Poslední recenze (1 320)
Celý deň obchádzam panelák (1990) (TV film)
Typicky pôsobiaci televízny film (česko)slovenskej proveniencie režisérky Marty Gogálovej z obdobia, keď sa v krajine menil režim. Scenáristicky aj dramaturgicky chabý príbeh sleduje najmä, ale nielen deti z bratislavskej Petržalky, ktoré toho nemajú veľa na práci a tak hľadajú spôsoby, ako by si skrátili dlhú chvíľu. V obkolesení neutešenej sivosti panelákov v okolí Farského ulice sa medzitým váľajú zvyšky stavebného materiálu, na ktorý si podľa ešte stále živého hesla "kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu" robí zálusk drobný kriminálnik z jazzového klubu, využívajúc pod zámienkou brigády za Pepsi colu deti na nakladanie modrej Avie zberných surovín, maskovanej ako auto miestneho národného výboru. Na sídlisku medzitým pribúdajú ľudia aj psy, na ktoré sa večne sťažuje starý Lipták (Ľubomír Paulovič), ktorého opustila žena. Všetky príbehové roviny - a že ich je na ploche jednej hodiny pomerne dosť - v konečnom dôsledku vyprchávajú kamsi dostratena, respektíve sú zvláštne ukončené, napríklad tým, že týpek (Andrej Belák), ktorý predtým pomáhal vo vlastnom vchode vykrádať kočikárne, dá štátnej bezpečnosti tip na kriminálnika z jazzového klubu, asi si mysliac, že jemu žiadny postih hroziť nebude. Ako sme už uviedli, scenáristicky aj dramaturgicky ide o slabú záležitosť, ktorú dopĺňajú rovnako slabé herecké výkony - ako detských aj tak dospelých hercov. Najhoršie ale snímka vyznieva z technického hľadiska. Kým kamera, do ktorej sa priamo pozerajú viacerí komparzisti či náhodní ľudia na ulici, je vzhľadom celkovú kvalitu na ešte akej-takej úrovni, strih je v Gogálovej diele otrasný. Pomyselnú čerešničku na torte ponúka v závere filmu, keď divák síce v jednej zo scén počuje dialóg postáv, ale úplne jej chýba obraz. Celý deň obchádzam panelák príbehovo či hereckými výkonmi nestojí za nič. Snáď jediným plusom je autentické zachytenie meniaceho sa času a priestoru, keď v triedach bratislavských škôl ešte visia červené hviezdy a Gustáv Husák, zatiaľ čo mládež nosí šiltovky Chicaga White Sox a tričká s logom Supermana a na Kamennom námestí sa postupne rozbieha súkromné podnikanie vo forme stánku s hranolkami.
Vivárium (2019)
Vivarium - film režiséra Lorcana Finnegana z roku 2019 - sa dá vyložiť rôzne. Buďto predstavuje kritiku konzumného spôsobu života, alebo kritiku nátlaku spoločnosti na to, aby mali ľudia deti, hoc ich nie sú pripravení vychovávať, alebo niečo úplne iné, napríklad iba zobrazuje mimozemšťanov, ktorí prezlečení za realitných maklérov unášajú ľudí do utopického predmestia, z ktorého niet úniku. Každý divák si asi snímku najlepšie vyloží po svojom. Čo je však dôležitejšie, je skutočnosť, že v konečnom dôsledku ide o viac-menej podarený mysteriózny sci-fi počin, ktorého sila je predovšetkým v námete. V praxi má divák možnosť sledovať dvojicu (Imogen Poots a Jesse Eisenberg), ktorá je po ich "uväznení" na predmestí, z ktorého niet úniku, nútená "vychovávať" neznáme a nanajvýš čudné dieťa (Senan Jennings). Príbeh so sebou rozhodne prináša viac otázok než odpovedí, respektíve je otázne, či vôbec prináša nejaké odpovede. Divákovi snímka dokáže do istej miery zamotať hlavu a neraz u neho vyvolať aj celkom nepríjemné pocity, najmä ak je reč o scénach s čudným dieťaťom, ktoré je navyše neskutočne otravné. Nielen ako postava, ale malý Senan Jennings aj otravne vyzerá. Z hereckého hľadiska potom jednoznačne najlepšie pôsobí Imogen Poots. Aj keď, pravda, nejakú veľkú konkurenciu v tomto filme práve nemá. Finneganovo dielo okrem námetu, ktorý je obstojne prenesený do praxe, dokáže zaujať aj svojou až nepríjemne pôsobiacou vizuálnou stránkou. Badať to možno najmä na výprave, ktorej štylizácia je skvelým príkladom takzvaného liminálneho priestoru. Vivarium je svojím spôsobom veľmi zvláštnym filmom. To je ale jeho zámer. A napriek tomu, že nejde o žiadne veľdielo, minimálne vďaka svojmu mysterióznemu nastaveniu je schopné diváka dostatočne zaujať.
