Preskočiť na obsah

Chajim Nachman Bialik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Chajim Nachman Bialik
židovský básnik
židovský básnik
Narodenie9. január 1873
Rady, Ukrajina
Úmrtie4. júl 1934 (61 rokov)
Viedeň, Rakúsko
PodpisChajim Nachman Bialik, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Chajim Nachman Bialik

Chajim Nachman Bialik (* 9. január 1873, Rady, Ukrajina – † 4. júl 1934, Viedeň), niekedy prepisovaný aj ako Chaim Nachman Bialik (po hebrejsky חיים נחמן ביאליק), bol židovský básnik píšuci po hebrejsky a v jidiš. Bialik sa považuje za jedného z prvých a najvplyvnejších hebrejských básnikov a za izraelského národného básnika.

Bialik sa narodil v dedinke Rady neďaleko Žitomiru vo Volyni v rodine učenca a obchodníka Jicchaka Josefa Bialika. V roku 1879 sa rodina presťahovala do Žitomiru, kde si Bialikov otec otvoril pohostinstvo a krátko nato zomrel. Pohľad na otca, ktorý sa musel ponižovať tým, že obsluhoval opitých nežidovských zákazníkov, Bialika hlboko poznamenal - jeho zážitky neskôr vyplávali na povrch v básnických zbierkach Širati (Moja báseň) a Jatmut (Opustenosť). Do výchovy si malého Chajima vzal jeho ortodoxný starý otec Jaakov Moše Bialik. V pätnástich rokoch začal Chajim študovať na voložinskej ješive, jeho učiteľom bol známy učenec rabi Naftali Cvi Jehuda Berlin.

Bialika však priťahoval svet židovského osvietenstva - haskaly. V osemnástich opustil ješivu a presťahoval sa do Odesy, ktorá bola práve pôsobiskom takých osvietencov, akými boli Mendele Mojcher Sforim a Achad ha-Am. Bialik začal študovať nemčinu a ruštinu, na živobytie si privyrábal výukou hebrejčiny a sníval o možnosti študovať v berlínskom rabínskom seminári. V tejto dobe (1892) napísal svoju prvú báseň El ha-cipor (Vtákovi), ktorú sa dodnes učia naspamäť deti v izraelských školách. Báseň vyjadruje autorovu túžbu po ďaleke domovine - po Sione. Vydanie tejto básne v zborníku Ha-Pardes Bialikovi uľahčilo prístup do odeských literárnych kruhov. Spriatelil sa aj s Achadom Ha-Amom, ktorý mal veľký vplyv na jeho sionistický svetonázor, a stal sa členom jednej z prvých sionistických organizácií Chovevej Cion. Vo svojich básňach, ako napr. Ha-Matmid (Študent talmudu, 1898), Bialik napriek tomu vyjadroval ambivalentný vzťah k svetu ortodoxného judaizmu: u študentov Talmudu obdivoval ich oddanosť štúdiu, na druhej strane však nedokázal zakryť pohŕdanie obmedzenosťou ich sveta.

V roku 1892 sa Bialik narýchlo vrátil do Žitomiru, aby jeho starý otec nezistil, že už dlhšiu dobu nepokračuje v štúdiu na ješive, ktorú medzitým zatvorili. Starého otca našiel na smrteľnej posteli. Po jeho smrti (1893) sa oženil s Maňou Averbuchovou a začal pracovať ako účtovník u svojho svokra, predajcu dreva, v Korostičeve neďaleko Kyjeva. Po neúspechoch v tejto oblasti sa roku 1897 presťahoval do dedinky Sosnowiec pri pruských hraniciach. Tam pracoval ako učiteľ hebrejčiny a privyrábal si ako obchodník s uhlím. Provinčný život ho však dusil - v roku 1900 sa konečne mohol presťahovať späť do Odesy, kde dostal miesto učiteľa.

Nasledujúcich dvadsať rokov sa považuje za Bialikovu „zlatú éru". Bol aktívny v odeských sionistických a literárnych kruhoch a jeho spisovateľská sláva bola na vzostupe. V roku 1901 vydal vo Varšave svoju prvú básnickú zbierku, ktorou si u kritikov vyslúžil pomenovanie „básnik národnej obnovy“. Od roku 1904 pracoval šesť rokov vo Varšave ako redaktor časopisu Ha-Šiloach, ktorý založil Echad Ha-Am.

V roku 1903 Bialika odeská Židovská historická komisia vyslala vypočuť ľudí, ktorí prežili smutne známe „Kišinevské pogromy" (odohrali sa v roku 1903 a padlo im za obeť asi 70 Židov, niekoľko stoviek bolo zranených). Týmto pobytom boli inšpirované dve diela: báseň Al ha-šchita (O jatkách, 1903) a poéma Be-ir ha-haraga (V meste zabíjania, 1904). V roku 1909 navštívil Palestínu.

Začiatkom 20. storočia bol Bialik spoluzakladateľom vydavateľstva Moria, ktoré vydávalo hebrejskú klasiku a učebnice. Preložil do hebrejčiny významné diela európskej literatúry, ako napr. Julia Caesara od Williama Shakespeara, Schillerovho Viliama Tella, Cervantesovho Dona Quijota a básne Heinricha Heineho.

Bialik žil v Odese až do roku 1921, kedy sovietske úrady zatvorili vydavateľstvo Moria. Po intervencii Maxima Gorkého získalo niekoľko židovských spisovateľov povolenie opustiť krajinu. Bialik sa usadil v Berlíne, kde spolu s niekoľkými priateľmi založil vydavateľstvo Dvir. V roku 1924 sa spolu s vydavateľstvom presťahoval do Tel Avivu. Okamžite sa z neho stala oslavovaná literárna osobnosť. V roku 1925 predniesol príhovor pri slávnostnom otvorení Hebrejskej univerzity na hore Scopus. V roku 1927 sa stal predsedom Únie hebrejských spisovateľov. Oslavy jeho šesťdesiatin v roku 1933 sa zmenili na celonárodný sviatok, ktorého súčasťou bolo aj stretnutie básnika so všetkými telavivskými školákmi.

Bialik zomrel v roku 1934 vo Viedni na následky nevydarenej operácie prostaty. Je pochovaný v Tel Avive.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]