; Anon. 2001.
  84. ↑ Davis 2001, s. 155, 160.
  85. ↑ Davis 2001, s. 155.
  86. ↑ Norman 2012, s. 203.
  87. ↑ Davis 2001; Norman 2001.
  88. ↑ a b Norman 2001, s. 196.
  89. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 139–40.
  90. ↑ a b c d Margotin & Guesdon 2016, s. 139.
  91. ↑ Davis 2001, s. 158, 161.
  92. ↑ Bonanno 1990, s. 52–53.
  93. ↑ Clayson 2006; Bockris 1992.
  94. ↑ Savage 2015, s. 73–74.
  95. ↑ Schaffner 1982, s. 68.
  96. ↑ Hegeman 1966, s. 32.
  97. ↑ Salewicz 2002, s. 105, 106.
  98. ↑ a b Greenfield 1981, s. 172.
  99. ↑ Bonanno 1990; Wyman 2002; Charone 1979.
  100. ↑ Wyman 2002; Salewicz 2002; Wyman 2002; Bonanno 1990.
  101. ↑ Margotin a Guesdon 2016; Havers 2018; Bentley 2010.
  102. ↑ Persad 2013; Dalton 1982.
  103. ↑ Margotin a Guesdon 2016; Anon. (c) n.d..
  104. ↑ Mawer 2007; Hegeman 1966.
  105. ↑ a b Havers 2018.
  106. ↑ Anon. (e) n.d..
  107. ↑ Bonanno 1990, s. 53.
  108. ↑ Norman 2001; Larkin 2011.
  109. ↑ Margotin a Guesdon 2016; Savage 2015.
  110. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 137–39.
  111. ↑ Green 1966, s. 5.
  112. ↑ Altham 1966, s. 48.
  113. ↑ Anon. (a) 1966.
  114. ↑ Davis 2001; Savage 2015.
  115. ↑ Bockris 1992, s. 76.
  116. ↑ Davis 2001, s. 163.
  117. ↑ a b c Berman 2017.
  118. ↑ Gillespie 2015; Paglia 1994.
  119. ↑ Anon. (e) 1966, s. 1.
  120. ↑ Anon. (d) 1966, s. 66.
  121. ↑ Anon. (c) 1966, s. 192.
  122. ↑ Christgau 1967, s. 283.
  123. ↑ a b Christgau 1969.
  124. ↑ a b Anon. 2018.
  125. ↑ Snow 2015, s. 67.
  126. ↑ Simonelli 2013, s. 96.
  127. ↑ Malvinni 2016, s. 43, xxxvi.
  128. ↑ Simonelli 2013, s. 97.
  129. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 136.
  130. ↑ Bockris 1992, s. 75.
  131. ↑ Anon. 2018; Perone 2012.
  132. ↑ a b Mendelsohn & Klinger 2013.
  133. ↑ Monroe 2015.
  134. ↑ Perone 2012, s. 97.
  135. ↑ a b Schaffner 1982, s. 69.
  136. ↑ Palmer 2011.
  137. ↑ MARCUS, Greil. Elvis Costello Explains Himself. September 2, 1982.
  138. ↑ Schaffner 1982; Young 2010.
  139. ↑ Marchese 2017.
  140. ↑ Davis 2001, s. 161.
  141. ↑ Schaffner 1982; Hyden 2008.
  142. ↑ MacDonald 2002; Rosen 2006.
  143. ↑ Petridis 2018; Ross 2018.
  144. ↑ Christgau 1976.
  145. ↑ Browne 2002; Moon 2004
  146. ↑ Larkin 2011, s. 1995–96.
  147. ↑ DeRogatis & Kot 2010, s. 38–39.
  148. ↑ Levy 2002, s. 175.
  149. ↑ Young 2010, s. 18–19.
  150. ↑ Harper 2006.
  151. ↑ Taylor 1987.
  152. ↑ Larkin 2000, s. 147.
  153. ↑ Marcus 1979.
  154. ↑ Christgau 1981.
  155. ↑ Perone 2012; Smith 2009.
  156. ↑ Dimery 2010, s. 93.
  157. ↑ Walsh 2002, s. 27.
  158. ↑ Anon. (a) 2002; Margotin a Guesdon 2016.
  159. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 154.
  160. ↑ Janovitz 2013, s. 88.
  161. ↑ Anon. (b) 2002.