Netvor (2023)
Japonský režisér Hirokazu Kore-eda v snímke Kaibutsu z roku 2023 opäť raz dokazuje, ako bravúrne dokáže vo svojich filmoch pracovať so sociálnou tematikou a všímať si ľudské problémy, ktoré sú ale svetu neraz skryté. Príbeh tohto diela do veľkej miery sleduje dianie na istej základnej škole, ktorú navštevuje aj Minato (Soya Kurokawa). Keď si jeho matka (Sakura Ando) všimne zmeny v jeho správaní, rozhodne sa celú vec riešiť, čo zapríčiní, že na povrch začnú vychádzať doposiaľ skryté skutočnosti. Dianie v Kore-edovom filme veľmi dobre odzrkadľuje už jeho názov. Dej postupne odhaľuje, že onými netvormi môžu byť ľudia, o ktorých by to nikto nepovedal, zatiaľ čo tí, ktorých iní nazývajú netvormi, sú obviňovaní neprávom. Dielo dvoch polovíc šikovne zobrazuje, ako to funguje v praxi. Zatiaľ čo prvá polovica Kore-edovho filmu je akousi nosnou vrstvou, ktorá iba zachytáva povrchné skutočnosti, druhá polovica smeruje viac do hĺbky, pracuje s retrospektívou, odhaľuje skutočný význam skutkov a dodáva im kontext, ktorý je často potrebný k tomu, aby v živote nedochádzalo k nešťastným nedorozumeniam, ako to možno vidieť práve v tomto príbehu. V snímke možno takisto vidieť, že skutočný význam a kontext však ľudia (neraz zámerne) poznať nechcú, aby to nepoškodilo niekoho dobré meno. V tomto prípade je to dobre znázornené v rovine s riaditeľkou školy (Yuko Tanaka). Okrem toho film - najmä v spomenutej druhej polovici - kladie dôraz na medziľudské vzťahy. Koniec koncov, na tie sa Kore-edova tvorba primárne zameriava, hoci v tomto prípade k nim možno aj vzhľadom na obsah scenára pristupuje o čosi inak. V konečnom dôsledku však prácu s nimi zvláda a ponúka pohľad na vnútorný rozpor jednotlivca, ktorý chce konať nejakým spôsobom, ale zároveň sa nechce príliš vymykať zo spoločenského rámca. Minimálne ak je teda reč o postave Minata. Kaibutsu je možno jedným zo slabších Kore-edových počinov, ale zároveň je stále dostatočne silným na to, aby diváka prinútil zamýšľať sa nad jeho obsahovou stránkou. Zvolený spôsob rozprávania, postupne odhaľujúci skutočné pozadie jednotlivých situácií, je šikovný, aj keď ku koncu už postupne cítiť istý úpadok dynamiky, ktorú až toľko opäť "nenakopnú" ani obsahovo výraznejšie scény. Z hereckého hľadiska najmä neskôr snímke dominujú Soya Kurokawa a Hinata Hiiragi. Zaujme aj výkon už spomenutých Yuko Tanaky a Sakury Ando. Obzvlášť pri druhej menovanej potom mrzí, že sa z filmu postupne vytráca, aj keď je to vzhľadom na spôsob rozprávania príbehu pochopiteľné. Citlivý autorský rukopis režiséra Hirokazua Kore-edu sa nezaprie, aj keď je tentoraz trochu roztrasený.