Predrománska architektúra

O celkovom predrománskom umení pozri Predrománske výtvarné umenie.

Vstupná brána (Königshalle) v opátstve Lorsch, 9./10. storočie, Lorsch, Nemecko

Predrománska architektúra je architektúra predrománskeho umenia. Počiatok rozvoja predrománskej architektúry je časovo nejednoznačný. Nadväzuje na rímsku architektúru a spája sa s neskorým vývojom ranokresťanskej architektúry. Po rozpade Západorímskej ríše došlo v Západnej Európe k individualizácii nových konštrukčných foriem v rámci miestnych tradícii (štýlov). Obdobie je charakteristické tiež prechodom z drevenej architektúry na kamennú či snahami o obnovu antickej tradície. Jej trvanie ohraničujú rozpätia období od 5./6. storočia do prelomu 10. a 11. storočia. Chronologicky možno predrománsku architektúru rozčleniť do troch hlavných etáp: predkarolínska, karolínska a otonská architektúra.

Hlavné prvky predrománskej architektúry

Predrománska architektúra zahŕňa stavebné pamiatky raného stredoveku (5./6. storočie – 10./11. storočie) z južnej, západnej a čiastočne aj strednej Európy. V mnohých aspektoch vychádzala z ranokresťanskej a rímskej architektúry, čerpala však zároveň z rôznych kultúrnych a náboženských tradícií rozvíjaných v lokálnych centrách. Národnostne sú jej nositeľmi predovšetkým germánske kmene, ktoré sa v tomto období usadili, prijali kresťanstvo a asimilovali rímsku kultúru. Jedným zo zastrešujúcich znakov spoločných pre všetky jej odvetvia je vplyv kresťanstva, ktoré sa v tom čase stalo dominantným náboženstvom Európy.

V architektúre dochádza k prechodu z drevených na kamenné stavby. Predrománska architektúra pokrýva obdobie veľkého rozmachu byzantskej architektúry na Východe. Jej vplyv sa výrazne prejavil v Bazilike svätého Marka v Benátkach alebo na stavbách ostrogótskeho kráľa Theodoricha I. Veľkého v Ravenne. Po rozpade ústrednej rímskej správy bol kultúrny a spoločenský život na Západe dlho riadený rímskymi zvykmi a miestnymi (mestskými) inštitúciami. Barbarské kmene prijímali rímsku kultúru a jazyk v rôznej miere a inak rýchlo. Napríklad na Pyrenejskom polostrove bol rímsky vplyv oveľa silnejší ako v strednej Európe, ktorá bola z veľkej časti mimo Rímskej ríše. Stavby od 6. do 8. storočia sú na Pyrenejskom polostrove alebo na juhu Francúzska pokrokovejšie ako chudobné a primitívne stavby strednej a severnej Európy.

Pôdorys (v tvare latinského kríža s transeptom) kláštorného chrámu v Saint-Riquier, 7. storočie, Francúzsko

V predrománskej architektúre dochádza k zmene usporiadania plánu ranokresťanskej baziliky tvare písmena T, bol zmenený vložením poľa (travé) medzi apsidu a priečnu loď (transept), na tvar latinského kríža. V staviteľstve sa ďalej uplatňujú oba plány baziliky. Postupom času ale prevláda plán baziliky v tvare latinského kríža. Niektoré chrámy boli zasvätené dvom svätcom, v dôsledku čoho vznikla bazilika novšieho typu, kde je chór na východnej i západnej strane. Niekedy je západná časť rozšírená o priečnu loď. Charakteristické je zväčšenie a vyvýšenie presbytéria, ako aj predĺženie apsidy v chór či zväčšenie hrúbky muriva. Typické sú aj optické zdôraznenie vzťahu medzi podporou a bremenom a obľuba neopracovaných materiálov.

Krypta, priestor pod chórom, sa ďalej vyvíjala v niekoľko-loďový priestor doplnený o apsidu. Zastropenie krypty muselo byť značne nad terénom, aby získalo denné svetlo. Tým vznikla potreby vyvýšenia chóru a oltárneho priestoru. V mnohých prípadoch sa okolo chóru vyvinula ochodza, ktorá sprístupňovala kryptu, ale aj priechod veriacich okolo relikvií či iných významných náboženských miest. Ochodza na vonkajšom obvode bola doplnená o kaplnky. Záver chrámu sa tak rozrástol o ochodzu s vencom kaplniek.

Krypta a ochodza s vencom kaplniek v Chráme svätého Aniana z Orléans, 6./7. storočie, Orléans, Francúzsko

Okrem pozdĺžnych, prevládajú centrálne stavby polygonálneho alebo kruhového tvaru prípadne aj s ochodzou. K ujasneniu usporiadania kláštorných budov významným spôsobom prispel zachovaný plán Opátstva svätého Havla vo švajčiarskom St. Gallen, ktorý je stavebným plánom alebo ideovým vzorom kláštornej architektúry. Jadrom dispozície je dvojchórový chrám s dvoma voľne stojacími vežami. Z južnej strane prilieha ku kostolu dvor štvorcového pôdorysu s krytými ochodzami po stranách tzv. krížová chodba. K nej priliehajú budovy ako refektár, kapitulná sieň, kuchyňa alebo cely mníchov. Okolo tohto súboru sú rozmiestnené ďalšie hospodárske budovy. Vedľa dvorských a kláštorných komplexov sa na území Franskej ríše stavali jednoduché jednoloďové kostoly s pravouhlým kňazišťom. Tento typ bol prenesený v 7. storočím írskymi misionármi.

Cisárske falce sú často obohnané jednoduchou hradbou. Rozľahlé usadlosti sú rozmiestené na rôznych častiach ríše. Falc bola súborom budov s kaplnkou, kráľovskou sieňou a ďalšími hospodárskymi budovami. Stavebná činnosť otonskej architektúry sa snaží nadviazať na antickú či karolovskú tradíciu. Pozdĺžne chrámy sú postavené na predošlých schémach a ako podpora sa používalo striedanie pilierov a stĺpov. V utváraní hmotnej koncepcie je dosiahnuté organické spojenie všetkých častí v jednotný celok. Tieto snahy sa prejavujú v interiéri chrámu.

Vývoj predrománskej architektúry

Poznámka: Do obdobia vývoja predrománskej architektúry sa chronologicky radí čiastočne aj ranokresťanská architektúra, ktorá doznieva v 5./6. storočí v západnej Európe, ako aj barbarská a vikingská architektúra, ktoré sa paralelne rozvíjajú na pohanských územiach. Postupnou christianizáciou pohanských národov preniká kresťanská tematika a vplyv predrománskej architektúry aj do týchto oblastí.