  162. ↑ KENT, David. Australian Chart Book 1970–1992. illustrated. vyd. St Ives, N.S.W. : Australian Chart Book, 1993. ISBN 0-646-11917-6.
  163. ↑ Anon. (g) 1966.
  164. ↑ PENNANEN, Timo. Sisältää hitin – levyt ja esittäjät Suomen musiikkilistoilla vuodesta 1972. 1st. vyd. Helsinki : Kustannusosakeyhtiö Otava, 2006. ISBN 978-951-1-21053-5. (po fínsky)
  165. ↑ Anon. (b) 1966, s. 5.
  166. ↑ Rolling Stones [online]. Official Charts Company. Dostupné online. Archivované 2023-07-01 z originálu.
  167. ↑ Anon. (f) 1966, s. 41.
  168. ↑ Anon. (h) 1966, s. 22.
  169. ↑ Anon. (i) 1966, s. 34.
  170. ↑ Anon. (j) 1966, s. 34.
  171. ↑ British album certifications – The Rolling Stones – Aftermath [online]. British Phonographic Industry. Dostupné online. Enter Aftermath in the field Search. Select Title in the field Search by. Select album in the field By Format. Click Go
  172. ↑ American album certifications – The Rolling Stones – Aftermath [online]. Recording Industry Association of America. Dostupné online. If necessary, click Advanced, then click Format, then select Album, then click SEARCH


Bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ALTHAM, Keith. The Rolling Stones' most favoured reporter reviews their fourth long-player track by track. 8 April 1966.
  • Anon.. The Rolling Stones: Aftermath (Decca) [online]. 16 April 1966. Dostupné online.
  • Anon.. Best Selling LPs in Britain [online]. 29 April 1966, [cit. 2022-09-28]. S. 5. Dostupné online.
  • Anon.. Albums Reviews. 2 July 1966.
  • Anon.. Album Reviews [online]. 9 July 1966. Dostupné online.
  • Anon.. Albums of the Week [online]. 9 July 1966, [cit. 2022-02-24]. Dostupné online.
  • Anon.. Top 100 Albums. 13 August 1966.
  • Anon.. CHUM Hit Parade [online]. 15 August 1966. Dostupné online.
  • Anon.. 100 Top LP's [online]. 20 August 1966, [cit. 2022-02-24]. Dostupné online.
  • Anon.. Top Records of 1966 [online]. 24 December 1966, [cit. 2022-03-09]. Dostupné online.
  • Anon.. Best Albums of 1966 [online]. 24 December 1966, [cit. 2022-03-09]. Dostupné online.
  • Anon.. Aftermath. 8 July 1995.
  • Anon.. The Sixties. The Daily Telegraph, 1 January 2001. Dostupné online [cit. 2018-11-27].
  • Anon. (2002). Aftermath UK (CD booklet). The Rolling Stones. ABKCO Records. 8822952.
  • Anon. (2002). Aftermath (CD booklet). The Rolling Stones. ABKCO Records. 94762.
  • Anon.. 500 Greatest Albums: Aftermath – The Rolling Stones [online]. 2003. Dostupné online. Archivované 2011-08-14 z originálu.
  • Anon.. 500 Greatest Albums of All Time [online]. 2012. Dostupné online. Archivované 2019-10-23 z originálu.
  • Anon.. Aftermath released, 1966. The Daily Telegraph, 17 May 2018. Dostupné online [cit. 2018-11-27].
  • Anon.. The 500 Greatest Albums of All Time [online]. 22 September 2020. Dostupné online.
  • Anon.. British album certifications – The Rolling Stones – Aftermath [online]. British Phonographic Industry, n.d.. Dostupné online.
  • Anon.. Charts-Surfer: Liedsuche [online]. charts-surfer.de, n.d.. Dostupné online. Archivované 2012-03-06 z originálu. (po nemecky)
  • Anon.. Key Dates in the History of the Official UK Charts [online]. Official Charts Company, n.d.. Dostupné online. Archivované 2008-01-10 z originálu.
  • Anon.. UK charts archive [online]. Official Charts Company, n.d.. Dostupné online. Archivované 2019-05-08 z originálu.
  • Anon.. American album certifications – The Rolling Stones – Aftermath [online]. Recording Industry Association of America, n.d.. Dostupné online.
  • BENTLEY, Mark. A Rolling Stones Miscellany. December 2010.
  • BERMAN, Judy. The 200 Best Albums of the 1960s: '98. The Rolling Stones Aftermath (1966)' [online]. 22 August 2017. Dostupné online. Archivované 2018-12-25 z originálu.
