Preskočiť na obsah

Leonardo Leo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Leonardo Leo
taliansky hudobný skladateľ
Leonardo Leo
Narodenie5. august 1694
San Vito degli Schiavi, Taliansko
Úmrtie31. október 1744 (50 rokov)
Neapol, Taliansko
Odkazy
Webstránkaleonardoleo.com
CommonsSpolupracuj na Commons Leonardo Leo

Leonardo Leo (* 5. august 1694, San Vito degli Schiavi, Taliansko – † 31. október 1744, Neapol, Taliansko) bol taliansky skladateľ opernej a chrámovej hudby, predstaviteľ neapolskej opernej školy.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Študoval na konzervatóriu Conservatorio S Maria della Pietŕ del Turchini v Neapoli u Nicola Faga a prvé známe verejné uvedenie jeho diela, scénického oratória „S Chiara or L’infedeltŕ abbattuta“ bolo v roku 1712 na scéne konzervatória. Predstavenie malo úspech a Lea onedlho vymenovali za asistenta organistu v miestokráľovskej kaplnke.

Jeho prvá opera „Il Pisistrato“ bola roku 1714 prijatá s nadšením a keď svoj úspech potvrdil o štyri roky neskôr ďalšou operou „Sfonisba“, stal sa až do smrti jedným z najvyhľadávanejších skladateľov Talianska.

Hoci sa jeho vážne opery hrali na scénach celého Talianska, stále sa nemohol pochváliť výraznejším úspechom v Neapole. V neapolských divadlách boli jeho opery zatienené dielami ďalších skladateľov neapolskej školy, najmä operami Leonarda Vinciho a Johanna Adolfa Hassa. Vytvoril teda v roku 1723 pre Neapol komickú operu „La’mpeca scoperta“, ktorá mala nielen mimoriadny ohlas, ale znamenala aj významný medzník v rozvoji tohto žánru.

Leo bol vyhľadávaný aj ako vynikajúci pedagóg. Stal sa riaditeľom chýrneho Konzervatória sv. Onofria v Neapole a nakoniec vystriedal aj svojho učiteľa Nicolo Faga vo vedení Conservatorio S Maria della Pietŕ del Turchini.

V roku 1728 sa riaditeľom konkurenčného konzervatória Conservatorio dei Poveri di Gesù Cristo v Neapole stal Francesco Durante a odvtedy sa datuje rivalita medzi týmito dvoma majstrami duchovnej hudby.

Leonardo Leo vyrástol na hudbe sedemnásteho storočia a používal generálny bas a prísny kontrapunkt aj vo svojich komických operách. Aj keď bol Durante o desať rokov starší, jeho štýl bol oveľa modernejší. Kládol dôraz na nosnú melodickú linku a jednoduchší, až priezračný sprievod. Hudobná obec v Neapole sa rozdelila na dva tábory: „leistov“ – trvajúcich na zavedených barokových postupoch a „durantistov“ so zreteľnou sympatiou k novým formám. K durantistom napríklad patril Duranteho žiak Giovanni Battista Pergolesi, ktorého formálne výboje viedli nakoniec k úplnému zanechaniu starého barokového štýlu.

Po smrti Alessandra Scarlattiho (1725) sa stal hlavným organistom miestokráľovskej kaplnky a po smrti Leonarda Vinciho (1730) sa Leo stal zástupcom hlavného kapelníka aj kráľovskej kaplnky.

Počas celého svojho autorského obdobia sa Leo zaoberal sakrálnou hudbou. Jedným z najväčších príspevkov k hudobnému vývoju v tom čase bol pokus o reformu duchovnej hudby v Neapole v zmysle svojho konzervatívneho prístupu. Najlepším príkladom je jeho osemdielne Miserere z roku 1739 alebo oratória „S Elena al Calvario“ a „La morte di Abele“ na texty Pietra Metastasia. Miserere pre dva zbory a organ je považované za vrcholné dielo chrámovej hudby celého tohto obdobia.

V tom čase venoval rovnako zvýšený záujem pedagogickej činnosti ako zástupca riaditeľa konzervatória S. Maria Della Pietà dei Turchini. Skomponoval celý rad inštruktívnych skladieb a publikoval aj niekoľko teoretických spisov. Medzi jeho žiakov patrili napríklad neskôr veľmi významní skladatelia ako Niccolò Piccinni a Niccolò Jommelli.

Pozoruhodné je, že Leo na rozdiel od mnohých svojich súčasníkov, neprenikol na zahraničné operné scény. Iba Georg Friedrich Händel uviedol v roku 1749 v Kráľovskej opere v Londýne jeho ranú operu „Catone in Utica“ a operu „Amor vuol sofferenza“.

25. januára 1744 zomrel kapelník neapolskej Kráľovskej kaplnky a Leo sa po 32 rokoch služby konečne dočkal menovania na toto prestížne miesto. Tešil sa z neho však iba krátko. Zomrel v Neapole 31. októbra 1744 vo veku len 50 rokov.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Dielo Leonarda Lea je značne rozporuplné. Na jednej strane trval na prísnom dodržiavaní barokových kompozičných postupov, ale na druhej strane jeho zásluhou vznikol a rozvinul sa žáner hudobnej komédie, ktorá prekračovala hranice barokovej opery. Zvláštnu pozornosť si zasluhujú najmä rozmerné orchestrálne predohry, ktoré predznamenávajú cestu vzniku klasickej symfónie.

