Alessandro Scarlatti

Alessandro (Pietro Gaspare) Scarlatti (* 2. máj 1660, Sicília – † 24. október 1725, Rím) bol taliansky barokový skladateľ, zakladateľ neapolskej opernej školy, otec dvoch rovnako slávnych skladateľov Domenica a Pietra Filipa.

Alessandro Scarlatti
taliansky barokový skladateľ
taliansky barokový skladateľ
Narodenie2. máj 1660
Sicília
Úmrtie24. október 1725 (65 rokov)
Rím
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alessandro Scarlatti

Životopis

upraviť

Scarlatti sa narodil na Sicílii, podľa niektorých prameňov v Trapani, podľa iných v Palerme.

Už ako chlapec sa chcel živiť hudbou, preto odišiel z rodnej Sicílie do Ríma, kde prispôsobil svoje pôvodné priezvisko Scarlata novým pomerom a priženil sa do muzikantskej rodiny.

Spravidla sa uvádza, že bol žiakom Giacoma Carissimiho, ale zrejme musel mať aj nejaké väzby na severné Taliansko, pretože v jeho raných dielach sa dá pozorovať zreteľný vplyv Alessandra Stradellu a Giovanniho Legrenza.

Už ako devätnásťročný mal prvý úspech so svojou operou „Gli Equivoci nel sembiante“ (1679). Opera zaujala bývalú švédsku kráľovnú Kristínu I., ktorá v tom čase žila v Ríme a skladateľa vymenovala za svojho dvorného kapelníka. Venoval jej okrem iného operu „Il Pompeo“ (1683).

Vo februári 1684 sa stal kapelníkom miestokráľa v Neapole. Tu skomponoval celý rad opier v štýle opera seria, ktoré boli mimoriadne obľúbené. Komponoval aj početné oratóriá a hudbu k rozmanitým štátnym príležitostiam.

V roku 1702 Scarlatti Neapol opustil a vrátil sa až keď španielsku nadvládu vystriedala rakúska. Medzitým bol v priazni Ferdinanda III. Medicejského a komponoval opery pre jeho súkromné divadlo vo Florencii. Okrem toho sa stal kapelníkom kardinála Ottoboniho v Ríme a na jeho príhovor aj kapelníkom jedného z najdôležitejších rímskych chrámov, Baziliky Panny Márie Väčšej.

Po krátkom pobyte v Benátkach a Urbine sa vrátil v roku 1708 do Neapola, kde zostal až do roku 1717. Vtedy sa zdalo, že Neapol je už unavený Scarlattiho hudbou a na záver svojho života sa Alessandro vrátil tam, kde jeho hudobná dráha začínala, do Ríma. Tu vytvoril svoje najslávnejšie opery: Telemaco, 1718; Marco Attilio Regolò, 1719 a La Griselda, 1721 a mnoho nádhernej chrámovej hudby.

Poslednou, nedokončenou prácou bola serenáda k svadbe princa Stigliana. Alessandro Scarlatti zomrel v Ríme 24. októbra 1725.

Scarlattiho dielo tvorí dôležitý prechod medzi rano barokovým vokálnym štýlom 17. storočia, ktorého centrom boli najmä Florencia a Benátky a klasickou hudbou 18. storočia, ktorá vyvrcholila Wolfgangom Amadeom Mozartom.

Scarlatti kládol dôraz najmä na hudobnú zložku s využitím árie da capo a lyrickým charakterom melódií bez triviálnych či len tanečných názvukov. Nasledovníkov a žiakov mal nielen v Neapole (Leonardo Leo, Leonardo Vinci, Nicola Porpora), ale po celom Taliansku. Princípom koncertantného poňatia sólového hlasu najmä v kantátach a menších skladbách ovplyvnil aj mladého Georga Friedricha Händela a k žiakom sa na sklonku jeho života počítali aj ďalší nemeckí skladatelia Johann Adolf Hasse a Johann Joachim Quantz.

Scarlatti je autorom viac než 60 opier, z ktorých väčšina náleží k typu opera seria; jeho prvá opera buffa Il Trionfo dell’onore pochádza až z roku 1718. Napísal niekoľko desiatok väčších a cez 700 drobných kantát pre jeden až dva hlasy, so sprievodom čembala prípadne aj dvojice huslí.

Údajne skomponoval cez 200 omší. Z nich však mimoriadnu pozornosť si zaslúži jediná: „Omša na poctu svätej Cecílie“ (1721), ktorá je dôstojným predchodcom veľkých omší Johanna Sebastiana Bacha a Ludwiga van Beethovena.

