Programmed input/output
Programmed input/output (PIO) je pôvodná metóda prenosu dát cez zbernicu IDE/ATA. Prenos medzi zariadeniami a systémom kompletne ovládal procesor (CPU). PIO využíva niekoľko základných prenosových rýchlosti, ktoré sa tiež nazývajú PIO módy (angl. PIO modes).
V polovici 90-tych rokov bol PIO najpoužívanejší spôsob prenosu dát z pevných diskov. Zo začiatku PIO poznal 3 pomalšie rýchlosti, ktoré sa stali štandardom ATA, neskôr pribudli ďalšie 2 rýchlosti, ktoré už boli súčasťou ATA-2.
PIO Mód | Čas cyklu (ns) | Maximálna prenosová rýchlosť (MB/s) | Definujúci štandard |
---|---|---|---|
Mode 0 | 600 | 3,3 | ATA |
Mode 1 | 383 | 5,2 | ATA |
Mode 2 | 240 | 8,3 | ATA |
Mode 3 | 180 | 11,1 | ATA-2 |
Mode 4 | 120 | 16,7 | ATA-2 |
Časom sa začal aj vyvíjať ďalší PIO mod 5 s prenosovou rýchlosťou 22 MB/s, ale nikdy nebol implementovaný do IDE/ATA zberníc, lebo v tom čase prišiel na trh rýchlejší Ultra DMA mód 2 s prenosovou rýchlosťou 33 MB/s.
Rýchlejší mód sa považoval za lepší, lebo mal rýchlejšiu synchronizáciu čo predstavovalo rýchlejší prenos dát. V skutočnosti však boli pevné disky omnoho pomalšie. Vtedy cenovo výhodné pevné disky, ktoré sa pripájali na zbernicu ISA nemohli využívať ani PIO módy 3 a 4, lebo im to nedovoľovala pomalá prenosová rýchlosť zbernice.
Prenos bol riadený procesorom a nebolo výhodné ho zaťažovať zvýšenými nárokmi na rýchlosť zbernice, lebo sa musel starať o vykonávanie inštrukcií. Preto PIO dobre fungovalo pre pomalé zariadenia ako napríklad klávesnica, myš, modem a nie pre zariadenia ako harddisky. PIO bol výhodný len pre nenáročné aplikácie a jednoúlohové operačné systémy. Pri prenose väčšieho množstva dát bol procesor dočasne blokovaný, preto ho časom nahradili DMA módy a neskôr Ultra DMA.
Každý IDE kanál podporuje 2 zariadenia, jedno ako master a jedno a slave. Nové systémy dovoľovali používať týmto zariadeniam rozdielne rýchlosti, o čo bolo funkciou chipsetu a BIOSu. Keď nebola tato možnosť podporovaná tak oba zariadenia komunikovali rovnakou rýchlosťou.