Guinnessova kniha rekordov

Guinnessova kniha rekordov
Guinness World Records
'
Pôvodný jazyk	anglický
Krajina vydania	Spojené kráľovstvo
Nakladateľstvo originálneho vydania	Craig Glenday
Dátum 1. vydania originálu	27. august 1955 – súčasnosť
Ďalšie odkazy
Commons	Guinnessova kniha rekordov
Literárny portál

Guinnessove svetové rekordy (v origináli Guinness World Records) známa od svojho vzniku v roku 1955 až do roku 1999 ako Guinnessova kniha rekordov (angl. The Guinness Book of Records) a v predchádzajúcich vydaniach v USA ako Guinnessova kniha svetových rekordov (The Guinness Book of World Records), je referenčná kniha, ktorá sa každoročne vydáva a obsahuje zoznam svetových rekordov v oblasti ľudských úspechov a extrémov v prírodnom svete. Knihu podľa nápadu sira Hugha Beavera založili na Fleet Street v Londýne v auguste 1954 bratia, dvojčatá Norris a Ross McWhirterovci.

K roku 2021 prislúcha už 66. ročník vydania publikácie, ktorá k tomuto roku vychádza v 23 jazykoch v 100 krajinách. Vo svojej databáze má kniha uchovaných viac ako 53 000 záznamov. Medzinárodná franšíza rozšírila jej publikáciu nad rámec printového média, ku pôvodnej knihe prislúchajú aj televízne seriály a príslušné muzeálne expozície. Popularita franšízy viedla k tomu, že sa Guinnessove svetové rekordy stali hlavným medzinárodným orgánom v oblasti katalogizácie a overovania veľkého počtu svetových rekordov. Organizácia zamestnáva rozhodovacích komisárov, ktorí overujú autenticitu nastavovania a prekonávania rekordov.

História

Múzeum Guinnessovej knihy rekordov v Hollywoode.

Japonský súťažný jedák Takeru Kobayashi s dvoma certifikátmi Guinnessových rekordov.

Pláž North Beach (Nazaré, Portugalsko) je zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov za najväčšie vlny, na akých sa surfovalo.

Lucky Diamond Rich je podľa doterajších záznamov v knihe najpotetovanejším človekom sveta.

Sultan Kösen (Turecko), najvyšší žijúci človek na svete (od r. 2009/ 251cm).

Chandra Bahadur Dangi (Nepál), najnižší človek na svete (54.6 cm).

Steven Petrosino vypil v roku 1977 1L piva za 1,3 sek. Má rekordy aj na iné objemy až do 1,5L, ale registrovaný je rekord len na 1liter..

Dňa 10. novembra 1951 Sir Hugh Beaver, vtedajší generálny riaditeľ Pivovarov Guinness, bol na poľovníckom večierku vo Wexfordskej zátoke pri rieke River Slaney v Írsku. Počas večierku sa dostal do sporu o tom, že ktoré lovné vtáctvo je najrýchlejšie v Európe, či je to kulík zlatý, alebo na britských ostrovoch žijúci červenočelý druh tetrova – reálne je to kulík. V ten večer v Castlebridge, Beaver dospel k názoru, že je nemožné získať spoľahlivý zdroj, ktorým by potvrdil či to kulík je alebo nie je. Napadlo mu, že musí byť omnoho viacej rôznych sporov a stávok, ktoré sú počas noci vo všetkých krčmách a v skutočnosti neexistuje kniha, či iný zdroj, v ktorom by boli zozbierané informácie a ktoré by mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť argumenty o tom, čo je pravda, a čo nie. Uvedomil si, že takáto publikácia by sa mohla veľmi ľahko stať úspešnou. Reálnou sa Beaverova myšlienka stala potom, keď zamestnanec spoločnosti Guinness Christopher Chataway doporučil dvojičky Norrisa a Rossa McWhirterovcov, ktorí si v tom čase rozbiehali v Londýne informačnú agentúru. Na zostavenie Guinnessovej knihy rekordov boli dvojčatá poverené v auguste 1954. Vzniklo prvých tisíc výtlačkov, ktoré boli v náklade tisíc kusov rozdané verejnosti.

