Celestín V.

	Celestín V.
	192. rímsky biskup
	; pápež Celestín V., Niccolò di Tommaso, Castel Nuovo
Funkcie a tituly
Pontifikát
	5. júl 1294 – 13. december 1294
Biografické údaje
Rodné meno	Pietro Angelerio da Morrone
Narodenie	1209; Isernia, Sicílske kráľovstvo
Úmrtie	19. máj 1296; Ferentino, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	5. júl 1294
Svätec
Sviatok	19. máj
Patrón	knihárov
Atribúty	holubica, pápežské insígnie,; mních v bielej sutane
Odkazy
	Celestín V. na catholic-hierarchy.org angl. ; Celestín V.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Svätý Celestín V. (lat. Caelestinus Quintus), vl. menom. Pietro Angelerio da Morrone (* 1209, Isernia, Sicílske kráľovstvo, dnes Taliansko - † 19. máj 1296, Ferentino) bol benediktínsky mních a 192. pápež rímskokatolíckej cirkvi (v roku 1294).

Údaje o jeho mladom živote sú pomerne strohé; podrobnejšie sa história zmieňuje o jeho pontifikáte, najmä v súvislosti s okolnosťami jeho zvolenia za pápeža.

Pustovník

Pochádzal z vidieckej mnohopočetnej rodiny z juhotalianskeho regiónu Molise (ako miesto jeho narodenia sa udáva mesto Isernia aj dedina Sant'Angelo Limosano) a údajne mal mimoriadne liečiteľské nadanie.

Už v mladom veku vstúpil do benediktínskeho kláštora Santa Maria di Faifula neďaleko Montagana (v roku 1276 sa stal jeho opátom). Neskôr sa utiahol do samoty a spolu s podobne zmýšľajúcimi druhmi žil ako pustovník na vrchu Morrone. Pre svoju tunajšiu komunitu dokonca dosiahol v roku 1254 schválenie novej rehole, ktorá sa starala o chorých a chudobných (v roku 1274 získal od pápeža Gregora X. začlenenie bratstva do benediktínskej rehole). Tu žil až do júla 1294, kedy ho, bez jeho prítomnosti, zvolili novým Petrovým nástupcom.

Okolnosti Celestínovho zvolenia

Koncom 13. storočia sa niekoľkokrát stalo, že Petrov stolec bol kratší či dlhší čas neobsadený. Takmer jedenásť mesiacov bol uvoľnený po smrti pápeža Honoria IV. († 3.4.1287). Zhromaždenie kardinálov sa totiž nedokázalo dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Ich nesvornosť a neskrývaná túžba po moci spôsobili, že až 22. februára 1288 bol pápežom zvolený Mikuláš IV. (1288 - 1292).

Ešte dlhší čas bol pápežský úrad neobsadený po Mikulášovej smrti († 4.4.1292). Vtedy nebol pápež zvolený dokonca dva roky a tri mesiace.

V marci 1294 prišiel do Perugie, kde sa konkláve konalo, sicílsky kráľ Karol II. V Ríme vtedy prebiehal ostrý ozbrojený konflikt medzi prívržencami rôznych kardinálov, pričom došlo i k viacerým násilným úmrtiam.

Po sérii bezvýchodiskových jednaní sa nakoniec kardináli dohodli a pápežom zvolili osemdesiapäťročného Pietra da Morrone. Zvolenie starca v takom vysokom veku bolo určite východiskom z patovej situácie a malo oddialiť voľbu nového, všetkými akceptovateľného pápeža. Historické záznamy uvádzajú, že za zvolením Pietra da Morrone, stál on sám. Do konkláve totiž doručili Pietrov list, v ktorom varoval kardinálov, že „Boh konkláve strašne potresce, ak nezvolí pápeža“. Jeden z nich vtedy navrhol, aby bol za pápeža zvolený odosielateľ listu, pustovník Pietro.

Keď sa Pietro da Morrone dozvedel, že ho zvolili za pápeža zúfal a chcel utiecť niekam ďaleko. Kráľ Karol II. ho však presvedčil, aby úrad prijal. Súhlasil a pri vysvätení v aquilskej bazilike Santa Maria di Collemaggio prijal meno Celestín V.

Nový pápež, skromný a jednoduchý muž, sa potom stal doslova hračkou v rukách sicílskeho kráľa, podriaďoval sa jeho žiadostiam a dokonca svoje sídlo dal preniesť z Ríma do Neapola. Po piatich mesiacoch si uvedomil, že nemá schopnosti zastávať pápežský úrad. 13. decembra 1294 na svoj post abdikoval (po Ponciánovi v roku 235 a Benediktovi IX. v roku 1045 sa stal tretím pápežom v cirkevnej histórii, ktorý odstúpil z pápežského úradu). Jeho jedinou túžbou bolo vrátiť sa k pustovníckemu životu na mieste, odkiaľ na pápežský stolec prišiel.

Jeho prianie sa mu však nesplnilo. V obave možného cirkevného rozkolu ho jeho nástupca Bonifác VIII. po niekoľkých mesiacoch slobody dal uväzniť v pevnosti Fumone vo Ferentine, južne od Ríma. Napriek väzenskému strádaniu sa Celestín cítil šťastný: „Jediné, čo som si na svete prial, bola cela a oni mi ju dali.“ Tu aj, 19. mája 1296, na neliečenú infekciu zomrel. Už o necelých sedemnásť rokov, 5. mája 1313, ho pápež Klement V. kanonizoval.

Sv. Celestín zvykne byť zobrazovaný ako mních s pápežskými znakmi.

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Celestínom V.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Celestín V.

Zdroje

CELESTÍN V. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 166 – 167.
Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
"19. máj : Sv. CELESTÍN V., pápež." In: Daniel Dian - Viliam Judák: Každý deň so svätými : I. diel. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2006. s. 149. ISBN 80-7162-618-X

Predchodca:
Mikuláš IV.

Pápež
Celestín V.
(zoznam)

Nástupca:
Bonifác VIII.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František