Piotr Leonidovič Kapica
| Piotr Leonidovič Kapica | |
 | |
| Dielo | |
|---|---|
| Polia pôsobnosti | fyzika |
| Známy vďaka | objavy v oblasti fyziky nízkych teplôt a javy prebiehajúce v plazme |
| Alma mater | Petrohradský polytechnický inštitút |
| Vedecká hodnosť | Akademik AV ZSSR (1939) |
| Významní profesori | A.F. Joffe, E. Rutherford |
| Významní študenti | A.I. Šaľnikov, N.Je. Aleksejevskij |
| Ocenenia | |
| Nobelova cena za fyziku (1978) | |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 8. júl 1894 Kronštadt, Ruské impérium |
| Úmrtie | 8. apríl 1984 (89 rokov) Moskva, ZSSR |
| Národnosť | ruská |
| Odkazy | |
 | Piotr Leonidovič Kapica (multimediálne súbory na commons) |
Piotr Leonidovič Kapica (* 8. júl 1894, Kronštadt, Ruské impérium – † 8. apríl 1984, Moskva, ZSSR) bol sovietsky experimentálny fyzik ruského pôvodu. Zaoberal sa fyzikou nízkych teplôt (kryogenikou) a javov prebiehajúcich v plazme. Prispel tiež k rozvoju fyziky silných magnetických polí, kvantovej fyziky kondenzovaného stavu a elektroniky. Pre jeho zásadné vynálezy a objavy v oblasti fyziky nízkych teplôt bol v roku 1978 odmenený Nobelovou cenou. Spolu s ním obdržali Nobelovu cenu aj Arno Allan Penzias a Robert Woodrow Wilson (za objav reliktného mikrovlnného žiarenia).
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Kronštade, vojenskej pevnosti chrániacej Petrohrad smerom od Fínskeho zálivu. Pochádzal z rodiny vojenského dôstojníka, ženijného inžiniera Leonida Petroviča Kapicu, ktorý sa podieľal na modernizácii Kronštadského opevnenia. Otcova rodina bola beserabského pôvodu (Kapica, rum. Capiţa). Jeho matka Oľga Ieronimovna, s ktorou si bol veľmi blízky až do jej smrti v roku 1937, bola literárny vedec a odborník na folklór. Pochádzala z rodiny dôstojníka poľského pôvodu Ieronima Ivanoviča Stebnického, ktorý bol významným kartografom a cestovateľom.[1]
Od mladosti veľa cestoval. Po skončení strednej školy študoval na Petrohradskej polytechnickej škole, k štúdiu na katedre fyziky ho doviedol profesor A.F. Joffe. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako šofér sanitky na poľskom fronte. Po demobilizácii roku 1917 pokračoval v štúdiu fyziky v Petrohrade, ktoré ukončil v roku 1918.[1] V roku 1916 sa počas pobytu v Číne zoznámil s dcérou generála Nadeždou Kyrilovnou Černosvitovou, ktorú si ešte toho roku zobral za ženu. V roku 1918 sa im narodil prvý syn. Podmienky v krajine sužovanej občianskou vojnou však boli komplikované. Ich syn po roku zomrel na šarlach. V priebehu roka sa im narodila dcéra, tá však za krátko spolu s Kapicovou manželkou Nadeždou zomrela na španielsku chrípku.[1] Tejto chorobe podľahol krátko predtým aj jeho otec.
Kapica tieto straty niesol veľmi ťažko. Vďaka podpore spolupracovníkov a bývalého profesora Joffeho však talentovaný vedec získal v roku 1921 anglické víza a smel odcestovať do Spojeného kráľovstva. V júni 1921 pri návšteve Cavendishovho laboratória zapôsobil na Rutherforda, ktorý ho pôvodne nechcel prijať.
V 20. a 30. rokoch spolupracoval na výskume na Cambridgeskej univerzite s Rutherfordom. V cambridgeskom Cavendishovom laboratóriu pôsobil v rokoch 1921 až 1934. Pre svoju zanietenosť a neúnavnosť sa stal Rutherfordovým obľúbencom.[2] Neskôr pôsobil ako jeho zástupca. V roku 1924 skonštruoval pre výskum silného magnetického poľa solenoid. V roku 1933 získal vďaka príspevku Kráľovskej spoločnosti v Cambridgei vlastné laboratórium. Od roku 1934 mu neumožnili cestovať mimo ZSSR, následne založil Ústav fyzikálnych problémov pri Sovietskej akadémii vied. V roku 1937 objavil pri štúdiu hélia jeho supratekutosť. Na ďalšom výskume fenoménu spolupracoval s L.D. Landauom, po tom čo dosiahol jeho prepustenie z väzenia. Landau dostal neskôr za výskum supratekutosti v roku 1962 Nobelovu cenu za fyziku.