Ranokresťanská architektúra (1. – 6. storočie)

Stará Bazilika svätého Petra, bola postavená v 4. storočí, rekonštrukcia z 19. storočia, Rím, Taliansko

Pred oficiálnym uznaním kresťanstva v roku 313 sa kresťania schádzali na odľahlých miestach – jaskyniach, katakombách a v súkromných domoch (domus ecclesiae). Už za vlády Konštantína I. sa však vďaka legalizácii kresťanstva presadilo budovanie rozsiahlejších chrámov, ktoré vychádzali z rímskej bazilikálnej architektúry (Santa Constanza, Kostol svätého Klementa, stará Bazilika Panny Márie Väčšej, stará Lateránska bazilika v Ríme a iné). Umeleckými centrami ranokresťanského umenia sa stali prvé biskupské obce – Rím, Konštantínopol (ktorý bol založený ako typické kresťanské mesto), Antiochia, Jeruzalem a Alexandria. Od 4. storočia vznikajú takisto mnohé pútnické miesta v Palestíne. V celej ríši sa čoskoro začali stavať chrámy, z ktorých mnohé sponzoroval samotný Konštantín I. Veľký. Išlo zvyčajne o päťloďové baziliky, ako napríklad stará Bazilika svätého Petra v Ríme alebo o budovy bazilikálneho alebo centrálneho pôdorysu, ako napríklad Bazilika Božieho Hrobu v Jeruzaleme. Výzdoba chrámov nástennými maľbami alebo mozaikami, ktoré majú poučiť veriacich a tiež ilustrovať liturgické knihy a ďalšie rukopisy. Medzi známe pamiatky patira i dodnes zachované Galériov oblúk a rotunda v Solúne zo 4. storočia či mauzóleum Gally Placidie.

Bazilika San Lorenzo a baptistérium, 4. storočie, Miláno, Taliansko

V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodí, kým baziliky v severnej Afrike ich mali až sedem alebo deväť (napr. bazilika v Kartágu). Do baziliky sa vstupovalo cez nartex. Bežné boli otvorené krovy, vzácnejšie boli kazetové stropy. Pred ranokresťanskými kostolmi sa nachádzalo veľmi často átrium, spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou. Spolu s rozvojom kresťanstva zároveň prestala výstavba pohanských chrámov, ktoré boli svojou štruktúrou od kresťanských značne odlišné. V polovici 5. storočia sa stal dominantný centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos či solúnske Acheiropoietos a Chrám svätého Demetera z konca 5. storočia. Táto architektúra neskôr dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Justiniána I. v 6. storočí. Najdôležitejšou časťou chrámov bol oltár (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal ambón. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhú veľkú polkruhovú bemu slúžiacu na čítanie evanjelií a kázne. Medzi významné budovy okrem kostolov sú baptistériá, útulky, obslužné budovy či biskupské paláce a kláštory. Významnými kláštormi boli napr. kláštorný celok Abú Míná zasvätený svätému Menovi alebo Červený kláštor (Deir-al-Abiad) pri Sóhágu. Zo sekulárnych stavieb šlo v ranom období najmä o kúpele, paláce, záhrady, cisterny, akvadukty či hradby.

Bazilika San Vitale, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Po páde Západorímskej ríše sa architektúra ocitla v politickej a hospodárskej kríze a postupne sa rozpadala. Stavby mali menšiu mierku a menej monumentálny charakter než na Východe (Byzantská ríša). Vzorovou kresťanskou stavbou sa stala stará Bazilika svätého Petra a centrálna stavby mauzólea svätej Konštancie, neskôr premenený na chrám Santa Constanza. Ranokresťanská architektúra sa rozvíjala v centrách ako je Miláno alebo Ravenna, napríklad baptistérium pri Bazilike San Lorenzo. Vyhranený charakter získali centrálne stavby v tvare gréckeho kríža.

Zvláštnu skupinu tvoria ranokresťanské pamiatky v Ravenne z 5. – 8. storočia, ktorá spája v sebe západný a východný vplyv architektúry, napríklad Bazilika San Apollinare v Classe alebo Chrám San Vitale. Ranokresťanská architektúra sa rozvíjala na územiach Galie. Výstavba katedrálnych chrámov, ako napríklad Bazilika svätého Petra v Metz a Bazilika svätého Gereona v Kolíne nad Rýnom. Objavuje sa typ zdvojeného chrámu. Baptistériá mali štvorcový pôdorys s výklenkami a kupolou. Vplyv sýrskej architektúry sa zrkadlí v stavbách menších rozmerov, ktorý tam pôsobil prostredníctvom sýrskych kolónií v galorímských mestách v údolí Rhôny. Od 4. storočia boli galské mestá opevnené proti barbarským nájazdom. Po dobytí Galie Germánmi sa naplno rozvinula predrománska architektúra.

Barbarská a vikingská architektúra

Barbarská architektúra sa spája s obdobím sťahovania národov a umením barbarov. V polovici 2. storočia postupovali Góti od Baltského mora pozdĺž Visly na juh. Tam sídlil už v 2. storočí pred Kr. Sarmati, ktorých postupne vytlačili Skýti na západ. Prvý nájazd barbarov v polovici 3. storočia proti Rímskej ríši súvisel s vojenskou anarchiou. Alamani, Frankovia prenikali až do severnej Itálie a Sasi sa usadili v Británii. Barbarská architektúra sa vzťahovala iba na jednoduché obydlia a opevnené sídla z dreva alebo hliny. Prestávka v 4. storočí umožnila nadviazanie obchodných stykov a obrátenie Gótov na ariánstvo. Barbarská architektúra sa snažila nadviazať na štruktúru rímskych stavieb. Barbari boli prijímaní do rímskych légii a stávali sa sa tak spojencami Ríma. Postupne sa usídľovali v opustených rímskych mestách pozdĺž ciest. Vizigóti sa usadili v Trácii. Zlé životné podmienky ich donútili k povstaniu. V roku 378 zvíťazili nad Rimanmi pri Adrianopole. Neskôr pod vedením Alaricha I. zaútočili na rímske balkánske provincie a vpadli do Itálie. V roku 410 dobyli Rím a v roku 414 prenikli z juhu do Galie, kde sa v roku 451 zúčastnili ako spojenci Ríma bitky na Katalaunských poliach proti Hunom. Koncom 5. storočia sa dostali na Pyrenejský polostrov a založili tam Vizigótske kráľovstvo. Vandali a Svébi spolu s Alanmi spustošili Galiu až k Pyrenejám, neskôr Hispániu aj severnú Afriku. Burgundi a Alamani sa usadili vo východnej časti Galie a Frankovia na severe. Vypovedali poslušnosť Rímskej ríše a rozšírili svoje územie. Huni sa okolo roku 405 usadili v oblasti Panónie a neskôr napadli Konštantínopol. Nato vtrhli na západ a dostali sa až k Parížu, boli odrazení pri Troyes a odtiahli až k Rímu a opäť sa stiahli. Posledný západorímsky cisár bol Romulus Augustus, ktorého v roku 476 Odoaker zosadil z trónu a zabil. Theodorich I. Veľký Odoakera porazil v roku 493. Ostrogótov zahnali Byzantínci cez Balkán do Itálie. Západorímska ríša sa rozkladala a jej miesto zaujali nové barbarské kráľovstva, ktoré sa postupne obracali na ariánstvo, neskôr pričinením Gregora Veľkého obrátením ariánskych barbarov na kresťanskú vieru. Langobardi boli zahnaní od Dunaja Avarmi a neskôr vpadli do Itálie a založili Longobarské kráľovstvo. Trvalo niekoľko desaťročí, než sa rozvinula nová architektúra, ktorá odpovedala politickým ambíciám nových mocenských útvarov.

