Preskočiť na obsah

Stredovek

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Stredovek (z lat. media aetas – „stredný vek“[1]) alebo knižne a odborne medieval[2] je v tradičnej periodizácii všeobecných dejín epocha historického vývoja Európy medzi starovekom (resp. antikou) a novovekom, pôvodne ohraničená obrátením rímskeho cisára Konštantína I. na kresťanstvo (pozri milánsky edikt)[3] alebo zánikom Západorímskej ríše (476) na jednej strane a dobytím Konštantínopola (1453), objavením Ameriky (1492) alebo začiatkom reformácie (1515) na strane druhej.[4] Dnes prevládajúci prístup vkladá medzi antiku a začiatok stredoveku prechodnú periódu zvanú neskorá antika (z nem. Spätantike), vzhľadom na to, že prechod z jednej epochy na druhú bol dlhý, pozvoľný a s početnými prelomami.[3]

Výraz media aetas zaviedli talianski učenci 14. a najmä 15. storočia (prvým bol Francesco Petrarca) na pejoratívne označenie doby, ktorá stála medzi imaginárnou antikou a modernitou, kedy zažívali rozvoj myšlienky, ktoré boli neskôr (v 19. storočí) označené ako humanizmus (pozri renesančný humanizmus) a renesancia.[5] V tridsiatych rokoch 13. storočia Petrarcha označoval predkresťanské doby ako antiqua (alebo „staroveké“) a kresťanské obdobie ako nova (alebo „nové“).[6] Petrarca považoval storočia po zániku Rímskej ríše za „temné“ v porovnaní so „svetlom“ klasickej antiky.[7] Mýtus, že Európa vtedy upadla do tisíc rokov trvajúceho obdobia neznalosti, ktoré dostalo pomenovanie ,,temný stredovek" s dominanciou cirkvi vyvracia R. Stark[8] (pozri ďalej Mýtus temného stredoveku).

V odbornej literatúre sa používa adjektívum medieválny ako synonymum slova stredoveký (t. j. súvisiaci so stredovekom, pochádzajúci zo stredoveku, charakteristický pre stredovek,[9] napr. stredoveký realizmus). Odbor historickej vedy zaoberajúci sa dejinami európskeho stredoveku sa nazýva medievalistika[10] a odborník v nej medievalista[11].

Začiatok a koniec stredoveku

[upraviť | upraviť zdroj]

Datovaný je pádom Západorímskej ríše (rok 476) a sťahovaním národov na jednom konci, zámorskými objavmi a náboženskou reformáciou na strane druhej. Tradične sa udáva 476 – 1492 v Európe (1526 v Uhorsku a Česku; 1492 je objavenie Ameriky, 1526 bitka pri Moháči).

Začiatok stredoveku
Bližšie informácie v hlavnom článku: Starovek
(koniec staroveku)
Koniec stredoveku

Koniec stredoveku je na rozdiel od začiatku stredoveku pomerne ustálený okolo roku 1500. Okrem „univerzálnej“ hranice 1492, má totiž väčšina krajín aj vlastný zlomový dátum: Uhorsko a Česko 1526, Nemecko 1517 (Martin Luther vystupuje so svojimi tézami v chráme na zámku Wittenberg), Anglicko 1485, Francúzsko 1515, Španielsko 1515, Švédsko 1523, Nórsko 1536, Dánsko 1533, Poľsko 1505, Rusko 1533, Holandsko 1519. Niekedy sa ako hraničný dátum uvádza aj vynález kníhtlače roku 1452 Johannom Gutenbergom, či pád Konštantinopolu v r. 1453.

