Chajim Nachman Bialik: Rozdiel medzi revíziami
myslel som, že spravím životopis, ale je tak teplo... |
Život - tak nakoniec predsa... už je chladnejšie :) |
||
| Riadok 3: | Riadok 3: | ||
'''Chajim Nachman Bialik''' (* [[9. január]] [[1873]], [[Radi]], [[Ukrajina]] - [[4. júl]] [[1934]], [[Viedeň]]), niekedy prepisovaný aj ako '''Chaim Nachman Bialik''' ([[hebrejčina|po hebrejsky]] חיים נחמן ביאליק), bol [[žid]]ovský [[básnik]] píšuci po hebrejsky a v [[jidiš]]. Bialik je všeobecne považovaný za jedného z prvých a najvplyvnejších hebrejských básnikov a za [[izrael]]ského národného básnika. |
'''Chajim Nachman Bialik''' (* [[9. január]] [[1873]], [[Radi]], [[Ukrajina]] - [[4. júl]] [[1934]], [[Viedeň]]), niekedy prepisovaný aj ako '''Chaim Nachman Bialik''' ([[hebrejčina|po hebrejsky]] חיים נחמן ביאליק), bol [[žid]]ovský [[básnik]] píšuci po hebrejsky a v [[jidiš]]. Bialik je všeobecne považovaný za jedného z prvých a najvplyvnejších hebrejských básnikov a za [[izrael]]ského národného básnika. |
||
==Život== |
|||
Bialik sa narodil v dedinke Radi neďaleko [[Žitomir]]u vo [[Volyň|Volyni]] v rodine učenca a obchodníka Jicchaka Josefa Bialika. Keď mal Chajim 7 rokov, jeho otec zomrel. Odvtedy ho vychovával jeho ortodoxný starý otec Jaakov Moše Bialik v Žitomiri. |
|||
Bialik sa narodil v dedinke Radi neďaleko [[Žitomir]]u vo [[Volyň|Volyni]] v rodine učenca a obchodníka Jicchaka Josefa Bialika. V roku [[1879]] sa rodina presťahovala do Žitomiru, kde si Bialikov otec otvoril pohostinstvo a krátko nato zomrel. Pohľad na otca, ktorý sa musel ponižovať tým, že obsluhoval opitých nežidovských zákazníkov, Bialika hlboko poznamenal - jeho zážitky neskôr vyplávali na povrch v básnických zbierkach ''Širati'' (Moja báseň) a ''Jatmut'' (Opustenosť). Do výchovy si malého Chajima vzal jeho ortodoxný starý otec Jaakov Moše Bialik. V pätnástich rokoch začal Chajim študovať na voložinskej [[ješiva|ješive]], jeho učiteľom bol známy učenec rabi [[Naftali Cvi Jehuda Berlin]]. |
|||
Bialika však priťahoval svet židovského osvietenstva - [[haskala|haskaly]]. V osemnástich opustil ješivu a presťahoval sa do [[Odesa|Odesy]], ktorá bola práve pôsobiskom takých osvietencov, akými boli [[Mendele Mojcher Sforim]] a [[Ašer Ginzberg|Echad ha-Am]]. Bialik začal študovať nemčinu a ruštinu, na živobytie si privyrábal výukou hebrejčiny a sníval o možnosti študovať v berlínskom rabínskom seminári. V tejto dobe ([[1892]]) napísal svoju prvú báseň ''[http://benyehuda.org/bialik/bia001.html El ha-cipor]'' (Vtákovi), ktorú sa dodnes učia naspamäť deti v izraelských školách. Báseň vyjadruje autorovu túžbu po ďaleke domovine - po [[sionizmus|Sione]]. Vydanie tejto básne v zborníku ''Ha-Pardes'' Bialikovi uľahčilo prístup do odeských literárnych kruhov. Spriatelil sa aj s Echadom Ha-Amom, ktorý mal veľký vplyv na jeho sionistický svetonázor, a stal sa členom jednej z prvých [[sionizmus|sionistických]] organizácií [[Chovevej Cijon]]. Vo svojich básňach, ako napr. ''[http://benyehuda.org/bialik/matmid.html Ha-Matmid]'' (Študent talmudu, [[1898]]), Bialik napriek tomu vyjadroval ambivalentný vzťah k svetu ortodoxného judaizmu: u študentov Talmudu obdivoval ich oddanosť štúdiu, na druhej strane však nedokázal zakryť pohŕdanie obmedzenosťou ich sveta. |
|||
V roku [[1892]] sa Bialik narýchlo vrátil do Žitomiru, aby jeho starý otec nezistil, že už dlhšiu dobu nepokračuje v štúdiu na ješive, ktorú medzitým zatvorili. Starého otca našiel na smrteľnej posteli. Po jeho smrti ([[1893]]) sa oženil s Maňou Averbuchovou a začal pracovať ako účtovník u svojho svokra, predajcu dreva, v Korostičeve neďaleko [[Kyjev]]a. Po neúspechoch v tejto oblasti sa roku [[1897]] presťahoval do dedinky [[Sosnowice]] pri pruských hraniciach. Tam pracoval ako učiteľ hebrejčiny a privyrábal si ako obchodník s uhlím. Provinčný život ho však dusil - v roku [[1900]] sa konečne mohol presťahovať späť do Odesy, kde dostal miesto učiteľa. |