  • BOCKRIS, Victor. Keith Richards: The Unauthorised Biography. London : Hutchinson, 1992. ISBN 0-09-174397-4.
  • BONANNO, Massimo. The Rolling Stones Chronicle: The First Thirty Years. London : Plexus, 1990. ISBN 978-0-85965-135-6.
  • BRAY, Christopher. 1965: The Year Modern Britain Was Born. London : Simon & Schuster, 2014. Dostupné online. ISBN 978-1-84983-387-5.
  • BROWNE, David. Satisfaction? [online]. 20 September 2002. Dostupné online. Archivované 2018-11-28 z originálu.
  • CHARONE, Barbara. Keith Richards. London : Futura, 1979. ISBN 0-7088-1658-4.
  • CHRISTGAU, Robert. Secular Music [online]. December 1967. Dostupné online.
  • CHRISTGAU, Robert. A Short and Happy History of Rock [online]. March 1969. Dostupné online. Archivované 2019-12-16 z originálu.
  • CHRISTGAU, Robert. The Rolling Stone Illustrated History of Rock & Roll. [s.l.] : Rolling Stone Press, 1976. ISBN 0-394-40327-4. The Rolling Stones.
  • CHRISTGAU, Robert. Christgau's Record Guide: Rock Albums of the Seventies. [s.l.] : Ticknor & Fields, 1981. ISBN 0-89919-025-1. A Basic Record Library: The Fifties and Sixties.
  • CHRISTGAU, Robert. Grown Up All Wrong: 75 Great Rock and Pop Artists from Vaudeville to Techno. [s.l.] : Harvard University Press, 1998. ISBN 0-674-44318-7.
  • CLAYSON, Alan. The Rolling Stones Album File & Complete Discography. [s.l.] : Cassell Illustrated, 2006. ISBN 1-84403-494-1.
  • CLAYSON, Alan. Legendary Sessions: The Rolling Stones: Beggars Banquet. [s.l.] : Billboard Books, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-8230-8397-8.
  • COATES, Norma. Beggars Banquet and the Rolling Stones' Rock and Roll Revolution: 'They Call My Name Disturbance'. [s.l.] : Routledge, 2019. ISBN 978-1-351-39641-7. How can a smart chick like me listen to the Stones and not throw up? A speculative exploration of Beggars Banquet and misogyny.
  • COURRIER, Kevin. Artificial Paradise: The Dark Side of the Beatles' Utopian Dream: The Dark Side of the Beatles' Utopian Dream. [s.l.] : ABC-CLIO, 2008. ISBN 978-0-313-34587-6.
  • DALTON, David. The Rolling Stones. [s.l.] : Delilah/Putnam Books, 1982. ISBN 0-399-41005-8.
  • DAVIS, Stephen. Old Gods Almost Dead: The 40-Year Odyssey of the Rolling Stones. [s.l.] : Crown/Archetype, 2001. ISBN 0-7679-0956-9.
  • DEROGATIS, Jim; KOT, Greg. The Beatles vs. The Rolling Stones: Sound Opinions on the Great Rock 'n' Roll Rivalry. [s.l.] : Voyageur Press, 2010. ISBN 978-1-61060-513-7.
  • 1001 Albums You Must Hear Before You Die. Revised and updated. vyd. [s.l.] : Universe, 2010. ISBN 978-0-7893-2074-2.
  • ELLIOTT, Gregory. Perry Anderson: The Merciless Laboratory of History. [s.l.] : U of Minnesota Press, 1998. ISBN 0-8166-2966-8.
  • ERLEWINE, Stephen Thomas. The Rolling Stones [online]. n.d.. Dostupné online. Archivované 2018-06-13 z originálu.
  • FREMER, Michael. Round and Round: The Sound of The Rolling Stones Part 2 [online]. 31 October 2010. Dostupné online.
  • GILLESPIE, Nick. Everything's Awesome and Camille Paglia Is Unhappy! [online]. June 2015. Dostupné online.
  • GREEN, Richard. The smash LP of the year?. 16 April 1966.
  • GREENFIELD, Robert. The Rolling Stone Interviews. [s.l.] : St. Martin's Press/Rolling Stone Press, 1981. ISBN 978-0-312-68955-1.
  • HAVERS, Richard. 'Aftermath': The Rolling Stones at the Dawning of Rock [online]. 13 August 2018. Dostupné online. Archivované 2018-11-29 z originálu.
