Tento príbeh sa mi veľmi páčil. Dej zachytáva tri ženy a každá z nich čelí svojím útrapám.
Páči sa mi ten cottage core pocit, ktorý som z tejto knížky mala. Postavy som si obľúbila a obdivovala každou stranou viac a viac. Jediné, čo mi vadilo, za čo dej nemôže sú chyby v texte..
Inak skvelé a oddychové dielo, odporúčam

Tri ženy, pokrvné príbuzné, podobné osudy v rôznych časových obdobiach. Nezlomné, spurné, milujúce prírodu, ktorá im poskytuje akúsi útechu, oporu a pomoc.

Oddychové čítanie, ktoré neurazí, ale zrejme si ho o pol roka ani nebudete pamätať. Minimálne ja nie. Román sa mi čítal ľahko a rýchlo, tomu však zodpovedal aj obsah. Asi som naučená na knihy, ktoré majú v sebe nejaké väčšie posolstvo, alebo umeleckú hodnotu. Autorka načrtla v deji dôležité témy, vo väčšine to skončilo niekde pri povrchu, až na „women-power“, ktorá na vás doslova revala z každej stránky. Povedala by som, že to bolo miestami dosť nasilu. Opisy prírody sa mi zdali príjemné asi tak do prvej polovice, potom mi to už prišlo celé veľmi monotónne, hlavne pre repetitívnosť fráz a dokonca celých viet o dážďovkách v zemi, šidielkach, vranách, či rastlinách. Autorka striedala kapitoly so svojimi protagonistkami v rýchlosti. Dej sa na záver veľmi pekne spojil, ale jednotlivé príbehy boli miestami ako cez kopirák, čo bol nepochybne zámer. Ak to mám zhrnúť, myslím si, že kniha náročnejšieho čitateľa príliš nenadchne. Jedine ako oddychové čítanie, ktoré sa dá zhltnúť za víkend niekde na horách. V takom prípade to môže celkom dobre zapasovať.

Prvotina Emilie Hart si získala úspech u širokého (prevažne ženského) publika. Každá kniha má svojich čitateľov. U mňa sa táto zaradila ako ľahší podpriemer. Tak dúfam, že za to nedostanem verejný lynč. :)

Na záver taká jedna vetička, kde mi prišla spomínaná „ženská sila“ úplne zbytočná:
„Kate sa uľavilo, keď našla aj beletriu, dokonca aj niekoľko básnických zbierok. Takmer všetky romány napísali ženy – Daphne du Maurier, Angela Carterová, Virginia Woolfová.“

Pri tejto vete sa s úsmevom a láskou dívam na vlastnú knižnicu, kde sú zastúpení autori ženského, mužského pohlavia približne na rovnako. Dokonca sa v nej vyskytujú aj nebinárne osoby. Tak prečo, z väčšiny ženské autorky? Na čo také niečo vôbec spomínať? Veď aj ten „mizogýn“ Houellebecq má čo povedať k dianiu vo svete. A bože, ako dobre to robí...