|||
Nasledujúcich dvadsať rokov sa považuje za Bialikovu „zlatú éru". Bol aktívny v odeských sionistických a literárnych kruhoch a jeho spisovateľská sláva bola na vzostupe. V roku [[1901]] vydal vo [[Varšava|Varšave]] svoju prvú básnickú zbierku, ktorou si u kritikov vyslúžil pomenovanie „básnik národnej obnovy“. Od roku [[1904]] pracoval šesť rokov vo Varšave ako redaktor časopisu ''Ha-Šiloach'', ktorý založil Echad Ha-Am. |
|||
V roku [[1903]] Bialika odeská Židovská historická komisia vyslala vypočuť ľudí, ktorí prežili smutne známe „[[Kišinev]]ské pogromy" (odohrali sa v roku [[1903]] a padlo im za obeť asi 70 Židov, niekoľko stoviek bolo zranených). Týmto pobytom boli inšpirované dve diela: báseň ''[http://benyehuda.org/bialik/bia061.html Al ha-šchita]'' (O jatkách, [[1903]]) a poéma ''[http://benyehuda.org/bialik/beir.html Be-ir ha-haraga]'' (V meste zabíjania, [[1904]]). V roku [[1909]] navštívil Palestínu. |
|||
Začiatkom 20. storočia bol Bialik spoluzakladateľom vydavateľstva ''Moria'', ktoré vydávalo hebrejskú klasiku a učebnice. Preložil do hebrejčiny významné diela európskej literatúry, ako napr. ''Julia Caesara'' od [[William Shakespeare|Williama Shakespearea]], [[Friedrich Schiller|Schillerovho]] ''Viliama Tella'', [[Miguel de Cervantes|Cervantes]]ovho ''[[Don Quijote|Dona Quijota]]'' a básne [[Heinrich Heine|Heinricha Heineho]]. |
|||
Bialik žil v Odese až do roku [[1921]], kedy sovietske úrady zatvorili vydavateľstvo Moria. Po intervencii [[Maxim Gorkij|Maxima Gorkého]] získalo niekoľko židovských spisovateľov povolenie opustiť krajinu. Bialik sa usadil v [[Berlín]]e, kde spolu s niekoľkými priateľmi založil vydavateľstvo ''Dvir''. V roku [[1924]] sa spolu s vydavateľstvom presťahoval do [[Tel Aviv]]u. Okamžite sa z neho stala oslavovaná literárna osobnosť. V roku [[1925]] predniesol príhovor pri slávnostnom otvorení [[Hebrejská univerzita|Hebrejskej univerzity]] na hore [[Scopus]]. V roku [[1927]] sa stal predsedom ''Únie hebrejských spisovateľov''. Oslavy jeho šesťdesiatin v roku [[1933]] sa zmenili na celonárodný sviatok, ktorého súčasťou bolo aj stretnutie básnika so všetkými telavivskými školákmi. |
|||
Bialik zomrel v roku [[1934]] vo Viedni na následky nevydarenej operácie [[prostata|prostaty]]. Je pochovaný v Tel Avive. |
|||
==Externé odkazy== |
|||
* [http://benyehuda.org/bialik/ Všetky diela Chajima Nachmana Bialika (po hebrejsky)] |
|||
{{Biografický výhonok}} |
|||
[[Kategória:Narodenia v 1873|Bialik, Chajim Nachman]] |
[[Kategória:Narodenia v 1873|Bialik, Chajim Nachman]] |
||
[[Kategória:Úmrtia v 1934|Bialik, Chajim Nachman]] |
[[Kategória:Úmrtia v 1934|Bialik, Chajim Nachman]] |
||
Verzia z 21:37, 27. jún 2006
Chajim Nachman Bialik (* 9. január 1873, Radi, Ukrajina - 4. júl 1934, Viedeň), niekedy prepisovaný aj ako Chaim Nachman Bialik (po hebrejsky חיים נחמן ביאליק), bol židovský básnik píšuci po hebrejsky a v jidiš. Bialik je všeobecne považovaný za jedného z prvých a najvplyvnejších hebrejských básnikov a za izraelského národného básnika.
Život
Bialik sa narodil v dedinke Radi neďaleko Žitomiru vo Volyni v rodine učenca a obchodníka Jicchaka Josefa Bialika. V roku 1879 sa rodina presťahovala do Žitomiru, kde si Bialikov otec otvoril pohostinstvo a krátko nato zomrel. Pohľad na otca, ktorý sa musel ponižovať tým, že obsluhoval opitých nežidovských zákazníkov, Bialika hlboko poznamenal - jeho zážitky neskôr vyplávali na povrch v básnických zbierkach Širati (Moja báseň) a Jatmut (Opustenosť). Do výchovy si malého Chajima vzal jeho ortodoxný starý otec Jaakov Moše Bialik. V pätnástich rokoch začal Chajim študovať na voložinskej ješive, jeho učiteľom bol známy učenec rabi Naftali Cvi Jehuda Berlin.