Drevený kostol v Urnese, 11. storočie, Nórsko

Vikingská architektúra sa ako architektonická fáza severského okruhu rozvíjala medzi 8. – 12. storočím v Škandinávii. Bola predovšetkým drevenou architektúrou. Jej najvýznamnejším prejavom bol stĺpový kostol stavkirke, nazývaný podľa spôsobu stavby stien zo zvislých stĺpov a fošní. Typické boli stupňovité strechy, ako napríklad Kostol v Urnes z obdobia medzi rokmi 1060 až 1080. Obľúbený bol plochý ornament s pletencovým a štylizovaný zoomorfný ornament. V poslednej fáze sa pod vplyvom karolovského a anglosaského umenia pri výzdobe objavili aj figurálne motívy. Tradícia drevených kostolov pretrvala až do konca stredoveku.

Predkarolínska architektúra

Kostol svätého Jána v Escombe, 7. storočie, Durham, Spojené kráľovstvo

Termín označuje obdobie medzi 5. – 8./9. storočím na území bývalej Západorímskej ríše a v okolitých územiach do nástupu tzv. karolínskej renesancie. Od konca 5. storočia sa architektúra stále viac odlišuje od východorímskej (byzantskej). Predkarolínska architektúra je prvou fázou predrománskej architektúry. Prejavuje sa v dvoch líniách, a to z vychádzajúceho antického odkazu a v línii ťažiacej z tradície abstraktného germánskeho a keltského umenia. Umeleckými centrami sú najmä kláštory. V architektúre prevažuje snaha pokračovať v antickej tradícii, ktorá sa rozvíja v štyroch kultúrnych okruhoch: v Itálii sa rozvíja hlavne ostrogótska a longobardská architektúra, na Pyrenejskom polostrove vizigótska architektúra. V 5. storočí vznikali trojloďové baziliky s drevenou strechou, vysokými arkádami a podkovovitými oblúkmi so silným byzantským vplyvom. Na území dnešného Francúzska, Belgicka a Porýnia merovejská architektúra. Katedrálne chrámy vznikali vo veľkých strediskách ako Tours, Reims alebo Paríž, zmes trojloďových bazilík bez transeptu s jednou apsidou a emporou. Neskôr boli prestavané a zachovali sa len zbytky pôvodných katedrál vo Vienne a niekoľko centrálnych baptistérií. Vo východnej časti Franskej ríše sa zachovalo niekoľko sálových chrámov a to v Regensburgu a Lorsch. Na britských ostrovoch a v Írsku sa až do 7. storočia rozvíja architektúra minimálne a nesie znaky ranokresťanskej architektúry. Od 7. až do 10. storočia sa rozvíja anglosaská architektúra, ako napríklad Kostol svätého Jána v Escombe pri Durhame zo 7. storočia.

Merovejská architektúra (5. – 8. storočie)

Fréjuska katedrála s baptistériom, 5. storočie, Fréjus, Francúzsko

Merovejská architektúra je úzko spojená s obdobím vlády merovejovskej dynastie medzi 5. – 8. storočí vo Franskej ríši. Jadro ríše tvorilo približne územie dnešného Francúzska. Architektúra Galie sa v 4. a 5. storočí vyvíjala v rámci ranokresťanskej architektúry (galo-rímska architektúra). V 5. – 6. storočí došlo dôsledkom vpádu germánskych kmeňov k stagnácií. Germánske kmene poznali drevenú architektúru. Niekoľkoloďové pravouhlé sieňové stavby zo zvislých trámov a vyplnené doskami, ktoré sa podobali na neskoršie škandinávske chrámy (stavkirke). Vedľa jednoduchých kláštorných a vidieckych kostolov s obdĺžnikovou loďou sa rovnako stavali aj katedrály. S výstavbou kláštorov súvisí aj rozvoj mníšstva v Galii v druhej polovici 4. storočia. V merovejskej architektúre hlavne v oblasti Galie (Arles, Lyon, Tours, Vienne, Paríž a Chartres) sa uplatňuje typ konštantínovskej baziliky. Kostoly sú trojitého typu (biskupské, kláštorné a pútnické). Biskupské kostoly (katedrála) sa skladajú z dvoch kostolov a baptistéria a boli orientované od severu na juh vedľa seba, ako napríklad v mestách Fréjus, Avignon, Nîmes, Vienne, Auxerre, Sens, Trevír alebo Ženeva. Osobitnou časťou chrámov boli zvonice, umiestnená buď pred presbytériom alebo pred loď do priečelia, napríklad Kostol svätého Martina v Tours a Katedrála svätého Štefana v Paríži. V 5. storočí sa začal uplatňovať krížový pôdorys s kruhovou apsidou pripojenou k priečnej lodi, ako napríklad v kostol v Clermonte, Romainmôtier a v Saint-Denis. Krížový pôdorys mala Bazilika svätého Kríža a Chrám svätého Vincenta v Paríži a Notre-Dame v Jumièges.