  • HARPER, Simon. Classic Album: The Rolling Stones – Aftermath [online]. 12 November 2006. Dostupné online. Archivované 2018-11-28 z originálu.
  • HEGEMAN, Bas. From the Music Capitals of the World – Amsterdam [online]. 14 May 1966. Dostupné online. Archivované 2018-11-30 z originálu.
  • HULL, Tom. Grade List: The Rolling Stones [online]. n.d.. Dostupné online.
  • HYDEN, Steven. Primer: The Rolling Stones [online]. 3 April 2008. Dostupné online. Archivované 2018-12-02 z originálu.
  • JAGGER, Mick; RICHARDS, Keith; WATTS, Charlie. According to the Rolling Stones. London : Weidenfeld & Nicolson, 2003. ISBN 0-297-84332-X.
  • JANOVITZ, Bill. Rocks Off: 50 Tracks That Tell the Story of the Rolling Stones. New York, NY : St. Martin's Press, 2013. Dostupné online. ISBN 978-1-250-02631-6.
  • KING, Colin. Rock On!: The Rock 'n' Roll Greats. [s.l.] : Caxton, 2004. ISBN 1-84067-473-3.
  • KOT, Greg. MusicHound Rock: The Essential Album Guide. Farmington Hills, MI : Visible Ink Press, 1999. Dostupné online. ISBN 1-57859-061-2. The Rolling Stones.
  • KUBERNIK, Harvey. Rubber Soul 50 Years On [online]. Rock's Backpages, December 2015. Dostupné online. Archivované 2019-06-29 z originálu.
  • LARKIN, Colin. All Time Top 1000 Albums. 3rd. vyd. [s.l.] : Virgin Books, 2000. ISBN 0-7535-0493-6.
  • LARKIN, Colin. Encyclopedia of Popular Music. London : Omnibus Press, 2011. ISBN 978-0-85712-595-8.
  • LEVY, Shawn. Ready, Steady, Go!: Swinging London and the Invention of Cool. London : Fourth Estate, 2002. ISBN 978-1-84115-226-4.
  • MACDONALD, Ian. The Rolling Stones: Play With Fire [online]. November 2002. Dostupné online.
  • MALVINNI, David. Experiencing the Rolling Stones: A Listener's Companion. [s.l.] : Rowman & Littlefield, 2016. ISBN 978-0-8108-8920-0.
  • MARGOTIN, Philippe; GUESDON, Jean-Michel. The Rolling Stones All the Songs: The Story Behind Every Track. [s.l.] : Running Press, 2016. ISBN 978-0-316-31773-3.
  • MARCHESE, David. The Complete Works: Ranking All 374 Rolling Stones Songs [online]. May 2017. Dostupné online.
  • MARCUS, Greil. Stranded. [s.l.] : Knopf, 1979. ISBN 0-394-73827-6. Treasure Island.
  • MARCUS, Greil. The Rolling Stone Illustrated History of Rock & Roll. Revised and updated. vyd. [s.l.] : Random House/Rolling Stone Press Book, 1980. ISBN 0-394-73938-8. The Beatles.
  • MAWER, Sharon. Album Chart History: 1966 [online]. The Official UK Charts Company, May 2007. Dostupné online. Archivované 2007-12-17 z originálu.
  • Counterbalance No. 125: The Rolling Stones' 'Aftermath' [online]. 19 April 2013. Dostupné online.
  • MILES, Barry. The Rolling Stones: An Illustrated Discography. London : Omnibus Press, 1980. Dostupné online. ISBN 978-0-86001-762-2. (po anglicky)
  • MOON, Tom. The New Rolling Stone Album Guide. London : Fireside, 2004. ISBN 0-7432-0169-8. The Rolling Stones.
  • MONROE, Jazz. The Rolling Stones' Top 10 Albums – Ranked [online]. 23 April 2015. Dostupné online. Archivované 2016-09-23 z originálu.
  • NORMAN, Philip. The Stones. London : Sidgwick & Jackson, 2001. ISBN 0-283-07277-6.
  • NORMAN, Philip. Mick Jagger. [s.l.] : Doubleday Canada, 2012. ISBN 978-0-385-66906-1.
  • NYMAN, Jake. Suomi soi 4: Suuri suomalainen listakirja. 1st. vyd. Helsinki : Tammi, 2005. ISBN 951-31-2503-3. (po fínsky)
  • O'ROURKE, Sally. It Was 50 Years Ago Today: 'Aftermath' by The Rolling Stones [online]. 14 June 2016. Dostupné online.