Koniec stredoveku možno charakterizovať aj voľnejšie súborom základných skutočností, udalostí a myšlienok, ktoré sa v istom čase (okolo 1500) objavili a zmenili chod spoločnosti tak, že môžeme hovoriť o novoveku. Najdôležitejšie zmeny boli:

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas stredoveku nastáva spojenie dedičstva antickej civilizácie Rímskej ríše s barbarskou kultúrou Germánov, Keltov a Slovanov. Unifikátorom a nositeľom vzdelanosti je cirkev. Kresťanská doktrína a kresťanský svetonázor vládnu mysleniu. Hospodárstvo sa vyvíja vo feudálnom rámci vazalských vzťahov, na ich vrchole stojí kráľ. Vytvárajú sa špecifické jednotky ako napr. feudálny veľkostatok, hradiská, obchodné prímorské mestá. Vývoj vyústi do vzniku stredovekého mesta na jednej strane (disponujúce právnymi a hospodárskymi privilégiami) a do vzniku stredovekého hradu ako sídla aristokracie – šľachty. Územie Európy je rozdelené na kráľovstvá, vládne im kráľ. Pomocou svojich vazalov kráľ spravuje územie, vedie obranné a útočné vojny. Právo sa mení od tradičného-zvykového na písané, kráľ vydáva zákonníky, privilégiá a colné predpisy. Cirkevné právo je záväzné nielen pre klérus, ale ako súkromné a rodinné právo je záväzné pre všetkých.

Kultúra stredoveku vytvorila mnohé vynikajúce pamiatky písomníctva (kroniky, legendy, ságy), architektúry (baziliky, katedrály, hrady, mestá), výtvarného umenia (krídlové oltáre, fresky, mozaiky, sochy aplikované ako výzdoba katedrál aj samostatne stojace), užitého umenia (koberce, tapisérie, tkaniny, zbrane, šperk, relikviáre, keramika, sklo), hudby i literatúry.

Prevládajúcou spoločenskou a ekonomickou formou usporiadania spoločnosti vrcholného a neskorého stredoveku v západnej a strednej Európe je feudalizmus. Podľa toho ako sa pojem definuje, rôznia sa aj údaje o jeho trvaní a výskyte. U nás a vo východnej Európe sa používa široké chápanie feudalizmu pochádzajúce z marxisticko-leninskej historiografie, podľa ktorého napríklad na Slovensku feudalizmus trval od 8. storočia do roku 1848.

Zhruba do vrcholného stredoveku sa spoločnosť delila na privilegovaných (lat. nobiles – šľachta), vrátane cirkvi, a neprivilegovaných (lat. ignobiles), teda poddaných. V skutočnosti však štruktúra spoločnosti jednotlivých štátov bola veľmi pestrá a so vznikom miest sa situácia značne zmenila.

Podľa E. R. Sandvossa stredovek nebol ani prerušením medzi antikou a novovekom, ani zenitom dejín. Pokiaľ ide o filozofiu a vedy nemôže sa stredovek s Grékmi rovnať, iba ak tak s Rimanmi. Sila stredoveku tkvie jednoznačne v náboženskej oblasti a v jednotlivých oblastiach výtvarného umenia, predovšetkým v architektúre. Ale aj k právu, politike, organizácii, obchodu a financiám stredovek prispel značným dielom. Uchoval a rozvinul dedičstvo antiky, vyviedol západné národy z barbarstva, podstatne prispel k tomu, že divočina a prales sa zmenili na kultúrnu krajinu, pribudlo období mieru, ľuďom sa v núdzi a pochybnostiach dostalo opory a nádeje, ako aj pocitu, že boli pozdvihnutí do bohom vyvoleného svetoporiadku. Stredovek sa rozpadol preto, lebo celý jeho systém stál na falošných premisách, ako poznamenal Roger Bacon, vytvorili obraz sveta beztoho, aby dostatočne poznali svet. A podobne to platilo aj o obraze človeka a povahe človeka; malá pozornosť sa venovala zmenám povahy človeka. Významné boli aj vonkajšie príčiny: faktory hospodárske, spoločenské a politické.

Mýtus temného stredoveku

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa R. Stark[8] sa dlho všeobecne prijímalo, že po kolapse Rímskej ríše Európa upadla do tisíc rokov trvajúceho obdobia neznalosti, ktoré dostalo pomenovanie ,,temný stredovek" (niekedy ,,vek viery").