Baptistérium svätého Jána, 4./5. storočie, Poitiers, Francúzsko

Centrálne stavby boli vzácne a obvykle to boli baptistéria, napríklad baptistérium vo Venasque alebo v Aix. Od 5. a 6. storočia sa stavali klenuté kaplnky podobné klenutým kostolom v Malej Ázii. Tieto baptistéria sa nápadne podobajú chrámom v Malej Ázii, Sýrii a na pobreží Jadranského mora alebo na baptistéria v Itálii. Štyri výklenky v rohoch štvorcového priestoru umožňujú prechod od štvorca k osemuholníku. Tento spôsob pochádza z Východu a uplatňoval sa pri stavbe baptistérií a martýrii. Od 6. storočia sa objavuje typ baziliky s tromi apsidami, ako napríklad v Autune, Poreči a záver Katedrály svätého Petra a Pavla v Nantes. V 7. a 8. storočí boli vybudované kláštory prevažne na severe a východe Galie mali rozmanité pôdorysy a skladali sa z dvoch kostolov. Usporiadanie pripomína dispozíciu východných kláštorov, ale už od 7. storočia sa začali objavovať odchýlky. Pútnické kostoly boli postavené na okrajoch miest a prevažne na vidieku nad hrobom svätého, ako napríklad v Saint-Germain v Auxerre, Saint-Bénigne v Dijone, Saint-Remi v Remeši. Významným centrom merovejskej architektúry je Poitiers, kde sa nachádzajú významné stavby ako sú napríklad Baptistérium svätého Jána, kláštor v Ligugé neďaleko Poitiers a Kláštor Sainte-Croix.

Ostrogótska a longobardská architektúra (5/6. – 8. storočie)

Theodorichovo mauzóleum, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Ostrogótska a longobardská architektúra sa rozvíjala prevažne na severe Itálie v 5. – 8. storočí. Stavebná činnosť ostrogótskej architektúry je najmä spojená s vládou Theodoricha I. Veľkého. Centrom Ostrogótskej ríše sa od roku 493 stala Ravenna. Ostrogóti udržiavali styky s Byzantskou ríšou a nadviazali na dedičstvo rímskeho umenia. V rokoch 552 – 555 sa ríša rozpadla pod tlakom Byzancie. Architektúra čiastočne nadväzuje na rímsku a ranokresťanskú tradíciu. Podporuje sa výstavba ariánských chrámov pod vplyvom byzantskej architektúry, ako napríklad Dóm Ariánských (dnes San Spirito) z konca 5. storočia alebo Bazilika Sant'Apollinare Nuovo zo začiatku 6. storočia v Ravenne. Významnými centrálnymi stavbami sú Baptistérium ariánov z 5./6. storočia, Bazilika San Vitale zo 6. storočia a Theodorichovo mauzóleum s obrovskou monolitickou kupolou zo 6. storočia v Ravenne.

Interiér Baziliky San Salvatore, približne 753, Brescia, Taliansko

Longobardi vstúpili do Itálie roku 568 z Panónie pod tlakom Avarov a založili tu Longobardské kráľovstvo s hlavným mestom v Pavii. V roku 774 bolo kráľovstvo zničené franským kráľom Karolom I. Veľkým a územie sa stalo súčasťou Franskej ríše. Architektúra sa orientuje na výstavbu bazilík, jednoloďových kostolov, ako napríklad Bazilika San Salvatore v Brescii či palácovej kaplnky v Pavii. Zachovalé pamiatky longobardskej architektúry sú v Pavii, Cividale, Monze a Comu. Počas vlády Karolovcov sa na území severnej Itálie rozvíjala architektúra lombardskej stavebnej školy, ktorej vplyvy doznievajú a na juhu Itálie ešte na konci 10. a začiatku 11. storočia, čo sa neskôr odráža v románskej architektúre.

Vizigótska architektúra (6.  –   7. storočie)

Chrám San Pedro de la Nave, 7. storočie, neďaleko Zamory, Španielsko

Vizigóti postupne obsadzoval Pyrenejský polostrov od 5. storočia a v priebehu 6. storočia tu vytvorili stabilizovaný štátny útvar, ktorý dosiahol svoj vrchol v druhej polovici 7. storočia. V rokoch 711 – 720 bolo Vizigótské kráľovstvo oslabené a dobytá okrem severozápadnej časti (Astúrie) Arabmi. Vizigótska architektúra bola v 7. storočí ovplyvnená byzantskou architektúrou. Z iniciatívy Vizigótov bolo vo Francúzsku postavených niekoľko stavieb, obzvlášť Kostol La Daurade v Toulouse. Stavali sa chrámy bazilikálneho typu na pôdoryse gréckeho kríža, uzatvorené valenou klenbou na pásoch, ako napríklad v San Juan v Baños, Santa Comba v Bande a San Pedro de la Nave zo 7. storočia. Typické bolo použitie štíhlych vysokých arkád v strednej lodi a podkovovitý tvar apsíd, niektorých archivolt či klenieb. Výzdoba sa člení v obdĺžnikové polia tak ako v Galii.

Chrám San Miquel, súčasť komplexu San Peres, 7. – 10. storočie, Terrassa, Španielsko

Druhú skupinu tvoria stavby v Katalánsku. Patria sem predovšetkým chrámy v Terrasse (San Pedro, ktorý bol len kaplnkou, San Miguel a Santa Maria) a katedrála spolu s baptistériom v Egare. Chrám Panny Márie bol nepochybne trojloďovou bazilikou s trámovým stropom. Kostol svätého Michala je malá stavba v tvare gréckeho kríža vpísaného do štvorca, s apsidou na východe. Ramená kríža sú zaklenuté krížovou klenbou a nad strednou časťou sa nachádza kupola na trompoch. V rohoch sú kaplnky zaklenuté konchami. Kresťanské obyvateľstvo (Mozarabi) si na obsadenom území Arabmi vytvorili vlastnú mozarabskú architektúru. Dedičstvo vizigótskej architektúry pokračuje v astúrskej architektúre, ktorá sa tam ďalej rozvíjala v 8. až 10. storočí.

