Prak

Prak je strelná zbraň, ktorá vystreľuje projektily s využitím ľudskej sily. Existujú dva druhy prakov: jeden vystreľuje projektil pomocou energie uloženej v napnutých gumových zväzkoch, druhý funguje na princípe odstredivej sily.Ako zbraň má kameň hodený rukou nedostatky, najmä malú rýchlosť, nízku pohybovú energiu a obmedzený dosah. Pravdepodobne najúspešnejšou zbraňou vrhajúcou kamene je prak.

Princíp

Prak pozostáva z koženého vrecúška, ku ktorému sú pripevnené dve šnúrky. Jedna šnúrka tvorí slučku okolo vrhačovho zápästia, pričom kameň je uložený vo vrecúšku, druhú šnúrku drží vrhač v prstoch. Prak potom roztočí, aby získal rýchlosť a v pravej chvíli rotácie sa šnúrka držaná prstami uvoľní. Tým sa otvorí vrecúško a kameň sa veľkou rýchlosťou vymrští. Umenie hádzať prakom závisí od správneho odhadu momentu uvoľnenia šnúrky a vypustenia kameňa, lebo smer a dosah závisí práve od toho.

Pôvod

Konštrukcia praku sa líši podľa pôvodu: africkí domorodci dodnes používajú praky z jedného kusa kože, odrezaného tak, že spolu tvoria vrecko so šnúrkami. Praky raného Stredného východu sa plietli výlučne z povrazu, kým praky nájdené v oblasti Tichomorských ostrovov boli zhotovené zo spletených šnúr. Napriek tomu, že sa na streľbu používali hladké kamene vhodnej veľkosti, vrhalo sa aj olovo, a to už od druhého storočia pred Kr.

Fustibal

Zaujímavým, ale nezvyčajným variantom praku bol fustibal, prak pripevnený na koniec žrďky. Pôvod tejto zbrane je neznámy, no sú dôkazy o tom, že Rimania ju používali v treťom storočí pred Kr. Fustibal predĺžil vrhačovu ruku, a teda aj polomer dráhy praku, a zvýšil rýchlosť a dolet. Presné načasovanie uvoľnenia praku však vyžadovalo oveľa viac šikovnosti. Tento druh praku mal aj tú výhodu, že sa dal použiť vo vojenskom oddieli jednoducho krúžením žrďky nad hlavou a nepotreboval voľné široké okolie na roztáčanie praku v úrovni ramien.

Väčšie projektily

Napriek tomu, že prak poskytoval väčší dosah a vyššiu rýchlosť, bolo možné použiť len relatívne malé kamene. Riešením tohto problému sa stal vývoj špeciálnych vrhacích zbraní. Palica patrila medzi bežné zbrane, no postupne, ako získala ťažkú hlavicu a ľahšiu násadu, dala sa hádzať s veľkou presnosťou na značnú vzdialenosť. Hlavný nedostatok bol v tom, že keď sa palica hodila, zriedkakedy sa ju podarilo včas získať na ďalšie použitie. Zo sekier a nožov sa tiež vyvinuli vrhacie zbrane. Na dosiahnutie uspokojivých výsledkov sa však museli tvarovo upraviť aby sa zlepšil ich let, taktiež sa začali hľadať aj zdokonalenia ich smrtiaceho účinku. Väčšina čepeľových vrhacích zbraní pochádza z mimoeurópskych krajín. Pôvodní obyvatelia Ameriky vyvinuli tomahavk, ktorého veľmi jednoduchý tvar umožňoval jeho použitie ako zbrane aj ako nástroja. Niektoré severoafrické kmene vyrábali zbrane, ktoré tvarom pripomínali niečo medzi sekerou a nožom – boli určené výhradne na hádzanie. Často mali viacero čepelí, takže cieľ nemusela zasiahnuť len určitá časť zbrane.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prak