R. Stark[8] ďalej hovorí, že klasická organizačná schéma deliaca históriu na starovek, temný stredovek s dominanciou Cirkvi, renesanciu a osvietenstvo a moderné časy novoveku, ktorá je súčasťou každej učebnice o západnej histórii, je podľa serióznych historikov už desaťročia falošná. Táto schéma je ,,nezničiteľnou pozostalosťou po sebaoslavujúcom humanizme". Pojem ,,renesancia" je nesprávne používať na pomenovanie znovuzrodenia intelektuálneho pokroku po ,,temnom stredoveku". Termín ,,renesancia" v sebe v skutočnosti zahŕňa pomenovanie obdobia v umení, umeleckých štýlov a na rozlíšenie od gotiky alebo baroka. Rešpektované encyklopédie, ako je The Columbia Encyclopedia alebo Britanica, pojem temný stredovek už dnes nepovažujú za adekvátny a pravdivý. Je mylné domnievať sa, že ,,vek rozumu" začal novovekom dobou osvietenstva, pretože západná viera v rozum má v skutočnosti pôvod v kresťanskej teológii. V skutočnosti počas temného stredoveku dosiahla Európa taký veľký technologický skok vpred, že zanechala za sebou zvyšok sveta. A ako je možné, že historici túto skutočnosť tak prekrútili? Podľa R. Starka[8] to bolo preto, lebo termín ,,temný stredovek" je vynálezom protináboženských intelektuálov ako sú Voltaire a Gibbon, ktorí tým zdôvodňovali tvrdenie, že ich éra bola ,,osvietená". Títo intelektuáli boli neochotní oceniť alebo čo i len si všimnúť podstatu reálneho života v tom období. Revolúcie v poľnohospodárstve, vo výzbroji a vo vedení vojny, v sile nezaloženej na človeku, doprave, výrobe a obchode či zánik otroctva ktoré bolo dedičstvom Rímskej ríše, vysoká kultúra, pokrok v hudbe, výtvarnom umení, architektúre, literatúre, vzdelávaní a vede, si títo osvietení intelektuáli takmer vôbec nevšimli.

Nábožensko-mravný život v stredoveku

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Špirka[12] pápež Gregor VII. sa nesnažil iba o reformu kléru, ale jeho účinkovaním vzbudené idey ,,oplodnili" i náboženský život laikov. Náboženské hnutie v 12. a 13. storočí je také mohutné, že tejto dobe dáva jej charakter. Náboženské oduševnenie teologicky nevzdelaných ľudí (laikov) často prevyšovalo horlivosť kléru, ktorého vernosť k zásadám pre bohatstvo a politické zápletky v chúlostivých chvíľach neraz zlyhalo. Laici v snahe po reforme často skĺzli na zlé cesty (valdénski, rojkovia...). Nespokojných ľudí s náboženskými a sociálnymi pomermi uspokojili žobravé rehole. Pozitívny sociálny a reformný smer dal týmto ľuďom napríklad aj sv. František z Asisi. Aj on má zásluhu na tom, že v masách nazhromaždené ,,výbušné látky" nespokojnosti neprepukli v anarchiu a hodnoty ničiacu revolúciu.