Inzulárna architektúra (5. – 10. storočie)

Veža (O'Rourke's Tower) kláštorného komplexu Clonmacnoise, 1123/1124, Írsko

V 6. storočí sa rozvíjalo, najmä v Írsku a na západnom pobreží Škótska, monastické hnutie. Zakladateľom bol svätý Kolumbán a v dobe jeho pôsobenia a jeho žiakov bolo založených mnoho kláštorov, ktoré boli inšpirované východným mníšstvom. V inzulárnej architektúre sa využíva obdĺžnikový pôdorys spravidla pre jedno-loďové chrámy s predlženým alebo obdĺžnikovým chórom, oddelený od lodi drevenou priečkou. Stĺpy a piliere sa nepoužívali, svätyňa bola často zaklenutá kamennou klenbou. Nad kláštormi sa týčili šesť poschodové valcové alebo kužeľovité veže či zvonice s jedným vchodom asi 3 m nad zemou, ako napríklad v Clonmacnoise, Muiredachu, Ahenny a Bealine.

Západná veža Kostola Všetkých svätých, okolo roku 935, Earl's Barton, Spojené kráľovstvo

Od začiatku 7. storočia na Britských ostrovoch zosilnelo pôsobenie misionárov. Boli založené biskupstvá v Canterbury a Chestru. V kláštorných komplexoch platila regula benediktínskeho rádu, ako napríklad kláštory v Yorku, Harow a Wearmouthu. Spolu s misiami prenikal aj stredomorský umelecký ráz, ktorý sa prejavoval v architektúre a výzdobe, ako napríklad kamenné kríže a stély zdobené antickou rozvilinou. Anglosaské chrámy boli obvykle malé s pravouhlým pôdorysom a spravidla jednoloďové svätyne s presbytériom. Na rozdiel od rímskej tradície tvorí anglosaskú architektúru loď a apsida oddelene, aj keď na seba nadväzujú časti stavby. Zdôraznenie protikladov medzi priestorom pre veriacich a oltárom. Prvé veľké chrámy, ako napríklad Canterburská katedrála vznikla prestavbou rímskej stavby. Ďalšie väčšie chrámy zo 7. storočia boli postavené podľa rímskeho vzoru. K najcharakteristickejším stavbám patria veže, obvykle zastavané do pôdorysu chrámu alebo predsunuté, ako sú napríklad veže Earl's Barton, St. Benet's Cambridge a Sompting, kde je zrejmý rýnsky vplyv v originálnom nasadení strechy tzv. helmturm. K najdôležitejším architektonickým prvkom patria lizény, slepé arkády, kužeľovité vyduté drieky a mitrovito uzatvorené okná.

Karolínska architektúra

Chrám svätého Donáta, 9. storočie, Zadar, Chorvátsko

Označuje obdobie dvorskej a sakrálnej architektúry počas vlády Karola I. Veľkého a jeho syna Ľudovíta Pobožného na konci 8. a začiatku 9. storočia. Karolínska architektúra tvorí jeden z vrcholov predrománskej architektúry a súvisí s celkovým rozvojom kultúry i umenia v období obnovenia cisárstva na Západe (tzv. karolínska renesancia). Karol I. Veľký si uvedomoval kultúrnu zaostalosť západnej Európy oproti Byzantskej ríši, preto vyvinul veľké úsilie, aby tento nedostatok vyrovnal. Začalo sa s výstavbou kláštorov, škôl, monumentálnych chrámov a cisárskych falcí a palácov (Aachen, Ingelheim), kláštorov (Sankt Gallen). Ťažisko stavebnej činnosti sa presunulo hlavne do oblastí Porýnia až k dolnému toku Labe. V rámci tohto obdobia sa rozvíja umenie na Veľkej Morave. Sakrálne stavby mali reprezentatívny charakter a politický význam, ako napríklad Palatínska kaplnka v Aachene je centrálna oktogonálna stavba s kupolou a ochodzou. Celá stavba podobou a výzdobou nadväzuje na (Anastasis) Baziliky Božieho hrobu v Jeruzaleme, ale aj ranokresťanské pamiatky v Ravenne. Typickou stavbou bola trojloďová bazilika s transeptom a pravouhlým záverom alebo s troma paralelnými apsidami. Ďalej sa rozvíja typ centrálneho chrámu. Confessio pod oltárom sa rozvinulo v kryptu, buď ako halový so zvýšeným chórom alebo naopak štólový priestor v podzemí. V cisárskych bazilikách vzniká na západnej strane lode tzv. westwerk. Veľký význam majú kláštory, ktoré plnia rolu misijných činnosti v málo osídlených oblastiach. Medzi najvýznamnejšie stavby patrí Einhardova bazilika v Steinbachu pri Darmstadte, kláštor Werden pri Essene, Corvey neďaleko Paderbornu, Reichenau na Bodamskom jazere, Santa Maria v Cosmedin v Ríme a Chrám svätého Donáta v Zadare.

Karolovska architektúra (koniec 8. storočia – začiatok 10. storočia )

Kostol v Germigny-des-Prés, začiatok 9. storočia, Francúzsko

Dvorská a cirkevná architektúra na konci 8. storočia a v prvej polovice 9. storočia v užšom význame označuje obdobie vlády Karola I. Veľkého (768 – 814) a v širšom význame obdobie vlády karolovskej dynastie vo Franskej ríši. Tvorí jeden z vrcholov predrománskej architektúry, súvisí s celkovým rozvojom kultúry a umenia v dobe obnovenia cisárstva na Západe tzv. karolínska renesancia. Karol Veľký programovo nadviazal na antickú tradíciu hlavne v architektonickom tvarosloví a v opätovnom zavedení figurálnych motívov (drobná plastika a reliéf). No zároveň si Karol uvedomoval primát byzantského cisára a preto jeho úsilie smerovalo k využitiu architektúry ako prostriedku reprezentácie cisárskeho majestátu. Architektúra okrem toho nadviazala na ranokresťanskú architektúru. Prevláda sakrálna architektúra a svetské stavby boli vnímané funkčne bez väčších reprezentatívnych ambícií. Používala sa často spoila, do Porýnia sa dovážali celé časti antických stavieb z Itálie. Miestnosti mali obvykle rovný trámový strop, klenba sa vyskytovala len výnimočne. V severnej Itálii sa počas vlády Karolovcov rozvíjala lombardská stavebná škola, ktorá výrazne prispela k vzniku románskej architektúry.