Inštrumentálnu tvorbu reprezentuje cyklus dvanástich symfónií, čembalové tokáty a sedem sonát pre flautu a sláčiky z roku 1725, ktoré mohli byť určené jeho vtedajšiemu žiakovi Quantzovi.

  • Gli equivoci nel sembiante (1679, Rím, Teatro Sala Capranica)
  • L'honestà negli amori (1680, Rím, Teatro della Pace)
  • Tutto il mal non vien per nuocere (1681, Rím, Teatro della Pace)
  • Il Pompeio (1683, Rím, Palazzo Colonna)
  • La guerriera costante (1683, Rím)
  • L'Aldimiro o vero Favor per favore (1683, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • La Psiche o vero Amore innamorato (1683, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Olimpia vendicata (1685, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • La Rosmene o vero L'infedeltà fedele (1686, Rím, Palazzo Doria Pamphili)
  • Clearco in Negroponte (1686, Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • La santa Dinna (1687, Řím, Palazzo Doria Pamphili)
  • Il Flavio (1688, Neapol, Teatro del Palazzo Reale )
  • L'Anacreonte tiranno (1689, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • L'Amazzone corsara o vero L'Alvilda (1689, Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • La Statira (1690, Rím, Teatro Tordinon)
  • Gli equivoci in amore o vero La Rosaura (1690, Rím, Teatro della Pace delle Cancelleria)
  • L'humanità nelle fiere o vero Il Lucullo (1691, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La Teodora Augusta (1692, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Gerone tiranno di Siracusa (1692, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • L'amante doppio o vero Il Ceccobimbi (4.1693 Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • Il Pirro e Demetrio (1694, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Il Bassiano o vero Il maggior impossibile (1694, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • La santa Genuinda, o vero L'innocenza difesa dall'inganno (1694, Rím, Palazzo Doria Pamphili)
  • Le nozze con l'inimico o vero L'Analinda (1695, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Nerone fatto Cesare (1695, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Massimo Puppieno (1695, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Penelope la casta (1696, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La Didone delirante (1696, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Comodo Antonino (1696, Neapol, Teatro San Bartolomeo )
  • L'Emireno o vero Il consiglio dell'ombra (1697, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La caduta de' Decemviri (1697, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La donne ancora è fedele (1698, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • Il prigioniero fortunato (1698, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Gl'inganni felici (1699, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • L'Eraclea (1700, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Odoardo (1700, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Dafni (1700, Neapol)
  • Laodicea e Berenice (1701, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • Il pastor di Corinto (5.8.1701 Neapol Posilippo)
  • Tito Sempronio Gracco (carn?.1702 Neapol Teatro San Bartolomeo) [Bireno e Dorilla*]
  • Tiberio imperatore d'Oriente (8.5.1702 Neapol Teatro del Palazzo Reale)
  • Il Flavio Cuniberto (1702, Pratolino)
  • Arminio (1703, Pratolino)
  • Turno Aricino (1704, Pratolino)
  • Lucio Manlio l'imperioso (1705, Pratolino)
  • Il gran Tamerlano (1706, Pratolino)
  • Il Mitridate Eupatore (1707, Benátky, Teatro San Giovanni Grisostomo)
  • Il trionfo della libertà (1707 ,Benátky, Teatro San Giovanni Grisostomo)
  • Il Teodosio (1709, Neapol, Teatro San Bartolome )
  • L'amor volubile e tiranno (1709, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La principessa fedele (1710, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • La fede riconosciuta (1710, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Giunio Bruto o vero La caduta dei Tarquini (1711, Neapol)
  • Il Ciro (1712, Řím, Teatro della Pace)
  • Scipione nelle Spagne (1714, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • L'amor generoso (1714, Neapol, Teatro del Palazzo Reale)
  • Il Tigrane o vero L'egual impegno d'amore e di fede (1715, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • Carlo re d'Allemagna (1716, Neapol Teatro San Bartolomeo)
  • La virtù trionfante dell'odio e dell'amore (1716, Neapol, Teatro del Palazzo Reale )
  • Telemaco (1718, Rím, Teatro Sala Capranica)
  • Il trionfo dell'onore (1718, Neapol, Teatro dei Fiorentini)
  • Il Cambise (1719, Neapol, Teatro San Bartolomeo)
  • Marco Attilio Regolo (1719, Rím, Teatro Sala Capranica)
  • La Griselda (1721, Rím, Teatro Sala Capranica)