Wikipédia:Pieskovisko

	Alojzia Kočíková, rod. Martinková
Narodenie	7. február 1947; Spišský Štiavnik, Slovensko
Úmrtie	27. október 2003 (56 rokov); Košice, Slovensko
Commons	Pieskovisko
	Biografický portál

Alojzia Kočíková, rod. Martinková (* 7. február 1947, Spišský Štiavnik – † 27. október 2003, Košice) bola katechétka, akordeonistka, organistka a hudobná pedagogička.

V rokoch 1962 – 1969 študovala na košickom Konzervatóriu hru na akordeóne (doc. Vladimír Čuchran), súkromne hru na organ (prof. Ivan Sokol). Krátko po absolutóriu vstúpila začiatkom augusta 1969 do kláštora Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého v Levoči, kde v komunitnom centre sa začala jej duchovná formácia ako budúcej rehoľnej sestry. Pri tejto príležitosti ročníkový spolužiak z konzervatória Vladimír Rusó, dnes významný majster organovej hry, jej v liste napísal:

Teší ma, že si našla tak dobré uplatnenie svojich schopností (dozvedel som sa od spolužiaka). Dúfam, že to berieš vážne, a že budeš platná v každej svojej činnosti. Boh Ti k tomu dopomôže. Ako vieš, študujem hru na organe. Na jeseň je celoštátna súťaž mladých organistov v Bratislave. Chcem sa čo najlepšie pripraviť: chcel by som si progresívne obohrať súťažné skladby. 9. septembra budem asi hrať v Prešove. Preskúmaj, prosím, či by som nemohol hrať v Levoči vo farskom kostole na trojmanuálovom organe v rámci charitného koncertu, t. j. koncertu usporiadaného farou v jej prospech.

(Z listu Vladimíra Rusóa z 19. 8. 1969. Z pozostalosti Alojzie Kočíkovej, rod. Martinkovej)

V deň iniciačného obradu nazývaného obliečka, ktorý sa uskutočnil počas adventu roku 1969 v starom, tzv. čiernom kostole minoritov v Levoči, prijala z rúk rehoľného kňaza modré rúcho služobnice Ducha Svätého s bielym závojom a prejavila súhlas s rehoľným menom Katarína. Ako éterická bytosť oplývajúca misionárskym duchom a hlbokou spiritualitou, plnila okrem šitia paramentov, čiže bohoslužobných textílií a rúch na liturgické obrady v rímskokatolíckej cirkvi, rolu katechétky a učiteľky v levočskej hudobnej škole. Ako talentovaná hudobníčka skvele ovládala hru na organe vďaka niekoľkoročným kondíciám u koncertného majstra organovej hry Ivana Sokola. S pokorou jej vlastnou prijala popri iných pracovných povinnostiach aj rolu organistky v levočskej Bazilike sv. Jakuba.

Zo zdravotných dôvodov však rehoľné poslanie nečakane ukončila ešte ako novicka koncom februára 1971. Po dlhodobej hospitalizácii ju prijala v júli 1971 do svojho lona jej rodina. Vierolomný komunistický totalitný režim sa postaral, aby pre pitoresknú záležitosť, akou v jej živote mníšska epizóda nepochybne bola, sa nemohla zamestnať. V období rozbehnutej normalizácie osudom poznačená mladá hudobná pedagogička ako ideologicky nespoľahlivá osoba bola v 70. rokoch vystavená trvalej perzekúcii štátnymi orgánmi. Namiesto šľachetného poslania učiteľky hudby okúsila zo strany školských úradov rôzne výčitky a príkoria.

Za neobyčajne komplikovaných okolností sa napokon podarilo domôcť, aby svoje povolanie vykonávala, paradoxne, za pomoci členov tajnej cirkvi na Slovensku. K tomu rozhodujúcim spôsobom dopomohol významný jezuita Jozef Gajdár (1927 – 2011), strojný inžinier, tajne vysvätený za rehoľného kňaza utajovanou Spoločnosťou Ježišovou, ktorý jej v apríli 1971 adresoval už ako niekdajšej novicke niekoľko povzbudzujúcich myšlienok:

Je správne, že si ostala u toho známeho lekára, on Ti určite pomôže. (...) Ak sa už budeš lepšie cítiť, kedykoľvek môžeš prísť do Košíc k nám, tu sa miesto na ubytovanie vždy nájde. Ohľadom zamestnania nebuď vôbec ustarostená. Nie si sama. Patríš k nám, máš v nás dobrých priateľov a priateľky. Postaráme sa o Teba. Len plne dôveruj v Nášho Otca. On chce plnú odovzdanosť a bezstarostnosť. On sa postará.

(Úryvok z listu Jozefa Gajdára z 20. 4. 1971. Z pozostalosti Alojzie Kočíkovej, rod. Martinkovej)

Totalitný režim „mníšsku“ minulosť Alojzie čas od času predhadzoval ako z milosti trpenú spornú záležitosť, čo spôsobovalo jej senzibilnej psychike nemalé utrpenie. Chodila z okresu do okresu. Buď odmietali s ňou uzavrieť pracovnú zmluvu, alebo s ňou pracovný pomer uzatvárali na nevyhnutne potrebný čas, aby ho po krátkom čase znovu rozviazali:

... rozväzujem s Vami pracovný pomer s jednomesačnou výpovednou lehotou dňom 30. júna 1970. Súčasne uvedeným dňom zastavujem vyplácanie pracovných príjmov. Dôvody: Podľa novely zákona čís. 65/1965 Zb. možno dať pracovníkovi výpoveď, ak svojou činnosťou narušil spoločenský socialistický poriadok a nemá preto dôveru potrebnú na zastávanie doterajšej funkcie. Ďalej podľa pracovného poriadku pre učiteľov a ostatných školských pracovníkov zo dňa 15. 12. 1967 (Vestník MŠ z 10. 1. 1968) č. III, od. 2 od učiteľa a vychovávateľa sa vyžaduje, aby svojím konaním poskytoval záruku správnej výchovy zverených žiakov k vedeckému názoru v duchu zásad Ústavy ČSSR a školského zákona. Uvedené podmienky nesplňujete. Podľa ustanovení je Vašou povinnosťou ako pedagóga výchovou i svojím osobným príkladom pôsobiť na žiakov v smere k vedeckému svetovému názoru. Túto úlohu nemôžete plniť vzhľadom na Vaše zastávanie idealistického svetového názoru, prakticky vyjadrené členstvom v zväzku, ktorý zásadne hlása idealistický svetonázor a zamieta vedecký svetonázor.

(List Škol/PAM-699/1970, ONV v Spišskej Novej Vsi. Z pozostalosti Alojzie Kočíkovej, rod. Martinkovej)

Pociťovala krivdu, no nevolala po pomste. Požadovala zadosťučinenie, a tak hľadala nápravu. V roku 1992 dosiahla čiastočnú satisfakciu uplatnením práv podľa zákona z roku 1991 o mimosúdnych rehabilitáciách na zmiernenie krívd zavinených totalitou.

Zomrela vo veku 56 rokov po beznádejnom boji s nevyliečiteľnou chorobou. Pochovaná je v rodnej obci.