Tak ako aj v predchádzajúcich periódach dejín aj vo vrcholnom stredoveku sa podľa Špirka[12] javia v mravnom živote veľké kontrasty. Na jednej strane sú to najvznešenejšie skutky kresťanskej viery, najušľachtilejšie prejavy lásky, na druhej strane hrubé výbuchy ľudskej náruživosti a neskrotnosti. Popri nádherným cnostiam vidieť i veľké neprávosti a poľutovania hodné poklesky. Stále boje medzi duchovnou s svetskou mocou vliekli za sebou zdivočelosť a ukrutnosť, páchanú často i na osobách nevinných, bezbranných, na kláštoroch a duchovných. Vzmáhajúci sa stredoveký obchod a oživený hospodársky život viedol mnohých k bezohľadnému sebectvu, pôžitkárstvu a nehanebnej zmyselnosti. Križiacke výpravy umožnili západnému kresťanstvu oboznámiť sa nielen s východnou kultúrou, ale aj s orientálnou mravnou žumpou. K poverám, ktoré boli už v predošlých dejinných periódach rozšírené a neudusené sa pridala teraz aj na Oriente a u Moslimských bojovníkov (Saracénov) pestovaná mágia. Cirkev neustala v boji proti týmto starým a novým zhýralostiam a získala si nehynúce zásluhy vo vzdelanosti a umravnení divokých európskych národov.

Podľa Špirka[12] aj keď bol vrcholný stredovek bohatý v pokleskoch, bol nepomerne bohatší v cnostiach, ktoré musí uznať tak kresťanský ako aj nekresťanský pozorovateľ. Vidieť to aj pri vzniku veľkého množstva reholí a náboženských združení, ktoré boli prejavom sebazapierania prameniaceho z veľkej lásky k Bohu a človeku. Križiacke výpravy sú skutočným prejavom veľkej odhodlanosti, duševnej sily a pevnej viery európskych národov vďaka ktorým bola Európa zachránená od krvilačného plienenia a znásilňovania Saracénmi a od sektárov vyvolávajúcich lokálny sociálno-mravný rozvrat. Pri pohľade na prekrásne mohutné stredoveké dómy si treba uvedomiť, že na ich výstavbu a estetické poňatie bola potrebná obrovská obetavosť ľudí mnohých profesií a odhliadnúc od ich náboženského prínosu ich výstavba bola vždy veľkou investíciou pri ktorej uživilo svoje rodiny niekoľko generácií remeselníkov, staviteľov, murárov, umelcov všetkého druhu. Bola to doba kedy sa obetavá láska k trpiacemu prejavovala tým najvýraznejším spôsobom, možno s nadsádzkou aj v celých známych dejinách ľudstva ak nerátame Kristovu obetu na kríži za všetkých hriešnikov sveta. V obetavosti v prospech ľudomilých ustanovizní (dnes známych ako tretí sektor) podľa Špirka[12] sa pretekali všetky triedy a stavy. Zo živej kresťanskej lásky vznikli mnohé nemocnice, chudobince a sirotince. V samom Francúzsku bolo v 13. storočí 20 000 hospicov a 2000 nemocníc. Hospodárske a sociálne združenia boli preniknuté i náboženským duchom, a tak sa jednotlivé cechy pretekali s inými združeniami v charitatívnej činnosti či obetavosti na náboženské a ľudomilé ciele. Náboženský duch prenikal celý verejný, súkromný, politický, sociálny, vedecký a umelecký život a budil veľké tvorivé energie. Materiálny a duchovný svet sa harmonicky spájali. Táto doba zrodila celý rad hrdinov alebo inak povedané svätcov a svätíc, ktorí do dnes budia a aj do budúcnosti budú budiť veľký obdiv a úctu. Sú to napríklad sv. Bernard, sv. František, sv. Dominik, sv. Tomáš, sv. Bonavetnúra, Ľudovít IX, Alžbeta Durínska, blahoslavená Agnesa, sv. Hedviga a mnohí iní. Títo ľudia za sebou zanechali celé zástupy nasledovníkov, ktorí ďalej pestovali a udržiavali ich ducha vo svete.

Podľa Špirka[12] stojí táto perióda dejín aj pri tienistých stránkach mravne vysoko nad tou predošlou. Má veľa takých vlastností, aké bolo badať len u prvotných kresťanov. Vo vede a v umení položila pevné základy, na ktorých sa budovala ďalšia európska kultúra a civilizácia. Odbaviť túto etapu ľudských dejín názvom ,,temný stredovek" znamená prejav veľkej neznalosti v histórii alebo v odsúdeniahodnej predpojatosti.

