Žlčník

Žlčník alebo žlčový mechúr (lat. vesica biliaris, vesica fellea) je dutý orgán podobný vaku hruškovitého tvaru, nachádzajúci sa pod pravým pečeňovým lalokom. Je súčasťou tráviacej sústavy. Jeho hlavnou funkciou je zhromažďovanie žlče a jej následné vypudenie pri zvýšenej potrebe v procese trávenia.

Anatómia

Žlčník je umiestnený pod pravým pečeňovým lalokom v mieste pomenovanom ako lôžko žlčníka. Má sivozelenú až sivomodrú farbu, keď v ňom neprebieha žiadny patologický proces. Je približne 8 až 12 centimetrov dlhý, 4 až 5 centimetrov široký a má objem zhruba 50 až 80 mililitrov. Jeho vnútorný povrch je vystlaný žlčovým epitelom. V stene sa nachádzajú hladké svalové vlákna, ktoré umožňujú kontrakciu a následné vypudenie obsahu žlčníka, teda žlče.

Fyziológia

Slúži na zhromažďovanie a zahusťovanie žlče, ktorá do neho priteká cez žlčovod a odteká žlčovým vývodom do tenkého čreva. Jeho funkciou však nie je len zhromažďovanie, ale aj zahustenie žlče. To prebieha vstrebaním vody a sčasti aj niektorých elektrolytov na 10-násobne koncentrovanú žlč. K uvoľňovaniu žlče zo žlčníka dáva povel hormón cholecystokinín, uvoľňovaný dvanástnikom po príjme potravy do žalúdka. Žlč napomáha predovšetkým pri trávení tukov ich emulgáciou, t. j. neutralizáciou kyslej potravinovej hmoty putujúcej zo žalúdka do ďalších častí tráviacej sústavy – dvanástniku (duodenum). Obsahuje zmes žlčových kyselín, cholesterolu, vybraných pigmentov, bielkovín a minerálnych solí, napr. ióny sodíka alebo draslíka. Žltohnedá farba žlče má svoj pôvod v žlčovom farbive bilirubíne, vznikajúcom predovšetkým rozpadom červených krviniek.

Najdôležitejšou súčasťou žlče sú žlčové kyseliny tvorené z cholesterolu v pečeni. Primárne žlčové kyseliny (kyselina cholová a chenodeoxycholová) sú po vylúčení žlče do čreva premenené na tzv. sekundárne žlčové kyseliny, ktoré sa uplatňujú pri emulgácii primárnych tukov – teda po každom mastnom jedle. Strávenie sýtejších pokrmov si žiada niekoľko gramov týchto kyselín. Pretože ľudské telo ich má k dispozícii iba asi 2 až 4 gramy, je ich potrebné množstvo zaisťovať cirkuláciou medzi črevom a pečeňou. Prevažná časť žlčových kyselín (95%) je totižto v poslednom úseku tenkého čreva, bedrovníka, vstrebávaná naspäť do krvi a transportovaná do pečene, kde sa opäť stáva súčasťou novovytvorenej žlče.

Pečeňové bunky denne vytvoria 0,5 – 0,7 l žlče. Pečeňovými žlčovými vývodmi potom putuje sčasti priamo do počiatočnej časti tenkého čreva, dvanástniku (duodenum), sčasti odteká do žlčníka, kde sa ako v rezervoári hromadí a zahusťuje a je k dispozícii na plnenie svojich ďalších funkcií.

Ochorenia žlčníka

Žlčníkové kamene - cholecystolitiáza (cholé, lat. žlč, lithos, lat. kameň)
Zápal žlčníka - cholecystitída
Karcinóm žlčníka - nádor

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žlčník
Wikislovník ponúka heslo Žlčník