Bialika však priťahoval svet židovského osvietenstva - haskaly. V osemnástich opustil ješivu a presťahoval sa do Odesy, ktorá bola práve pôsobiskom takých osvietencov, akými boli Mendele Mojcher Sforim a Echad ha-Am. Bialik začal študovať nemčinu a ruštinu, na živobytie si privyrábal výukou hebrejčiny a sníval o možnosti študovať v berlínskom rabínskom seminári. V tejto dobe (1892) napísal svoju prvú báseň El ha-cipor (Vtákovi), ktorú sa dodnes učia naspamäť deti v izraelských školách. Báseň vyjadruje autorovu túžbu po ďaleke domovine - po Sione. Vydanie tejto básne v zborníku Ha-Pardes Bialikovi uľahčilo prístup do odeských literárnych kruhov. Spriatelil sa aj s Echadom Ha-Amom, ktorý mal veľký vplyv na jeho sionistický svetonázor, a stal sa členom jednej z prvých sionistických organizácií Chovevej Cijon. Vo svojich básňach, ako napr. Ha-Matmid (Študent talmudu, 1898), Bialik napriek tomu vyjadroval ambivalentný vzťah k svetu ortodoxného judaizmu: u študentov Talmudu obdivoval ich oddanosť štúdiu, na druhej strane však nedokázal zakryť pohŕdanie obmedzenosťou ich sveta.
V roku 1892 sa Bialik narýchlo vrátil do Žitomiru, aby jeho starý otec nezistil, že už dlhšiu dobu nepokračuje v štúdiu na ješive, ktorú medzitým zatvorili. Starého otca našiel na smrteľnej posteli. Po jeho smrti (1893) sa oženil s Maňou Averbuchovou a začal pracovať ako účtovník u svojho svokra, predajcu dreva, v Korostičeve neďaleko Kyjeva. Po neúspechoch v tejto oblasti sa roku 1897 presťahoval do dedinky Sosnowice pri pruských hraniciach. Tam pracoval ako učiteľ hebrejčiny a privyrábal si ako obchodník s uhlím. Provinčný život ho však dusil - v roku 1900 sa konečne mohol presťahovať späť do Odesy, kde dostal miesto učiteľa.
Nasledujúcich dvadsať rokov sa považuje za Bialikovu „zlatú éru". Bol aktívny v odeských sionistických a literárnych kruhoch a jeho spisovateľská sláva bola na vzostupe. V roku 1901 vydal vo Varšave svoju prvú básnickú zbierku, ktorou si u kritikov vyslúžil pomenovanie „básnik národnej obnovy“. Od roku 1904 pracoval šesť rokov vo Varšave ako redaktor časopisu Ha-Šiloach, ktorý založil Echad Ha-Am.
V roku 1903 Bialika odeská Židovská historická komisia vyslala vypočuť ľudí, ktorí prežili smutne známe „Kišinevské pogromy" (odohrali sa v roku 1903 a padlo im za obeť asi 70 Židov, niekoľko stoviek bolo zranených). Týmto pobytom boli inšpirované dve diela: báseň Al ha-šchita (O jatkách, 1903) a poéma Be-ir ha-haraga (V meste zabíjania, 1904). V roku 1909 navštívil Palestínu.
Začiatkom 20. storočia bol Bialik spoluzakladateľom vydavateľstva Moria, ktoré vydávalo hebrejskú klasiku a učebnice. Preložil do hebrejčiny významné diela európskej literatúry, ako napr. Julia Caesara od Williama Shakespearea, Schillerovho Viliama Tella, Cervantesovho Dona Quijota a básne Heinricha Heineho.
Bialik žil v Odese až do roku 1921, kedy sovietske úrady zatvorili vydavateľstvo Moria. Po intervencii Maxima Gorkého získalo niekoľko židovských spisovateľov povolenie opustiť krajinu. Bialik sa usadil v Berlíne, kde spolu s niekoľkými priateľmi založil vydavateľstvo Dvir. V roku 1924 sa spolu s vydavateľstvom presťahoval do Tel Avivu. Okamžite sa z neho stala oslavovaná literárna osobnosť. V roku 1925 predniesol príhovor pri slávnostnom otvorení Hebrejskej univerzity na hore Scopus. V roku 1927 sa stal predsedom Únie hebrejských spisovateľov. Oslavy jeho šesťdesiatin v roku 1933 sa zmenili na celonárodný sviatok, ktorého súčasťou bolo aj stretnutie básnika so všetkými telavivskými školákmi.
Bialik zomrel v roku 1934 vo Viedni na následky nevydarenej operácie prostaty. Je pochovaný v Tel Avive.