Dan_O

Yoshiro (Teruaki Uotani) je hikikomori, ktorý jedného dňa nájde na ulici v krabici opustené mača. Vezmi si ho domov a začne sa oň starať. Na druhý deň ráno Yoshiro neverí vlastným očiam, keď sa mača premení na dievča s mačacími uškami (Yui Kano). Po prvotnom šoku jej Yoshiro dá meno Kiki a začne ju učiť, ako "byť človekom". Zdá sa, že konečne nie je sám, lenže jedného dňa Kiki z ničoho nič zmizne. Snímka režiséra Akiyoshiho Sugiuru z roku 2006 je vskutku zvláštnym dielom, a to nielen z hľadiska námetu. V praxi totiž snímka pôsobí čiastočne najprv ako fetiš soft porno skombinované s komédiou, ktoré sa neskôr postupne transformujú do drámy, takmer hard porna a mysteriózneho počinu. Žánrami toto dielo určite nešetrí a obsahovo v konečnom dôsledku prináša príbeh, ktorý dokonca má hlavu aj pätu, len to všetko medzitým pôsobí prinajmenšom veľmi svojsky. Ak už nič iné, tak minimálne herecký výkon hlavného protagonistu v podaní Teruakiho Uotaniho v dramatickej časti filmu stojí za to. Hranie, aké tu predvádza, by sa pokojne "uživilo" aj serióznej dráme o človeku, ktorý na tom psychicky nie je najlepšie. Koniec koncov, ani zvyšok malého hereckého ansámblu, ktorý sa tu stretáva, nehrá najhoršie. Inak je Sugiurova snímka, a to najmä z vizuálneho hľadiska, skôr lacno pôsobiacim dielom. Nekomimi Shōjo Kiki je predovšetkým vo svojom úvode solídnym bizárom. Neskôr sa síce príbehovo transformuje do serióznejšej aj pomerne pozerateľnej podoby, ale napriek tomu nejde o počin, ktorý treba za každú cenu vidieť.

Typicky pôsobiaci televízny film (česko)slovenskej proveniencie režisérky Marty Gogálovej z obdobia, keď sa v krajine menil režim. Scenáristicky aj dramaturgicky chabý príbeh sleduje najmä, ale nielen deti z bratislavskej Petržalky, ktoré toho nemajú veľa na práci a tak hľadajú spôsoby, ako by si skrátili dlhú chvíľu. V obkolesení neutešenej sivosti panelákov v okolí Farského ulice sa medzitým váľajú zvyšky stavebného materiálu, na ktorý si podľa ešte stále živého hesla "kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu" robí zálusk drobný kriminálnik z jazzového klubu, využívajúc pod zámienkou brigády za Pepsi colu deti na nakladanie modrej Avie zberných surovín, maskovanej ako auto miestneho národného výboru. Na sídlisku medzitým pribúdajú ľudia aj psy, na ktoré sa večne sťažuje starý Lipták (Ľubomír Paulovič), ktorého opustila žena. Všetky príbehové roviny - a že ich je na ploche jednej hodiny pomerne dosť - v konečnom dôsledku vyprchávajú kamsi dostratena, respektíve sú zvláštne ukončené, napríklad tým, že týpek (Andrej Belák), ktorý predtým pomáhal vo vlastnom vchode vykrádať kočikárne, dá štátnej bezpečnosti tip na kriminálnika z jazzového klubu, asi si mysliac, že jemu žiadny postih hroziť nebude. Ako sme už uviedli, scenáristicky aj dramaturgicky ide o slabú záležitosť, ktorú dopĺňajú rovnako slabé herecké výkony - ako detských aj tak dospelých hercov. Najhoršie ale snímka vyznieva z technického hľadiska. Kým kamera, do ktorej sa priamo pozerajú viacerí komparzisti či náhodní ľudia na ulici, je vzhľadom celkovú kvalitu na ešte akej-takej úrovni, strih je v Gogálovej diele otrasný. Pomyselnú čerešničku na torte ponúka v závere filmu, keď divák síce v jednej zo scén počuje dialóg postáv, ale úplne jej chýba obraz. Celý deň obchádzam panelák príbehovo či hereckými výkonmi nestojí za nič. Snáď jediným plusom je autentické zachytenie meniaceho sa času a priestoru, keď v triedach bratislavských škôl ešte visia červené hviezdy a Gustáv Husák, zatiaľ čo mládež nosí šiltovky Chicaga White Sox a tričká s logom Supermana a na Kamennom námestí sa postupne rozbieha súkromné podnikanie vo forme stánku s hranolkami.

Vivarium - film režiséra Lorcana Finnegana z roku 2019 - sa dá vyložiť rôzne. Buďto predstavuje kritiku konzumného spôsobu života, alebo kritiku nátlaku spoločnosti na to, aby mali ľudia deti, hoc ich nie sú pripravení vychovávať, alebo niečo úplne iné, napríklad iba zobrazuje mimozemšťanov, ktorí prezlečení za realitných maklérov unášajú ľudí do utopického predmestia, z ktorého niet úniku. Každý divák si asi snímku najlepšie vyloží po svojom. Čo je však dôležitejšie, je skutočnosť, že v konečnom dôsledku ide o viac-menej podarený mysteriózny sci-fi počin, ktorého sila je predovšetkým v námete. V praxi má divák možnosť sledovať dvojicu (Imogen Poots a Jesse Eisenberg), ktorá je po ich "uväznení" na predmestí, z ktorého niet úniku, nútená "vychovávať" neznáme a nanajvýš čudné dieťa (Senan Jennings). Príbeh so sebou rozhodne prináša viac otázok než odpovedí, respektíve je otázne, či vôbec prináša nejaké odpovede. Divákovi snímka dokáže do istej miery zamotať hlavu a neraz u neho vyvolať aj celkom nepríjemné pocity, najmä ak je reč o scénach s čudným dieťaťom, ktoré je navyše neskutočne otravné. Nielen ako postava, ale malý Senan Jennings aj otravne vyzerá. Z hereckého hľadiska potom jednoznačne najlepšie pôsobí Imogen Poots. Aj keď, pravda, nejakú veľkú konkurenciu v tomto filme práve nemá. Finneganovo dielo okrem námetu, ktorý je obstojne prenesený do praxe, dokáže zaujať aj svojou až nepríjemne pôsobiacou vizuálnou stránkou. Badať to možno najmä na výprave, ktorej štylizácia je skvelým príkladom takzvaného liminálneho priestoru. Vivarium je svojím spôsobom veľmi zvláštnym filmom. To je ale jeho zámer. A napriek tomu, že nejde o žiadne veľdielo, minimálne vďaka svojmu mysterióznemu nastaveniu je schopné diváka dostatočne zaujať.