Pôdorys Dómu v Aachene, čierno vyznačená je palatínska kaplnka, 8./9. storočie, Aachen, Nemecko

Podporuje sa výstavba falcí, palácov, kláštorov a chrámov bazilikálneho typu s pravouhlým uzáverom alebo s troma paralelnými apsidami tzv. benediktínske apsidy, ako napríklad v Saint-Philibert-de-Grand-Lieu alebo pri kryptách vo Flavigne a Saint-Germain v Auxerre. Väčšinou majú centrálny pôdorys, ako napríklad Palatínska kaplnka v Aachene či kostol v Germiny-des-Prés. Kostoly s predsieňou a kaplnkou na poschodí západného priečelia majú v prízemí voľný priechod do lode. Baziliky sa spájali so zvonicami (kampanila) v jeden architektonický celok. Rozvíjal sa typ baziliky v tvare pôdorysu T alebo v tvare kríža, ktorý postupne prevládol. Niektoré baziliky, zrejme pod vplyvom byzantskej architektúry, mali oddelený priestor kríženia od ostatného priestoru chrámu, ako napríklad bazilika na ostrove Reichenau v Mittelzellu z roku 816, čo predznamenalo schému pôdorysu otonskej architektúry. Z podpor sa uplatnili najmä piliere, ktoré získali oproti predošlému jednoduchému profilu krížový profil. Niektoré baziliky mali apsidy na východnej a západnej strane – vznikli teda tzv. dvojchórová bazilika. Od 9. storočia sa začali objavovať baziliky s westwerkom na Západe. Často bola západná časť baziliky rozšírená priečnou loďou a tak vznikol pôdorys dvojitého kríža.

Rekonštrukcia ideálnej podoby kláštora podľa plánu zo Sankt Gallen

Krypty sa oproti ranokresťanskému obdobiu podstatne zväčšovali, niekedy získali podobu niekoľko lodného priestoru s apsidou. Pod vyvýšeným chórom sa nachádza krypta, ktorá je pretiahnutá smerom na východ. Vzniká tak priestor pre uctievanie ostatkov svätých a pre hroby vysoko postavených osôb. Bola zavedená ochodza, ako napríklad v katedrále v Clermont-Ferrand a v kláštornom Kostole svätého Mórica v Agaune. Tieto nové prvky vytvorené v karolínskom období boli neskôr použité v románskej architektúre. V 9. storočí sa v Galii objavujú vežové priečelia. Pôdorys chrámových veží bol spočiatku kruhový a neskôr pravouhlý. Vývoj smeroval k mnohovežovým chrámovým kompozíciám. Významné pozostatky cisárskych palácov nájdeme v Aachene a v Ingelheime. Vďaka plánu Opátstva svätého Havla v Sankt Gallen z roku 830 si môžeme urobiť predstavu o rozsahu kláštorných stavieb v karolínskom období. Uprednostňuje sa plošná výzdoba pred plastickou. Výzdoba chrámov je ovplyvnená interiérovou výzdobou chrámov v Ravenne (nástenné maľby a mozaiky).

Kostol svätého Kríža, 9. storočie, Nin, Chorvátsko

V Dalmácii, bývalom rímskom Illyricu, nadväzuje ranostredoveká architektonická tvorba na antickú, ale aj na byzantskú tradíciu. V dobe, kedy na západe prevláda trojloďová bazilika, stavali sa v Dalmácii drobné kostoly rôznych typov. Určitý vplyv tu mala aj ranokresťanská architektúra Ravenny, prenesená zvláštnym typom voľného kríža Mauzólea Gally Placidie, ktorý sa odráža na Kostole svätého Kríža v Ninu alebo na Chrám svätého Donáta v Zadare. Vznikajú aj rotundy s podkovovitými apsidami a typické kostoly, ktorých múry sú zosilnené podperami.

Veľkomoravská architektúra (začiatok 9. storočia – 906)

Rekonštrukcia pravdepodobného vzhľadu baziliky, 9. storočie, Uherské Hradiště – Sady, Česko

Veľkomoravská architektúra je súhrne označenie pre architektúru Veľkej Moravy od začiatku 9. storočia do začiatku 10. storočia s hlavnými centrami na južnej Morave a na západnom Slovensku. Veľkomoravská architektúra reprezentuje prvý slohovo stabilizovaný prejav u Slovanov. Kostoly patrili vôbec k prvým kamenným stavbách Slovanov, preto sa pri ich stavbe počíta aj s účasťou zahraničných umelcov. V sakrálnej architektúre vidno silný vplyv západnej, ale aj byzantskej architektúry, vďaka kresťanským misiám z kresťanského Západu i Východu. Ďalšie vplyvy na veľkomoravskú sakrálnu architektúru malo viacero zdrojov, čo súvisí s šírením kresťanstva z rôznych oblastí, ako napríklad vplyv karolovskej architektúry či dalmátsko-istrijských vplyvoch. Na veľkomoravskú architektúru nadviazala kresťanská architektúra v Čechách, napríklad Kostol svätého Klementa v Levém Hradci alebo rotunda v Budči.

U veľkomoravských kostoloch sa dá sledovať vývoj troch dispozičných typov chrámov. Prvým typom bol krátky jednoloďový kostol s polkruhovou apsidou z druhej polovice 9. storočia. Sedem kostolov s polkruhovou apsidou, dochovaných v základoch (napríklad v Starém Městě u Uherského Hradiště a v Mikulčiciach), bolo postavených na základe modulovej schémy. Základom je vnútorný priemer apsidy, dĺžka a šírka lode. Vzhľadom k tomu, že modul pravdepodobne určoval výškové rozloženie stavby. Druhým typom bolo krátke alebo o predsieň (nartex) predlžené o jedno klenbové pole (travé) s pravouhlým presbytériom, napríklad Modrá pri Velehrade, Mikulčice, Sady u Uherského Hradiště. Najmä pri kostole v Modré pri Velehrade sa dá predpokladať, že ide o doklad činnosti írsko-škótskej misie v rannom období Veľkej Moravy. Tretím typom bola kruhová centrála (rotunda), ako napríklad rotunda v Mikulčiciach a rotunda s dvoma podkovovitými apsidami v Starém Městě. Tetrakoncha v Mikulčiciach bola pravdepodobne baptistériom.

Rekonštrukcia pravdepodobného vzhľadu veľkomoravského kostola na Devínskom hrade, druhá polovica 9. storočia, Bratislava – mestská časť Devín, Slovensko

Konštrukčne náročnejšími sú trojloďové baziliky z Mikulčíc (kostol III) a z Bratislavy (Hradný vrch). Na Devíne je doložený unikátny jednoloďový kostol s trojlístkovým uzáverom (trikoncha). Kostoly boli stavané z lomového, zriedkavo aj riečneho kameňa, často s použitím materiálu z predslovanského obdobia. Stavby boli zvnútra omietnuté a zdobené freskovou výzdobou, ako napríklad Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch, Kostol svätého Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom a Rotunda svätého Juraja nad Nitrianskou Blatnicou.