Po založení Guinnessovej knihy rekordov v kancelárii na ulici Fleet Street 107 v Londýne dňa 27. augusta 1955 vyšla jej prvá 198-stranová knižná väzba. Do Vianoc sa publikácia dostala na prvé miesto v zozname britských bestsellerov. Nasledujúci rok bola kniha uvedená na trh v Spojených štátoch a predalo sa jej 70 000 kópií. Od toho času sa z Guinnessovej knihy rekordov predalo viac ako 100 miliónov kópií. Jej výtlačky vyšli už v 100 krajinách a bola preložená do 37 jazykov. Nakoľko sa kniha stala prekvapujúcim hitom, prešlo sa v jej vydávaní do systému ročných revidovaných vydaní, ktoré bolo publikované niekedy v septembri/ októbri tak, aby bolo k dispozícii pre vianočný trh. Bratia McWhirterovci v jej zostavovaní pokračovali mnoho rokov. Obaja mali encyklopedickú pamäť. V britskom televíznom seriáli Record Breakers (Lámači rekordov), s pomocou knihy dostávali od detského publika otázky na rôzne svetové rekordy, na ktoré dokázali dávať správne odpovede. Rossa McWhirtera v roku 1975 zavraždili dvaja členovia Dočasnej írskej republikánskej armády za to, že za ich odhalenie a zajatie ponúkli bratia odmenu 50 000 libier. Po Rossovom atentáte sa šou, kde sa deťom odpovedalo na otázky o rekordoch premenovalalana Norris on the Spot (Norris v pohotovosti).

Materská spoločnosť, Guinness Superlatives, neskôr Guinness World Records Limited, bola založená v roku 1954. Mala za cieľ vydať prvú knihu. V USA po desaťročia vlastnila práva na Guinnessovu knihu spoločnosť Sterling Publishing. Skupinu vlastnila spoločnosť Guinness PLC a následne Diageo. Bolo to až do roku 2001, kedy ju kúpila za 65 miliónov dolárov spoločnosť Gullane Entertainment. V roku 2002 sa spoločnosť HIT Entertainment stala vlastníkom Gullane. V roku 2006 spoločnosť Apax Partners kúpila HIT a následne začiatkom roku 2008 predala Guinness World Records spoločnosti Jim Pattison Group, ktorá je materskou spoločnosťou firmy Ripley Entertainment, ktorá vlastní licenciu na prevádzkovanie atrakcií Guinnessových svetových rekordov. Globálne sídlo Guinnessovej knihy rekordov s kanceláriami v New Yorku a Tokiu je stále v Londýne, zatiaľ čo atrakcie z jej múzeí sa nachádzajú v sídle Ripley v Orlande na Floride v Spojených štátoch.

Vývoj

Súčasné vydania knihy sú zamerané na rekordy, ktoré vznikli z osobných zápolení. Súťaženie zahŕňa od bežného olympijského vzpierania po to, ako niekto dohodí vajíčkom, či ako dlho vydrží hrať počítačovú hru Grand Theft Auto IV, no môže súťažiť aj v tom koľko hot-dogov dokáže zjesť za ti minúty. Okrem záznamov o súťažiach obsahuje kniha aj také skutočnosti, aký bol napríklad najťažší tumor v tele pacienta, ktorá je najjedovatejšia huba, ktorá je najdlhšie vysielaná telenovela, či ako je najvyššie ocenené životné poistenie. Mnoho záznamov sa týka aj tých najmladších ľudí, ktorí niečo dosiahli. Je ním napríklad najmladšia osoba, ktorá navštívila všetky národy sveta. Tento rekord vo veku necelých 29 rokov dosiahol v roku 2004 Maurizio Giuliano.

Každé vydanie knihy obsahuje výber záznamov z databázy Guinnessových rekordov, ako aj výber nových záznamov, pričom kritériá na zaradenie sa môžu z roka na rok meniť.

Odchod Norrisa McWhirtera z jeho poradenskej úlohy v roku 1995 a následné rozhodnutie spoločnosti Diageo Plc predať Guinnessovu knihu rekordov posunuli zameranie obsahu dovtedy publikovaných kníh z textovo orientovaných na ilustrované referencie. Pre knihu je určený výber záznamov z úplného archívu, ale ku všetkým existujúcim záznamom Guinnessovej knihy rekordov je možné pristupovať po prihlásení sa na webové stránky spoločnosti. Prihlášky jednotlivcov do existujúcich kategórií záznamov sú bezplatné. Za návrh nového rekordného titulu sa účtuje administratívny poplatok vo výške 5 dolárov. K pôvodnej knihe vzniká množstvo ďalších odvodených (tzv. spin-off) kníh a televíznych programov.

Guinnessova kniha rekordov udelila v apríli 2009 rekord „Osoba s najväčším počtom záznamov“ Ashrite Furmanovej z Queensu (New York), ktorá v tom čase bola držiteľkou rovne stovky záznamov rekordov, v súčasnosti ich má zapísaných viac ako 220.

V roku 2005 firma Guinness označila 9. november za Medzinárodný deň Guinnessových rekordov s cieľom podporiť prekonávanie svetových rekordov. V roku 2006 sa odhadom 100 000 ľudí zúčastnilo vo viac ako 10 krajinách. Za dvanásť mesiacov bolo zaznamenaných 2 244 nových rekordov. Bol to oproti predchádzajúcim rokom nárast o 173%. Vo februári 2008 televízna spoločnosť NBC odvysielala program The Top 100 Guinness World Records of All Time (Prvých 100 Guinnessových svetových rekordov všetkých čias). Ich zoznam je kompletne prístupný na oficiálnych stránkach.