  • PAGLIA, Camille. Vamps & Tramps: New Essays. [s.l.] : Vintage Books, 1994. ISBN 0-679-75120-3.
  • PALMER, David. Playback: 'Aftermath' still has its shine. The Cullman Times, 27 June 2011. Dostupné online [cit. 2020-03-15].
  • PERONE, James E.. The Album: A Guide to Pop Music's Most Provocative, Influential and Important Creations. Santa Barbara, CA : Praeger, 2012. ISBN 978-0-313-37906-2.
  • PERSAD, Michelle. See The Rolling Stones Before They Released 'Aftermath' (PHOTO) [online]. 15 April 2013. Dostupné online. Archivované 2018-11-27 z originálu.
  • PETRIDIS, Alexis. The Rolling Stones – every album ranked!. The Guardian, 17 May 2018. Dostupné online [cit. 2020-01-02].
  • PHILO, Simon. British Invasion: The Crosscurrents of Musical Influence. Lanham, MD : Rowman & Littlefield, 2015. Dostupné online. ISBN 978-0-8108-8627-8.
  • ROSEN, Jody. The Rolling Stones Part 1: The 1960s and '70s [online]. 2 July 2006. Dostupné online. Archivované 2010-12-27 z originálu.
  • ROSS, Graeme. Playlist: The 10 best Rolling Stones albums. The Independent, 12 December 2018. Dostupné online [cit. 2020-03-19].
  • SALEWICZ, Chris. Mick & Keith. London : Orion, 2002. ISBN 0-7528-1858-9.
  • SAVAGE, Jon. 1966: The Year the Decade Exploded. London : Faber & Faber, 2015. ISBN 978-0-571-27763-6.
  • SCHAFFNER, Nicholas. The British Invasion: From the First Wave to the New Wave. [s.l.] : McGraw-Hill, 1982. ISBN 0-07-055089-1.
  • SHEFFIELD, Rob. Rolling Stones Album Guide: The Good, the Great and the 'Angie' [online]. 17 August 2012. Dostupné online. Archivované 2020-01-02 z originálu.
  • SIMONELLI, David. Working Class Heroes: Rock Music and British Society in the 1960s and 1970s. Lanham, MD : Lexington Books, 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-7391-7051-9.
  • SMITH, Chris. 101 Albums That Changed Popular Music. New York, NY : Oxford University Press, 2009. ISBN 978-0-19-537371-4.
  • SMITH, Emily Esfahani. The Provocations of Camille Paglia [online]. Summer 2019. Dostupné online.
  • SMITH, Patti. Jag-Arr of the Jungle [online]. January 1973. Dostupné online.
  • SNOW, Mat. The Who: Fifty Years of My Generation. [s.l.] : Race Point Publishing, 2015. ISBN 978-1-62788-782-3.
  • STRONG, Martin C.. The Great Rock Discography. Edinburgh, UK : Canongate, 2006. ISBN 978-1-84195-615-2.
  • TAYLOR, Jonathan. Pop Critics Pick Rock's Top 100. Los Angeles Daily News, 25 March 1987. Dostupné online [cit. 2019-11-12].
  • TRYNKA, Paul. Brian Jones: The Making of the Rolling Stones. New York, NY : Plume, 2015. ISBN 978-0-14-751645-9.
  • UNTERBERGER, Richie. The Rolling Stones 'What to Do' [online]. n.d.. Dostupné online. Archivované 2018-11-28 z originálu.
  • UNTERBERGER, Richie. Aftermath – The Rolling Stones [online]. n.d.. Dostupné online. Archivované 2018-12-01 z originálu.
  • WALSH, Christopher. Super audio CDs: The Rolling Stones Remastered. 24 August 2002.
  • WENNER, Jann S.. The Rolling Stone Interview: Jagger Remembers [online]. 14 December 1995. Dostupné online. Archivované 2010-11-09 z originálu.
  • WILLIAMS, Richard. The loudest thing we'd ever heard. The Guardian, 10 October 2002. Dostupné online [cit. 2020-03-05].
  • WYMAN, Bill. Rolling with the Stones. London : Dorling Kindersley, 2002. ISBN 0-7513-4646-2.
  • YOUNG, Rob. The Rolling Stones Albums: Aftermath. December 2010.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Aftermath_(album_Rolling_Stones)&oldid=7909119“