Fortifikačná architektúra sa sústreďovala na budovanie opevnených hradísk s predhradím, ako napríklad základy paláca v Mikulčiciach a zrubové stavby v predhradí, kde sa našli podlahové dlaždice z mramoru s ornamentálnou a figurálnou výzdobou. Významným hradiskom bolo Staré Město pri Uherskom Hradišti s radom kostolov (pozdĺžny kostol v miestnej časti Špitálky, Na Valech a rotunda svätého Michala). Archeologické náleziská v oblasti Uherského Hradišťa (Staré Město, Modrá a Sady). Približne polovica z doteraz známych kostolov pochádza práve z Mikulčíc. Existenciu viacerých veľkomoravských kostolov je možné predpokladať v Nitre, ktorá si však zachovala významné postavenie aj po zániku Veľkej Moravy a neskoršie prestavby pravdepodobne zrejme viedli k zničeniu viacerých z nich. Kostoly sa väčšinou nachádzajú v areáloch hradísk, respektíve dvorcov.

Otonská architektúra

Dóm svätého Petra, 10./11. storočie, Trevír, Nemecko

Označuje obdobie prevažne na území dnešného Nemecka počas vlády saskej dynastie (Henrich Vtáčnik, Oto I., Oto II. a Oto III.). Otonská architektúra nadviazala na karolínsku architektúru a bola spojená s ideou obnovy rímskeho impéria na Západe. Zároveň sa na Pyrenejskom polostrove rozvíja astúrska architektúra a mozarabská architektúra. Kultúrnymi centrami sa stávajú cisárske dvory (falc), biskupské sídla a kláštory. Otonské umenie vyvrcholilo okolo roku 1000, zatiaľ čo architektúra až v polovici 11. storočia, a často sa prelína s románskou architektúrou. Stavby otonskej architektúry majú rysy, ktoré ukazujú na plynulý prechod z predrománskej na románsku architektúru, napríklad kláštorný kostol v Alpirsbachu, Katedrála Panny Márie a svätého Štefana v Speyeri, Dóm svätého Petra v Trevíri alebo Dóm v Paderborne či cisárska falc v Goslare. Silná tendencia organicky prepojiť všetky časti stavby v ucelený objekt. Výstavba dvojchórových bazilík s kryptou, dvoma transeptami a westwerkom na Západe. Dôraz sa kladie na východný chór. Za vlády Ota III. sa v menšej miere prejavil vplyv byzantskej architektúry.

Otonská architektúra (začiatok 10. storočia – 1038)

Katedrála Panny Márie a svätého Štefana, 1027/1030 – 1106, Speyer, Nemecko

Otonská architektúra je poslednou fázou predrománskej architektúry. Nadviazala na snahy zrodené v karolínskom období (idea obnovy rímskeho impéria na Západe), uplatnili sa v ňom aj antické vzory a byzantské vplyvy. Niekedy sa toto obdobie označuje ako tzv. otonská renesancia. Rozkvet umenia nastal počas otonskej dynastie, založenej v roku 919 Henrichom I. Vtáčnikom z Dolného Saska, vládnuca do roku 1024, kedy ju vystriedala sálska dynastia. Otonská architektúra sa rozvíjala najmä od nástupu vlády Ota I. v roku 936. Kultúrnymi centrami boli biskupské sídla, kláštory alebo cisársky dvor. Otonská architektúra vyvrcholila okolo roku 1000, zatiaľ čo architektúra z polovice 11. storočia je považovaná za románsku architektúru. Stavby v tomto období majú rysy, ktoré ukazujú na plynulý vývoj staviteľského umenia medzi fázou otonskej a románskej architektúry, ako napríklad kláštorný kostol v Alpirsbachu, Katedrála Panny Márie a svätého Štefana v Speyer alebo Dóm v Paderborne. Obdobná situácia je u cisárskej falce v Goslare z roku 1024. Silila tendencia prepojiť všetky časti stavby do ucelenej priestorovej jednoty.

Kostol svätého Cyriaka, 10./11. storočie, Gernrode, Nemecko

V architektúre sa rozšíril stavby dvojchórových bazilík s viacerými vežami a kryptami. Rozvíjala sa hlavne na základoch karolovskej architektúry. Stále silil dôraz na východný chór, do ktorého sa sústreďovala liturgia. Baziliky mali zvyčajne dve priečne lode a westwerk. Siluetu chrámu dotvárali schodiskové veže a veže nad krížením. Využívalo sa striedanie pilierov a stĺpov. V chrámoch boli využívané empory. Klenby (valené, rebrové, lunetové a kláštorné) sa obmedzovali iba na kryptu a bočné lode. Hlavná loď bola opatrená plochým stropom alebo bola otvorená do krovu. Charakter blízky otonskej architektúre mala aj pôvodná Bazilika svätého Juraja na Pražskom hrade pred prestavbou v roku 1142. Dominujúce boli baptistéria, mauzóleá s centrálnym pôdorysom a baziliky. Bazilika v Hildesheime sa stala prototypom ranej románskej architektúry v Nemecku. Medzi najzachovalejšie stavby patrí palácová kaplnka v Nijmegen alebo kláštorný Kostol svätého Cyriaka v Gernrode. Centrálne stavby sa v pôdoryse a usporiadaním spravidla odvodzovali od palatínskej kaplnky v Aachene. V dobe vlády Ota II. sa v menšej miere prejavil vplyv byzantskej architektúry, ktorý sa vysvetľuje dynastickým zväzkom medzi Otom II. a byzantskou princeznou Theofanou. Kaplnku svätého Bartolojema v Paderborne vybudovali v roku 1017 pre vlastné bohoslužby grécki stavitelia, ktorí pracovali na miestnom dóme. Kaplnka je najstarším nemeckým halovým priestorom a je zaklenutá dvanástimi klenbami, podpierané stĺpmi s byzantinizujícimi hlavicami.