Definovanie rekordov

Pre väčšinu Guinnessových rekordov sú určené pravidlá a presné požiadavky podľa ktorých sa môžu zaznamenávať. K ich záznamom bývajú privolaní spoločnosťou certifikovaní rozhodcovia, ktorí potvrdzujú ich pravdivosť. Zoznam rekordov, ktoré kniha obsahuje nie je pevný. Z rozličných dôvodov sa môže stať, že niektorý rekord môže byť z knihy vylúčený, no je bežné, že niektoré rekordy do zoznamu pribudnú. Po zverejnení rekordu platí výzva pre verejnosť, aby oznámili jeho prekonanie, prípadne aby sa o to pokúsili. Spoločnosť tiež dáva výzvy pre firmy, aby „využili príležitosť na prekonanie niektorých špecifických rekordov a poskytli tým svojmu podnikaniu hmatateľnú verejnú prezentáciu dosiahnutého úspechu“.

Etické a bezpečnostné otázky

Podľa stanoviska kancelárie vydavateľa Guinness World Records sú niektoré z rekordov neakceptovateľné. Ide hlavne o etické dôvody, ktoré môžu súvisieť s ubližovaním, či dokonca usmrcovaním zvierat. Existuje niekoľko svetových rekordov, ktoré boli v knihe registrované, no z etických dôvodov, vrátane obáv o zdravotný stav ich potenciálnych premožiteľov, boli z evidencie odstránené. V roku 1991 Guinnessova kniha upustila od rekordov v kapitole „Záznamy o jedle a pití“ pre kategóriu Ľudské úspechy pre obavy, že by sa potenciálni konkurenti mohli poškodiť a vystaviť vydavateľa možným súdnym sporom.. Tieto zmeny sa týkajú odstránenia všetkých záznamov o pití alkoholu, vína a piva spolu s ďalšími neobvyklými záznamami o konzumácii takých nepravdepodobných vecí, akými sú bicykle, či dokonca stromy. Ďalšie záznamy, ako napríklad prehĺtanie meča a zjazdy (po verejných komunikáciách), boli od ďalšieho vstupu výsledkov uzavreté, lebo ich doterajší držitelia dosiahli výsledok presahujúci úroveň, ktorá je považovaná pre človeka za bezpečnú. Vyskytli sa ale aj prípady opätovného otvorenia predtým uzavretých kategórií. Napríklad kategória prehĺtania meča bola v Guinnessovej knihe rekordov 1990 uvedená ako uzavretá, ale odvtedy bola znova otvorená, pretože Johnny Strange prekonal rekord v prehĺtaní meča v Guinnessovej knihe rekordov naživo. Podobne boli zaznamenané záznamy o rýchlom pití piva, ktoré boli z knihy vylúčené v roku 1991. Znova boli zaradené o 17 rokov neskôr (v roku 2008), no boli presunuté zo sekcie „Ľudské úspechy“. do sekcie „Moderná spoločnosť“.

Od roku 2011 sa v smerniciach všetkých záznamov typu „veľké potraviny“ požaduje, aby bola súťažná položka plne jedlá a po zázname rekordu plne distribuovaná na spotrebu pre verejnosť. Je to preto, aby sa zabránilo plytvaniu potravinami. Na požiadanie od americkej mincovne v roku 1984 kniha prestala akceptovať nároky na registráciu rekordov za veľké hromadenie rôznych drobných mincí. Záznamy, ktoré nezohľadňujú životné prostredie (napríklad vypúšťanie lampiónov šťastia, či párty balónov) sa už tiež neakceptujú ani nemonitorujú, rovnako ako aj záznamy súvisiace so spotrebou alebo s prípravou tabaku, alebo marihuany.

Obtiažnosť pri definovaní rekordov

V prípade niektorých potenciálnych kategórií Guinnessových svetových rekordov boli niektoré odmietnuté. Na svojej webovej stránke redakcia napríklad uvádza: „Neprijímame žiadne nároky na záznamy o kráse, pretože ju nie je možné objektívne zmerať.“ Boli však zavedené ďalšie kategórie ľudských zručností súvisiace s merateľnou rýchlosťou, ako napríklad „Najrýchlejší tlieskač na svete“. Dňa 27. júla 2010 vytvoril Connor May (NSW, Austrália) rekord v počte 743 tlieskaní za jednu minútu. Dňa 10. decembra 2010 Guinnessova kniha rekordov prestala po vyšetrení jej prvej a jedinej držiteľky v ženskom titule, Ashy Mandelyovej, prijímať prihlášky do kategórie „dredy“. Komisia aj v tomto prípade skonštatovala, že nie je možné tento rekord presne posúdiť.