V rokoch 1939 až 1945 bol Kapica profesorom na Moskovskej univerzite. Tam v roku 1941 pri experimentálnom štúdiu tepelnej výmeny v kvapalnom héliu zistil, že pri prestupe tepla z pevnej látky do kvapalného hélia, možno na rozhraní pozorovať konečný rozdiel teploty. Tento jav bol označený Kapicov skok.
V roku 1946 sa Kapica odmietol zúčastniť na vývoji sovietskej atómovej bomby, a bol preto odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu fyzikálnych problémov a pozbavený ďalšej možnosti tu pracovať. Vo vedeckom výskume preto pokračoval na svojej súkromnej chate. Na pôvodnú pozíciu na Ústave fyzikálnych problémov sa vrátil 2 roky po Stalinovej smrti v roku 1955. V roku 1978 mu bola za prínos pre výskumu fyziky nízkych teplôt udelená Nobelova cena za fyziku.
Zomrel 8. apríla 1984 v Moskve vo veku 90 rokov.
Rodina a názory
[upraviť | upraviť zdroj]Kapica sa po smrti svojej prvej ženy a dvoch synov v dobe porevolučných zmätkov v Sovietskom zväze znovu oženil roku 1927 s Annou Aleksejevnou Krylovovou a mal dvoch synov. Sergej (1928 – 2012) bol fyzik a demograf, Andrej (1931 – 2011) bol geograf.
Bol známy svojim odvážnym občianskym postojom. Pomohol riskantnou intervenciou, neraz priamo u Stalina, zachrániť niekoľko svojich kolegov pred smrťou v stalinských väzeniach (L.D. Landau, V.A. Fok). Nebál sa korešpondenčne polemizovať s najvyššími vládnucimi predstaviteľmi krajiny vrátane Stalina. Odmietol spolupracovať na vývoji atómovej bomby. Bol členom mierových iniciatív (napr. Pugwashského hnutia) a podporoval ochranu životného prostredia.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Knižne vyšli:
- Vreckový sprievodca experimentálneho fyzika (rus. Karmannyj spravočnik fizika-experimentatora (citatnik)) Mašinopis, Moskva, 1974
- Experiment, teória, prax. (rus. Eksperiment. Teoria. Praktika) Nauka, Moskva, 1977, 495 s., po česky vydalo Nakladatelství Mladá fronta v edícii Kolombus (1982)
- Listy o vede (rus. Pisma o nauke), Moskovskij rabočij, Moskva, 1989, 400 s.
Ocenenie
[upraviť | upraviť zdroj]Ruská akadémia vied udeľuje na jeho počesť Zlatú medailu P.L. Kapicu. V Bratislavskej Petržalke je po ňom pomenovaná ulica. Je po ňom pomenovaná planétka 3437 Kapitsa.
Kapica bol v priebehu života ocenený viacerými medailami a oceneniami:
- Hrdina Socialistickej práce (1945, 1974)
- Nobelova cena za fyziku (1978)
- Stalinova cena (1941, 1943)
- Zlatá medaila M. V. Lomonosova Akadémie vied ZSSR (1959)
- Faradayova medaila (Spojené kráľovstvo, 1942), Franklinova medaila (USA, 1944), Cotheniusova medaila (NDR, 1959), Medaila Nielsa Bohra (Dánsko, 1965), Rutherfordova medaila (Spojené kráľovstvo, 1966), Kamerlingh Onnes medaille (Holandsko, 1968), Simonova medaila (Spojené kráľovstvo, 1973), Helmholtzova medaila (NDR, 1981)
- Rad Lenina (6x)
- Rad červenej zástavy práce
- Rad Partizánskej hviezdy (Juhoslávia, 1964)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c Shoenberg, D., 1985, Piotr Leonidovich Kapitza 9 July 1894 - 8 April 1984. Biographical Memoirs of Fellows of Royal Society, 31, s. 326-374
- ↑ Ač, M. Pjotr Kapica: Ruský krokodíl [online]. sme.sk, 30.08.2018, [cit. 2017-06-21]. Dostupné online.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pjotr Leonidovič Kapica na českej Wikipédii.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Piotr Leonidovič Kapica
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Piotr Leonidovič Kapica