Stredoveký mravný poriadok sa začal rozbíjať hlavne kvôli nastupujúcim ,,osvieteným" filozofom, reformátorom a revolucionárom, ktorí vo svojej pýche zatúžili po slobode, rovnosti a bratstve no nie slobode ducha, ale po slobode telesnej zmyselnosti a rovnosti či bratstve s tými čo súhlasia a nasledujú ich. Zavrhli staré princípy poriadku založené na viere v Boha a svet vykročil do novoveku plného krvavých revolúcií, totalitných režimov založených na falošných ideológiách a svetových vojen s obrovským ľudským utrpením akého dovtedy ľudstvo v takých rozmeroch nikdy nezažilo.

Udalosti a periodizácia

[upraviť | upraviť zdroj]
Mapa Európy v 13. storočí

Vývoj v Európe a na Slovensku je opísaný v nižšie uvedených článkoch zodpovedajúcich periodizácii stredoveku:

Stredovek mimo Európy

[upraviť | upraviť zdroj]

Niekedy sa termín stredovek požíva aj pri opisovaní vývoja v iných častiach sveta, ktoré podľa historikov spĺňajú rovnaké kritériá ako Európa stredoveku (feudálny systém). Obdobie pred otvorením sa západu v dejinách Japonska a Číny býva niekedy označované za stredovek. Predkoloniálne obdobie vývoja v subsaharskej Afrike je tiež nazývané stredovek. Dnes sa ale väčšina historikov zdráha použiť toto pomenovanie inde ako v Európe – pretože len pre Európu platí, že stredovek nasledoval po antickej civilizácii a končil príchodom novoveku. Označenie stredovek sa však používa aj pre Grécku Byzantskú ríšu, hoci tu nenastal úpadok antiky ako v Európe.

Náboženstvo a rády v stredoveku

[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Le Goff 2014, s. 17
  2. ↑ Balážová, Ľubica; Bosák, Ján, edi. (2005), „medieval“, Slovník cudzích slov : akademický (2. dopl. a preprac. vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, ISBN 80-10-00381-6 
  3. ↑ a b Le Goff 2014, s. 20
  4. ↑ „stredovek“, Malá slovenská encyklopédia (1. vyd.), Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 1993, str. 685, ISBN 80-85584-12-3 
  5. ↑ Le Goff 2014, s. 17-20
  6. ↑ Knox "History of the Idea of the Renaissance" Wayback Machine [online]. 2012-02-03, [cit. 2021-10-07]. Dostupné online. Archivované 2012-02-03 z originálu.
  7. ↑ Mommsen "Petrarch's Conception of the 'Dark Ages'" Speculum pp. 227-228 (anglicky)
  8. ↑ a b c d [Rodney]. Vyriekli krivé svedectvo. Bratislava : POSTOJ MEDIA, s. r. o., 2018. ISBN 978-80-972814-9-6. S. 292.
  9. ↑ Jarošová, Alexandra, ed. (2015), „medieválny“, Slovník súčasného slovenského jazyka, M – N (1. vyd.), Bratislava: Veda, ISBN 978-80-224-1485-2 
  10. ↑ „medievalistika“, Malá slovenská encyklopédia (1. vyd.), Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 1993, str. 434, ISBN 80-85584-12-3 
  11. ↑ Peciar, Štefan, ed. (1960), „medievalista“, Slovník slovenského jazyka, II. L – O (1. vyd.), Bratislava: Vydavateľstvo SAV, str. 120 
  12. ↑ a b c d e [UNIV. DOC. DR. Špirko Jozef]. Cirkevné dejiny - Zväzok I.. Zväzok 1.. Turčiansky Sv. Martin, Slovensko : Neografia Turčiansky Sv. Martin, Slovensko, 1943. Signatura: 2-00870-01. S. 477.

Použitá literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stredovek
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo Stredovek

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko:

Európa:

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Stredovek&oldid=7779607“