Astúrska a mozarabská architektúra (8. – prvá štvrtina 11. storočia)

Santa Maria de Naranco, kráľovské sídlo (aula regia) kráľa Ramira I., 9. storočie, neďaleko Ovieda, Španielsko

Na konci 8. storočia astúrska architektúra priamo nadväzuje na vizigótsku architektúru. Dochádza k znovuzrodeniu chrámového typu baziliky s mierne vyčnievajúcou priečnou loďou s trojstranným chórom a strednou loďou podopretou stĺpmi. Uplatňujú sa komplikované pôdorysy, najmä v tvare gréckeho kríža s valenou klenbou. Výstavba týchto chrámov prebieha s výraznou podporou astúrskych kráľov Alfonza II. a jeho syna Ramira I. Alfonz II. bol súčasníkom Karola I. Veľkého, s ktorým udržiaval diplomatické styky. V Oviede postavil kaplnku zvanú Svätá komora (Cámara Santa), kde bol uchovaný relikviár prevezený po páde Toleda a Kostol San Tirso. Rovnako v Oviede postavili kráľovský palác, Katedrálu San Salvador s mariánskou kaplnkou a baptistérium. Neďaleko Ovieda dal postaviť Kostol San Julian de los Prados, Iglesia de Santullano, Santa Maria de Bendones a San Pedro de Nora. Medzi najlepšie zachované chrámy z 9. storočia patrí Santa Maria del Naranco, ktorý pravdepodobne slúžil ako kostol alebo kráľovská sála čí sídlo (aula regia) kráľa Ramira I. a Chrám San Miguel de Lillo. Dodatočne vysvätená kaplnka, ktorá je zaklenutá valenou klenbou na pásoch a ich tlak prechádza na oporné piliere vonkajšej stavby. Významnou pamiatkou je kostol v benediktínskom Kláštore San Salvador de Valdediós u Villaviciosy. V architektúre sa objavujú aj prvky vikingského umenia, čo pravdepodobne súvisí s nájazdami Vikingov na astúrskom a galícijskom pobreží. Interiér stavieb je vyzdobený nástennými maľbami, mobiliárom či relikviami.

Kostol San Cebrian de Mazote, 10. storočie, San Cebrián de Mazote, Španielsko

Mozarabská architektúra sa rozvíjala medzi 9. – 11. storočím na Pyrenejskom polostrove pod arabskou a maurskou nadvládou. Typické je spojenie pôvodnej vizigótskej architektúry a islamskej architektúry. Kresťania prijali niektoré arabské zvyky bez toho, aby prešli na islam, pričom si zachovali svoje náboženstvo a určitú cirkevnú a súdnu autonómiu. Na okupovanom juhu Arabmi boli remeselníci v kresťanských komunitách nositeľmi mozarabského umenia. Tieto komunity boli zriedka schopné stavať nové chrámy, aj keď existovala určitá náboženská tolerancia. Povolenia na výstavbu nového chrámu boli veľmi prísne. Väčšinou sa stavali vidiecke kostoly menších rozmerov. Zaklenuté kostoly mali iba jednu loď a klenby mali podkovovitý tvar. Dochádza k miernemu úpadku architektúry. Stavali sa trojloďové až päťloďové baziliky s troma apsidami. Vplyv islamskej architektúry sa odrážal v používaní podkovovitého oblúku a rebrovanej kupoly. Stavali sa vysoké chrámy, často trojloďové s dvoma radmi maurských arkád s otvoreným pohľadom do krovu. Medzi vrcholné architektonické patria chrámy v Escalade, Penalbe a Celanove a pozoruhodný je najmä chrám v Berlange. Najväčším dochovaným príkladom mozarabskej architektúry je Kláštor San Miguel de Escalada neďaleko Leónu, ktorý založili mnísi z Córdoby a vysvätili ho v roku 913. Významnými pamiatkami sú San Cebrian de Mazote v provincii Valladolid a San Maria v Melque v Tolede. Mozarabská architektúra sa od konca 9. storočia rozširovala aj do oblastí znovu dobytých území severnými kresťanskými kráľovstvami, najmä v Leóne a Kastílii. Na znovu dobytých územiach hlavne v povodí rieky Douro a náhornej plošiny Meseta, ale aj na území kresťanských kráľovstiev na severe Pyrenejského polostrova na konci 9. a začiatku 11. storočia dochádza k vytvoreniu špecifickej fázy tzv. Repoblación. Architektúra tvorí nehomogénnu zmes prvkov, takže niekedy prevažujú prvky ranokresťanskej, vizigótskej, astúrskej alebo islamskej architektúry.

Literatúra

• Migration Art, A.D. 300-800. New York : Metropolitan Museum of Art, 1995. ISBN 9780870997501.
• CHARLES, Victoria; CARL, Klaus H.. Romanesque Art. New York : Parkstone Press International, 2008. ISBN 978-1-78042-813-0.
• FOCILLON, Henri. The art of the West in the Middle Ages. Vol. 1. Londýn : New York Graphic Society Publishers; Phaidon Publishers, 1963.
• WEITZMANN, Kurt. Age of spirituality: Late antique and early Christian art, third to seventh century. New York : Metropolitan Museum of Art, Princeton University Press, 1979. ISBN 9780870991790.
• POMFYOVÁ, Bibiana. Karolínska architektúra - k otázkam jej vplyvu a recepcie. In: TURČAN, Vladimír. Karolínska kultúra a Slovensko : štúdie. Bratislava : Slovenské národné múzeum - Archeologické múzeum, 2011. ISBN 978-80-8060-264-2. S. 53 – 69.
• PIJOAN, José. Dějiny umění. Svazek 3. Praha : Odeon, 1983. (Světové umění.)
• The Art of medieval Spain, A.D. 500-1200. New York : The Metropolitan Museum of Art, 1993. ISBN 0870996851.
• Dictionary of the Middle Ages. Vol. 10. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 9780684182766. S. 96 – 116.
• LAUBE-ROSENPFLANZER, Annett; ROSENPFLANZER, Lutz. Kirchen, Klöster, Königshöfe: vorromanische Architektur zwischen Weser und Elbe. Halle : Mitteldeutscher Verlag, 2007. ISBN 3-89812-499-1.
• FELTMAN, Jennifer M.; THOMPSON, Sarah. The Long Lives of Medieval Art and Architecture. New York : Routledge, 2019. ISBN 978-1-351-18112-9.
• PRE­ROMAN­ESQUE. In: MURRAY, Peter; MURRAY, Linda. The Oxford Companion to Christian Art and Architecture. Oxford, New York : Oxford University Press, 1996. ISBN 9780198602163.
• BUSCH, Harald; LOHSE, Bernd. Pre-Romanesque Art. New York : Macmillan, 1966. (Buildings and sculpture of Europe.)
• MILLER, Frederic P.; VANDOME, Agnes F.; MCBREWSTER, John. Iberian Pre-Romanesque art and architecture. [s.l.] : Alphascript Publishin, 2010. ISBN 978-613-2-90166-8.

Pozri aj

• byzantská architektúra

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Predrománska architektúra