Veľmajster (šach)
Veľmajster (ang. Grandmaster) je najvyšší šachový titul udeľovaný Medzinárodnou šachovou federáciou FIDE.
Pred 2. svetovou vojnou sa používal titul veľmajster pre šachistov, ktorí dosahovali veľké úspechy na turnajoch. Na turnaji v Petrohrade v roku 1914 udelil ruský cár titul veľmajster piatim hráčom, ktorí postúpili do finálovej skupiny. Boli to Emanuel Lasker, José Raúl Capablanca, Alexander Alechin, Siegbert Tarrasch a Frank Marshall.
Po 2. svetovej vojne začala titul veľmajster udeľovať FIDE. Odvtedy sa tento titul nazýva medzinárodný veľmajster (GM). Po prvýkrát sa titul medzinárodný veľmajster udeľoval v roku 1950. Získalo ho 27 hráčov ešte na základe predchádzajúcich výsledkov. Postupne FIDE vytvorila klasifikačné normy, ktoré musí hráč splniť, aby titul medzinárodný veľmajster dostal.
Pre ženy bol zavedený titul medzinárodná veľmajsterka (WGM) v roku 1976 podľa osobitných klasifikačných noriem. Prvou šachistkou, ktorá splnila veľmajstrovskú normu podľa klasifikačných noriem pre mužov, bola v roku 1991 maďarská šachistka Zsuzsa Polgárová.
V súčasnosti je evidovaných viac ako 900 medzinárodných veľmajstrov. Napríklad v roku 1972 ich bolo iba 88, v roku 1987 okolo 300.
Titul medzinárodný veľmajster existuje aj v korešpondenčnom šachu (od roku 1953) a v kompozičnom šachu (od roku 1972)
Okrem titulu medzinárodný veľmajster sú zavedené aj nižšie medzinárodné tituly,
- medzinárodný majster (IM, WIM)
- majster FIDE (FM, WFM)