Zmena obchodného modelu

Spoločnosť pôvodne mala veľkú časť svojich tržieb z predaja na knižnom trhu. Rozmach internetu, ktorý nastal po roku 2000, ale začal tento predaj obmedzovať. V programe Planet Money, ktorý bol publikovaný v roku 2017 americkou súkromnou a verejne financovanou neziskovou mediálnou organizáciou NPR, hovorili o tom, že si spoločnosť Guinness začala uvedomovať, že lukratívnym novým zdrojom príjmov, ktorý by nahradil klesajúci predaj kníh, mohli byť samotní potenciálni držitelia rekordov. Upravila si preto tento svoj obchodný model nasledovne: Hoci každá osoba/ potenciálny rekordman môže teoreticky naďalej oznámiť svoj rekord na bezplatné overenie, je takýto proces pomalý. Po novom ponúka budúcim rekordérom, ktorí zaplatia poplatky od 12 000 do 500 000 USD, poskytnutie poradcov, rozhodcov, alebo pomoci pri hľadaní vhodných rekordov, či návrhy, ako ich zrealizovať, ako aj zrýchlený servis a podobne. Najmä firmy a celebrity, ktoré hľadajú reklamné triky na prezentácie nových produktov na trhu, či chcú na seba upútať pozornosť, si začali najímať spoločnosť pre registráciu Guinnessových rekordov. Za poplatky sú im potom vyhľadávané rekordy na prekonanie, niekedy sú im poskytované nové špeciálne kategórie, ktoré potom rekordne prekonajú.

V auguste 2019 v programe Last Week Tonight with John Oliver Guinnessovu knihu rekordov za jej komerčný model kritizoval televízny moderátor John Oliver. Vážne kriticky poukázal na to, že v Guinnessových rekrodoch boli za peniaze zaregistrované nezmyselné rekordy, ktoré mali pozdvihnúť ego autoritárskeho prezidenta Turkménska, Gurbanguliho Berdimuhamedova. Oliver v programe verejne požiadal spoločnosť Guinness, aby spolupracovala s organizáciou Last Week Tonight a aby prišla rozhodovať o rekorde „Najväčší koláč s obrázkom niekoho, kto spadol z koňa“. Nakoniec podľa moderátora ponuka nevyšla, lebo spoločnosť Guinness trvala na tom, že chce dodržať klauzulu o neznevažovaní osôb. V reakcii Guinnessova kniha rekordov odmietla obvinenia a uviedla, že Oliverovu ponuku zúčastniť neprijali preto, lebo „to bola iba príležitosť zosmiešniť jedného z ich držiteľov rekordov“ a že Oliver priamo ani nežiadal o rekord na najväčší mramorový koláč. Pre rok 2021 zostáva Guinnessov svetový rekord v kategórii „Najväčší mramorový koláč“ pre reklamnú značku Betty Crocker Middle East, ktorá pôsobí v Saudskej Arábii.

Múzeá

V roku 1976 bolo v mrakodrape Empire State Building otvorené múzeum Guinnessovej knihy rekordov. Propagoval ho rýchly strelec Bob Munden, ktorý sa vydal na turné, na ktorom predviedol svoje rekordne rýchle narábanie štandardným revolverom filmového (westernového) typu. Jeho najrýchlejší čas pri tasení revolvera bol 0,02 sekundy. Medzi ďalšími exponátmi boli sochy najvyššieho muža sveta Roberta Wadlowa, najväčšej dážďovky na svete, röntgenová fotografia prehĺtača mečov, klobúk po opakovanom zásahu bleskom od Roya Sullivana aj s bleskovými dierami, a pár drahokamami posiatych golfových topánok, ktoré mali cenu 6 500 dolárov. Múzeum bolo zavreté v roku 1995.

V posledných rokoch spoločnosť Guinness povolila na princípe franšízingových projektov sieť malých múzeí, v ktorých sa nachádzajú výstavy prezentácií z exponátov obsiahnutých v knihe rekrodov. Všetky sa v súčasnosti nachádzajú v turisticky atraktívnych mestách: Tokio, Kodaň, San Antonio. Kedysi sa nachádzali múzeá a výstavy Guinnessovej knihy rekordov v londýnskom Trocadere, v Bangalúre, v San Franciscu, Myrtle Beach (Južná Karolína), v Orlande, v Atlantic City, v New Jersey, a v Las Vegas v Nevade. Múzeum v Orlande, ktoré zavreli v roku 2002, nazvali The Guinness Records Experience; Volali sa tak pôvodne aj múzeá v Hollywoode, pri Niagarských vodopádoch, v Copenhagene a v Gatlinburgu (štát Tennessee).

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Guinnessova kniha rekordov

Externé odkazy

• Guinness World Records – oficiálna stránka knihy