Väčšina jeho operného diela je dnes zabudnutá a často aj stratená. Živá je však jeho hudba chrámová a z hudby inštrumentálnej najmä jeho 6 violončelových koncertov, ktoré sú aj dnes trvalou súčasťou repertoáru svetových interpretov.

Vzhľadom na to, že celý rad diel sa nezachoval a vzhľadom na roztrieštenosť zdrojov, nedá sa nasledujúci prehľad diela Leonarda Lea považovať za úplný.

Opery

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Pisistrato, (1714, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  2. Sofonisba, (1718, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  3. Caio Gracco, (1720, Palazzo Reale, Neapol)
  4. Arianna e Teseo, (1721, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  5. Bajazete, imperador de'Turchi, (1722, Real Palazzo, Neapol)
  6. Timocrate,(1723, Teatro S. Angelo, Benátky)
  7. La m'peca scoperta, (1723, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  8. L'ammore fedele, (1724, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  9. Turno Aricino, (1724, Pasticcio)
  10. Lo pazzo apposta, (1724 Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  11. Zenobia in Palmira, (1725 Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  12. Il trionfo di Camilla', (1726, Teatro Capranica, Rím)
  13. Orismene', (1726, Teatro nuovo, Neapol)
  14. La semmeglianza de chi l'ha fatta, (1726, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  15. La donna violante, (1726 Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  16. Il Cid, (1727, Teatro Capranica, Rím)
  17. Lo matremmoneio annascuso, (1727, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  18. Argene, (1728, Teatro S. Giovanni Grisostomo, Benátky)
  19. La pastorella commatuta,(1728, Teatro nuovo, Neapol)
  20. Catone in Utica, (1729)
  21. Arianna e Teseo, (1729, Teatro della Pace, Rím)
  22. La schiava per amore, (1729, Teatro nuovo, Neapol)
  23. Semiramide, (1730, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  24. La Rosmene, (1730, Teatro nuovo, Neapol)
  25. Evergete, (1731, Teatro delle Dame, Rím)
  26. Il Demetrio, (1732, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  27. La festa de Bacco, (1732, Teatro nuovo, Neapol)
  28. La vecchia trammera, (1732, Teatro nuovo, Neapol)
  29. Amor mette sinno, (1733, Teatro nuovo, Neapol)
  30. Nitocri, regina d'Egitto, (1733, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  31. Il Medo', (1734, Palermo)
  32. Il castello d'Atlante, (1734, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  33. Demofoonte', (1735, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  34. La clemenza di Tito, (1735, Teatro S. Giovanni Grisostomo, Benátky)
  35. Emira, (1735, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  36. Lucio Papirio, (1735, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  37. Farnace, (1736, Teatro S. Bartolomeo, Neapol)
  38. L'amico traditore, (1737 Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  39. Siface', (1737, Teatro Malvezzi, Bologna)
  40. La simpatia del sangue', (1737, Teatro nuovo, Neapol)
  41. L'Olimpiade', (1737, Teatro San Carlo, Neapol)
  42. Il conte', (1738, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  43. Le nozze di Psiche con Amore', (1738, Teatro San Carlo, Neapol)
  44. Festa teatrale' k svadbe princeznej Felipe Španielskej (1739, Real Sitio de Prado, Madrid)
  45. L'impresario delle, (1739)
  46. Il Ciro riconosciuto, (1739, Teatro Regio, Turín)
  47. Amor vuol sofferenza, (1739, Teatro nuovo, Neapol – 1749, Londýn)
  48. Achille in Sciro, (1740, Teatro Regio, Turin)
  49. Scipione nelle Spagne, (1740, Teatro Ducale, Miláno)
  50. Alidoro, (1740, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  51. Tiridate, (1740, Teatro San Carlo, Neapol)
  52. L'Alessandro, (1741, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  53. L'ambizione de usa, (1742, Teatro nuovo, Neapol)
  54. L'Andromaca, (1742, Teatro San Carlo, Neapol)
  55. Il fantastico, (1743, Teatro nuovo, Neapol)
  56. Il giramondo, (1743, Teatro di Via del Cocomero, Florencia)
  57. Vologeso, re dei Parti, (1743, Regio Teatro, Turín)
  58. La fedeltà odiata, (1744, Teatro dei Fiorentini, Neapol)
  59. Amor vuol sofferenza, (posthum. 1744, Teatro nuovo, Neapol)

Iné vokálne diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 6 omše,
  • Magnificat pre soprán, alt, tenor a bas,
  • Magnificat dva zbory so sprievodom varhán,
  • Te Deum,
  • 22 antifón,
  • 10 motet,
  • 2 hymny,
  • Responsoria pre Svätý týždeň,
  • Litánie,
  • Cantata per il miracolo di S Gennaro,
  • 5 fug,
  • komorné kantáty,
  • árie,
  • duetá,
  • oratória,
  • graduály,
  • offertoria,
  • žalmy,
  • serenády.

Inštrumentálne diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 6 ouverture a piu stromenti composte da vari autori, op.5,
  • Sinfonia a 6,
  • 6 violoncellových koncertov,
  • Koncert D-dur pre 4 husle,
  • Duet in Scielta di 6 duetti,
  • Trios in 6,
  • 14 toccát pre cembalo
  • Aria con variazioni pre cembalo

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Leonardo_Leo&oldid=7719042“